Florencia je pýchou Toskánska. Mesto, ležiace na brehoch rieky Arno, si prešlo nemilosrdnou minulosťou. Pretrpelo konflikty medzi Gulfmi a Gibelínmi, bombardovanie počas 2. svetovej vojny, ale aj obrovské záplavy v roku 1966. Je kolískou renesancie, úžasnej gastronómie a historického futbalu.
Hra, ktorá je doteraz považovaná za predchodcu moderného futbalu, láka každoročne vo Florencii stovky zvedavcov na námestie Santa Croce. V priebehu júna sa konajú 3 zápasy, v ktorých si hráči vôbec nič nedarujú. Treba povedať, že ide o kombináciu kickboxu, rugby a grécko-rímskeho zápasenia, ktoré sa uskutočňuje pod holým nebom.
Harpastum, Sferomachia, Tsu-chu, Pitz
Ak by sme mali porovnať historický futbal s tým moderným, veľa spoločného by sme asi nenašli. Jeho korene nachádzame v brannom cvičení rímskych vojakov, keď tzv. hra s loptou patrila medzi jednu z metód na posilnenie ich fyzickej sily. V tomto prípade, fyzický kontakt bol absolútne nevyhnutný, pričom cieľom bolo uchopiť loptu a preniesť ju cez súperovu líniu na druhú stranu ihriska. Za akúkoľvek cenu. V tej dobe žiadne filmovanie a vyplakávanie nebolo prípustné. Drsní a bezcitní vojaci mohli doslova zvalcovať svojich nepriateľov, aby dosiahli vytúžený cieľ. Jediným zákazom bolo zabiť protivníka. To si mohli ponechať až na oficiálne stretnutia. Hráči, ktorí nedokázali udržať fyzický výkon počas celej hry, boli vyhnaní a nahradení. Samotná hra neuznávala žiaden oddych. Legionári v nej trpeli ponižovaním, trestaním a silnými údermi. Podstatou bolo brániť svoje územie a žiadnym spôsobom nedovoliť súperovi prekročiť ich obrannú líniu. V starovekom Ríme hra niesla názov Harpastum. Na území Grécka sa nazývala Sferomachia. Dostala sa aj za hranice európskeho kontinentu, lenže s pozmenenými pravidlami. V Číne túto hru nazýali Tsu-chu a hralo ju 24 hráčov. Ihrisko pozostávalo zo 6 brán na každom rohu. Inú formu nadobudla na území Mexika, kde používali mobilné stĺpy. Tu mala názov Pitz.
.jpg)
Postupom času sa dostala aj na Britské ostrovy a do Írska, kde nadobudla charakter novodobého futbalu a vyvinulo sa z nej aj rugby. Neskôr, keď už nebolo potrebné trénovať vojakov, hra s loptou sa stala každodennou hrou jednoduchých ľudí, ako aj zámožnej šľachty. V stredoveku bola taká populárna, že ju hrávali na každom rohu mesta, až ju museli zakázať. Dokonca bola zriadená špeciálna funkcia 8 strážnikov na dodržiavanie poriadku vo Florencii, keďže hra spôsobovala nadmerný ruch vo všetkých mestských častiach.
Poézia Giovaniho Frescobaldiho
Prvé záznamy o samotnom historickom futbale pochádzajú z poézie Giovaniho Frescobaldiho z roku 1470, v ktorom popisuje vtedajšiu hru. Počas svojej histórie sa odohrali stretnutia aj v zime na zamrznutej rieke Arno. Postupne sa začali organizovať zápasy na počesť významných šľachtických udalostí a osláv. Jednoznačne najpovestnejším momentom v celej histórii historického futbalu je rok 1530, keď do mesta vtrhli vojská Karola V. za účelom prinavrátiť vládu Mediciovcom. Avšak takú reakciu by čakal asi málokto. Hrdí Florenťania namiesto zaujatia obrannej polohy a prípravy čeliť útoku španielskych vojsk, doslova s kľudom Angličana pokračujú v začatom zápase. Počas návštevy Márie Terézie a Františka I. Lotrinského v roku 1739 upadá do zabudnutia a vytráca sa zo spoločenskej scény. Za vlády Habsburgovcov vo Florencii sa absolútne zaneviera na prestížne zápasy populárneho historického futbalu. K znovuzrodeniu dochádza až v roku 1898, keď sa koná zápas medzi červenými a modrými na počesť Ameriga Vespucciho. Začiatkom 20. storočia upadá kvôli vojne opätovne do úzadia. Začína sa organizovať až od roku 1930 počas osláv 400. výročia obliehania mesta španielskymi vojskami. Od toho momentu získava súčasný charakter, keď pribúdajú ďalšie 2 tímy a obnovuje sa aj ceremónia historického sprievodu. Je to pochod v podobe 500 členného pestrofarebného zoskupenia pripomínajúceho vojsko florentského štátu.
Turnaja historického futbalu sa zúčastňujú 4 tímy reprezentujúce 4 farby
Každý jeden pochádza z historickej časti mesta, kde má zároveň aj svoju modlitebňu. Modrý tím nesie v znaku zlatý kríž na modrom poli. Jeho modlitebňou je bazilika Santa Croce, významná stavba uchovávajúca hrobky významných florenťanov. Jedná sa o najúspešnejší tím spomedzi všetkých, keďže doteraz zaznamenal až 66 víťazstiev. Druhým mužstvom sú bieli, Santo Spirito, reprezentovaní bielou holubicou symbolizujúcou zostup Ducha Svätého. Ich svätyňou je bazilika Santo Spirito, nachádzajúca sa na druhom brehu rieky v časti Oltrarno. Tím bielych sa môže pochváliť veľmi plodným obdobím, keď dominoval vo väčšine turnajov do 80. rokov 20 storočia. Zelení, alebo tím časti San Giovanni, nesú meno patróna mesta a vo svojom znaku majú krstiteľnicu na modrom poli. Doteraz patria medzi najhorší tím s najmenším počtom víťazstiev. Posledný tím, Santa Maria Novella, reprezentuje červenú farbu. Ich symbolom je zlaté slnko na modrom poli a modlitebňou je významná renesančná bazilika Santa Maria Novella.
Jednotliví hráči dnes praktizujú šport paralelne s prácou
Treba povedať, že sa nejedná o nejakých inžinierov či doktorov s vysokoškolským vzdelaním. Pre nich je primárna oddanosť Florencii, za ktorú sú ochotný položiť vlastný život. Ich príprava na turnaj začína približne v apríli, kde tréning pozostáva z viacerých častí - box, beh, posilňovňa a fyzický kontakt. V minulosti mali zaužívané pravidlá, na základe ktorých sa vyberali hráči do tímu. Hráč mal byť urastený, dobrého výzoru, najmä agilný a nebojácny. Dnes sú kritéria prísnejšie, keďže sa dbá na podané výkony v jednotlivých tréningoch. Zaujímavosťou je, že hráč by nemal mať záznam v trestnom registri.
La Caccia, v preklade „úlovok“ - teda gól
Znamená bod, kedy mužstvo dostane loptu cez polovicu ihriska súpera a skončí v sieti. V prípade, keď lopta prejde na druhú stranu ihriska súpera, ale neskončí v sieti, sa ráta ako chyba a vtedy je protivníkovi pripísaný pol bod k dobru - tzv. „mezzacaccia“. Jediným cieľom každého hráča, ktorý prichádza na ihrisko, je streliť gól. Po ňom vždy nasledujú veľké emócie nielen u hráčov, ale aj ich fanúšikov. Jeho pocity, hnev a zúrivosť vyúsťuje do nespútanej oslavy, keď prebehne cez celé ihrisko so zaťatými päsťami a pocitom obrovského zadosťučinenia.
Pochod uličkami mesta k námestiu Santa Croce
Každý zápas začína nádherným defilé historických kostýmov zo 16. storočia. Účastníci pochodujú uličkami mesta k námestiu Santa Croce. V zastúpení je možné obdivovať hrdú zástavu Florencie, delostrelcov, halapartníkov, strážnikov poriadku, bubeníkov, až na záver prichádzajú kapitáni so samotnými hráčmi jednotlivých mužstiev. V rozostavení po celom ihrisku a s nosičom lopty so zdvihnutými loptami generál uskutoční na úvod tzv. pozdrav hlasom, počas ktorého vyzve hráčov do boja. Ide o magický moment, keď samotná ceremónia zanecháva dojem v každom fanúšikovi. Generál vydáva rozkazy, ktoré boli kedysi využívané pred dôležitým bojom. V súčasnosti každý tím tvorí skupina 27 odvážlivcov, ochotných vrhnúť sa do nemilosrdného boja za svoju štvrť. Povolené je takmer všetko, okrem kopov do hlavy a nečakaných úderov do tváre. Dovolený je len súboj jeden na jedného. Len čo sú porušené pravidlá, hlavný rozhodca má oprávnenie vylúčiť hráča z ihriska. Tu sa však nepoužíva červená karta, a ani žltá, ako by sme mohli čakať. Zápas trvá 50 minút. V strede siete je otvor v plachte, kde sa nachádza vlajka príslušného tímu.
V prípade strelenia gólu, kapitán mužstva ju prenesie na druhú stranu a uloží dovnútra. Zápas je riadený hlavným rozhodcom, ktorému napomáhajú 6 asistenti a delegát. Celoplošné rozhodovanie preberá Maestro di campo - veliteľ ihriska, ktorý dohliada na to, či sú udržiavané pravidlá. Je zodpovedný za to, aby sa dodržiaval poriadok a disciplína. Zápas začína výkopom od nosiča lôpt v strede ihriska a nasledovným odpalom z kanóna. Od toho momentu sa hráči snažia získať loptu a dopraviť ju akýmkoľvek spôsobom do siete súpera a zaznamenať tak gól. V prvej polovici stretnutia je to viac-menej súboj hlava-nehlava o spacifikovanie súpera. Dostať sa cez líniu 15 útočníkov je dosť náročné a preto sa postupne začínajú používať aj nepovolené praktiky. To zase vedie k postupnému vylučovaniu hráčov a redukovaniu síl na ihrisku. V druhej polovici hry začína aktívnejšie útočenie s cieľom dostať sa do pola súpera a streliť gól. Aj keď viacerí môžu odcudzovať násilné praktiky historického futbalu, kde chmaty, päste a občasné kopance lietajú hore dole, treba jasne povedať, že nikomu tu nejde o život. Ide o nekompromisné vyjadrenie oddanosti k mestu, kde formou historického futbalu poukazujú na to, ako veľmi sú ochotní si svoje mesto chrániť a brániť za každých okolností. Aj keď niektorí hráči končia so zraneniami po úderoch, vášeň reprezentovať vlastnú štvrť ich ženie vrátiť sa do ringu znova a víťaziť za seba, za svoju štvrť a za Florenciu.
