Niekedy máme krásu priamo pod nosom a ani o tom nevieme. Aj ja som sa musela osudovo zatúlať do Maďarska, aby som ocenila históriu, prírodu i ducha tejto krajiny. Ja, človek hôr, som našla truhlicu pokladov v krajine, ktorú som na mape svojich cestovateľských snov nemala.
Večerný budapeštiansky valčík
V hmlistom svetle zapadajúceho slnka nastupujem do lode, ktorá mi ukáže honosnú veľkoleposť brehov Budapešti z hladiny Dunaja. Do rúk dostávam šampanské, no po jemnom uchlipnutí a prvých zábleskoch vysvietenej architektúry hlavného mesta si uvedomujem, že som opojená viac než dosť. Nepotrebujem viac dostať do krvi alkohol, i bez neho sa cítim opitá. Opitá atmosférou budov, ktoré sa s eleganciou dávnych dôb obzerajú v zrkadle rieky. Mám pocit, akoby som bola na plese a žiarivá krása nočnej Budapešti sa hojdala do tanca pod vlnami nášho člna. Neviem, čo skôr fotiť, aj keď príliš dobre viem, že fotky budú vplyvom rýchlosti a nedostatku svetla neostré. A tak to vzdávam a nechávam zrak kĺzať po neogotických líniách najznámejšej budovy Pešti, Parlamentu, spoza ktorej vykúka i kupola Baziliky svätého Štefana.
Potom otočím hlavu na druhú stranu Dunaja, na Budín. Tu ma uchvátila impozantnosť Budínskeho hradu, na ktorého prestavbu povolal kráľ Matej Korvín staviteľov až z Florencie a dnes je súčasťou Svetového dedičstva UNESCO. Po ňom je pomenovaný i kostol, Matyášov chrám, ktorý sa vypína na Hradnom vrchu a je dôležitým orientačným bodom mesta. Obidve časti Budapešti, Budín i Pešť, sú historicky spojené od roku 1873 a z hľadiska súčasnosti zase plejádou mostov rôznych architektonických štýlov. Každý z nich je jedinečnou ozdobou už i tak nádherného mesta, no statusom symbolu Budapešti sa pýši len jediný, Reťazový most.