Dejiny mučenia sú dejinami ľudskej vynaliezavosti. A zvrátenosti.

Je známou pravdou, že človek je jediným tvorom na Zemi, ktorý je schopný spôsobovať iným tvorom bolesť len pre bolesť samotnú. História je od svojho počiatku prešpikovaná tými najdômyselnejšími a najzvrátenejšími metódami mučenia a zabíjania. Ak máte silný žalúdok, čítajte ďalej...

Nápady na Nobelovku

Možno bol na začiatku zámerom nejaký všeobecný prospech, ale oveľa pravdepodobnejšie šlo o číru radosť zo sadizmu a zo spôsobovania bolesti. Hoci sa vrchnosť celé stáročia dušovala, že nás chce len zbaviť vrahov, zlodejov, kacírov, bosoriek a inej hávede, v drvivej väčšine prípadov to boli len perverzné popudy strážcov práva a poriadku. Azda keď prestali účinkovať bitky palicou či jednoduchý hod kameňom do hlavy, začali sa naši predkovia predbiehať vo vynachádzavosti. A šlo im to dobre... Jedným z najoriginálnejších spôsobov, ako zniesť človeka zo sveta, je bezpochyby ukrižovanie. V našej civilizácii ide zrejme o najznámejší spôsob popravy spomedzi všetkých. Nápad pribiť odsúdenca na drevené trámy a nechať ho hodiny len tak visieť v bolestiach  patrí rozhodne do pomyselného zlatého fondu. Málokto vie, že príčinou smrti na kríži nebolo vyčerpanie, ani vykrvácanie. Váha vlastného tela, ktoré po milimetroch klesalo, dostávala do nepríjemnej pozície pľúca. Obeti sa čoraz ťažšie dýchalo a spravidla sa po niekoľkých hodinách (či dokonca dňoch) zadusila.

Očista ohňom

Nie všetky nápad na mučenie či popravu bolo treba zložito vymýšľať, na drastickosti im to však určite neubralo. Ukameňovanie, ktoré má korene v židovskej tradícii, vyžadovalo len popravčiu čatu a dostatok kameňov, utopenie chcelo pár pevných povrazov a možno nejaké to závažie. Najväčšiu hrôzu však naháňal (a naháňa) oheň. V obľube ho mali najmä stredovekí inkvizítori, sadistickí vrahovia trpiaci halucináciami o bosorkách na metle. Smrti na horiacej hranici neuniklo ani niekoľko významných historických postáv – za všetky spomeňme Janu z Arku, či Majstra Jána Husa – no dalo by sa povedať, že upálenie mohlo mať ešte relatívne rýchly a relatívne „bezbolestný“ priebeh. Viacerí vedci sa dnes zhodujú, že obete sa na hranici skôr udusili stúpajúcim dymom, než by im oheň stihol zásadnejšie ublížiť. Tak či onak, varenie vo vriacom kotle či nalievanie roztaveného olova do hrdla znejú ešte o nejaký ten stupeň šialenejšie...

V býčích útrobách

Podivuhodný vynález má na svedomí istý Perillos z Atén. V 6. storočí pred našim letopočtom skonštruoval dutú mosadznú sochu býka. Princípom popravy bolo zavrieť obeť vnútri a pod býkom poriadne zakúriť. Mosadz sa veľmi rýchlo rozpálila a nešťastník sa v horúcom plechu smažil zaživa. Ako dôvetok si Perillos vymyslel systém trubiek v býčej hlave, ktoré krik odsúdenca menili na zvuk podobný býčiemu funeniu... Keď svoj vynález prezentoval sicílskemu tyranovi Phalarisovi, ten okamžite nariadil býka vyskúšať a v jeho útrobách uväznil samotného vynálezcu. Perillos mal však šťastie – vládca len skonštatoval, že systém trubiek funguje dobre, Perilla dal z mosadznej rakvy vytiahnuť a následne zhodiť z útesu. Úsmevná pointa na záver? Po prevrate o pár rokov neskôr skončil zavretý v býčích útrobách sám vládca Phalaris. Jeho sok mu však zľutovanie nepreukázal.

Ťah, tlak, gravitácia

Pomerne jednoduchým a nie veľmi rozšíreným spôsobom popravy bolo pílenie. Že ste nepočuli? Trochu pomôžeme – previnilec visí dolu hlavou, nohy priviazané o drevený trám a dvaja zohraní kati sa začínajú niekde v okolí genitálií naťahovať o nabrúsenú pílu. Ak ste mali šťastie, rozpílili vás celého. Ak nie, nechali vaše mierne načaté telo umierať v ukrutných bolestiach. A že to nešlo rýchlo – pri polohe dole hlavou sa krv nahrnula do hlavy a obeť tak vydržala pri zmysloch oveľa dlhšie... Pri týchto a mnohých ďalších praktikách bola smrť už len krásnym vykúpením. Dômyselnosť vraždiacich techník bola často brutálna najmä v pomalosti zabíjania a nevýslovného týrania umierajúcej obete. Takým bolo napríklad narážanie na koly, ktoré preslávilo najmä draculovské knieža Vlad Tepeš, alebo, ak chcete, Vlad Narážač. Veľmi rád sledoval, ako telá napichnuté na drevené koly pomaly klesajú k zemi vlastnou váhou. Obete, mnohokrát ešte živé a pri zmysloch, umierali v agónii aj niekoľko dní. „Civilizovaná“ Európa zasa mala svoju železnú pannu – akúsi drevnú rakvu, do ktorej obeť jednoducho zavreli. V tej znesiteľnejšej verzii obeť jednoducho pár dní bez pohnutia stála. V tej druhej ju pri zatváraní prebodli desiatky ostňov a bodákov, mnohokrát rozmiestnených tak, aby nezasiahli žiadny dôležitý orgán. Odsúdený tak zomieral s poprepichovaným telom celé hodiny. Ostatné disciplíny ťahu a tlaku vyzerajú oproti týmto metódam celkom „humánne“. Ak vás odsúdili na rozštvrtenie, väčšinou vám priviazali ruky a nohy o kone a rozohnali ich do strán. Masívna strata krvi spôsobila smrť do niekoľkých minút.

Je to za nami...?

Ako civilizácia napredovala, mučenie sa postupne vytrácalo a drastické popravovanie tiež. Obesenie, stínanie hláv či zastrelenie už neposkytovali taký priestor na ukájanie sadistických chúťok, nástup gilotíny v 18. storočí bol považovaný za výslovne humánny spôsob, ako poslať previnilca na onen svet. Napriek tomu v niektorých častiach sveta tradícia mučenia a sadistických popráv vytrvala. Ak aj odhliadneme od priemyselného týrania a zabíjania, ktoré majú na svedomí moderné totalitné režimy, ostávajú nám napríklad nie práve príjemné procesy v rozvojových krajinách, či prísne utajované vypočúvacie metódy výzvedných molochov. Snaha ublížiť inému a dobre si to užiť je v nás zrejme zakorenená až príliš hlboko.