Čo možno zažiť v bulharskom Burgase a jeho okolí

Chystáte sa ešte teraz v lete alebo v budúcnosti na dovolenku do Bulharska, do okolia prístavného mesta Burgas? Omrzelo vás celé dni vylihovať na piesku a z miesta vášho pobytu poznať len cestu na pláž a večerné korzo? Bulharsko je veľmi zaujímavá krajina, ktorá má čo ponúknuť. Tu je niekoľko tipov z tejto oblasti.

Výlet na Ostrov sv. Anastázie, vzdialený 6,5 km juhovýchodne od Burgasu

Každý deň sa sem niekoľkokrát vypravujú menšie výletné lode na tento ostrov. Nástupná stanica v Burgase sa nachádza na konci legendárneho mosta z roku 1936, ku ktorému sa zostupuje z rozsiahleho parku „Morská záhrada“. Ostrov, vytvorený z vulkanických skál, je maličký, má dĺžku len 120 m, šírku 60 m a výšku 12 m, no zmestil sa tu maják (postavený presne pred 100 rokmi), kostol, kláštor (dnes multimediálne múzeum), malý hotelový komplex, reštaurácia s kaviarňou a prírodná čajovňa „Lekarna“. Ranokresťanská rímska svätica Anastázia (3. st. n. l.)  bola liečiteľkou, nechýbajú tu jej ikony, na ktorých drží v rukách palmu, meč, nožnice alebo nádobu s masťou.

Až do roku 1990 všetci Bulhari poznali tento ostrov pod názvom „Boľševik“. V pohnutých 20-tych rokoch minulého storočia bol totiž kláštor premenený na väzenie pre komunistických aktivistov. 43 väzňom sa podarilo s dvomi loďkami utiecť a cez Istanbul sa dostať až do Odesy, kde sa však stali obeťami stalinských represií. Ostrov má ale omnoho staršiu históriu (prvá písomná zmienka o ňom existuje z roku 1553) a je tiež opradený niekoľkými legendami, hlavne o kaukazských pirátoch, ktorí plienili bohaté mestá na čiernomorskom pobreží a viackrát atakovali aj ostrov. Podľa jednej legendy sa proti takémuto útoku bránili mnísi ikonou sv. Anastázie a svojimi modlitbami. Vzápätí začala strašná búrka a pirátska loď skamenela. Skalnú formáciu v tvare vraku lode tu ešte aj dnes omývajú morské vlny. Na ostrove nájdete aj skameneného draka a hríb. No a samozrejme sa tu niekde ukrýva aj pirátsky poklad – ten fiktívny je súčasťou expozície múzea, ten ozajstný treba hľadať, sprievodca vám ochotne ukáže aj tajuplný vchod do podzemia...

Ostrov sv. Anastázie

Na ostrove sa dá opaľovať, piknikovať, ale aj prenocovať v zrekonštruovanom hotelíku, pričom sa pri pozorovaní nočnej oblohy môžete zoznámiť aj so strážcom majáku, ktorý vám aspoň na chvíľu dovolí nahliadnuť do svojho pracoviska. Romantické okolie si vybrali dvaja bulharskí režiséri za dejisko svojich filmov: Rangel Valčanov pre film „Na malom ostrove“ (1958) a Kamen Kalev pre film „Ostrov“ (2010).

Plavba po rieke Ropotamo, ktorá sa vlieva do Čierneho mora medzi letoviskami Primorsko a Djuni

Podľa dávnej legendy žila raz krásna bohyňa Ro, ktorá svojím vzhľadom a spevom pobalamutila pirátov a presvedčila ich, aby toto územie opustili v mieri. Tak vzniklo pomenovanie rieky („Ro“ znamená utekať a „potamo“ rieka). Plavba výletnými loďkami na jej dolnom toku je príjemným spestrením horúcich dní, najmä ak ste si už stihli spáliť chrbát a potrebujete trošku pauzu od slnka. Počas plavby stále povieva osviežujúci vánok. Rieka je vyhľadávaná najmä kvôli vodným leknám, ale nič to, ak práve nekvitnú – celá oblasť tvorí biotop pre množstvo rastlinných druhov. V húštinách na brehu možno pozorovať dravé a vodné vtáky, ktoré striehnu na rybku, žabku alebo na nejaký hmyz. Na kmeňoch popadaných stromov si zase korytnačky vyhrievajú svoje panciere. Dominantou na pravom brehu, ktorá udrie do očí hneď na prvý pohľad, je majestátna skalná formácia - tzv. Levia hlava, pripomínajúca egyptskú sfingu.

Kolónia vtákov v Pode

Pozorovanie sťahovavých vtákov na chránenom území Poda

Všetko sa začalo v roku 1989, keď sa skupinka nadšených ornitológov spojila do Bulharského združenia na ochranu vtákov a od Ministerstva ochrany životného prostredia dostala do vlastníctva a správy územie okolo Mandrenského jazera. Oblasť sa nazýva podľa drevenej plte „pod“, ťahanou lanom, ktorou sa tadiaľto plavilo až do začiatku 20. storočia. Územie má rozlohu síce len 100 hektárov, ale má veľký význam. Tadiaľto totiž prechádza Via pontica. Kedysi sa takto volala stará rímska cesta, vedúca pozdĺž čiernomorského pobrežia cez Trákiu, t. j. dnešné Bulharsko.

Dnes sa takto označuje cesta, ktorou každý rok tiahnu sťahovavé vtáky zo západnej a centrálnej Európy do teplých krajín. Vtáci využívajú k letu horúci prúd vzduchu, ktorý sa tu tvorí, a cez vzdušný koridor široký 40 km prelietavajú nad týmto územím. Niektoré sa tu zastavia a urobia si prestávku, ktorá môže trvať jeden deň, mesiac alebo i celé leto. V okolitých močariskách sa do sýtosti pohostia, na umelo vytvorených ostrovčekoch si oddýchnu a vyliahnu sa im tu mláďatá. Potom pokračujú ďalej do Afriky. Sú medzi nimi bociany, volavky, lyžičiare, kormorány, pelikány z dunajskej delty, ibisy, kane, potápky, husi, kačky, orol kráľovský i sup a ďalších takmer 270 druhov vtákov! To je viac ako polovica vtáctva z celého Bulharska a takmer jedna tretina zo všetkých druhov na európskom kontinente!

Je tu vybudovaná pozorovacia rozhľadňa – vnútri si môžete pozrieť ornitologickú výstavu a vonku „prilepiť“ oko na niektorý teleskop alebo ďalekohľad a takto pozorovať prítomné vtáky bez toho, že by ste ich nejako nevhodne vyrušovali. Prelet vtákov tu možno vidieť po celý rok, no najväčší pohyb je zaznamenaný v auguste (okolo 26. 8.), kedy tu v priebehu len niekoľkých hodín prefrčí 20-tisíc bocianov! Za celý rok je to až 75 % európskej populácie bociana bieleho a 100 %, t. j. všetkých 40-tisíc, ružových pelikánov. Pri troche šťastia môžete okrem vtákov zbadať aj nutrie, vydry a iné živočíchy.

Prírodná rezervácia Poda

Spoznávanie tráckych svätýň

Beglik Taš, tzv. bulharský Stonehenge, sa rozkladá na stráni planiny Strandža, len 6 km od známeho letoviska Primorsko. Predpokladá sa, že ho Tráci používali na rituálne ceremónie od 2. tisícročia p. n. l. až do začiatku 4. storočia n. l.! Vo svätyni býval veštec, po jeho radu sa tu vraj dokonca zastavil aj Odyseus. No hlavne tu Tráci praktikovali kult plodnosti, jednotlivé zoskupenia megalitických kamenných blokov, sčasti opracovaných ľudskou rukou, symbolizujú fázy manželského zväzku Veľkej bohyne Matky a boha Slnka. K najzaujímavejším formáciám patrí manželská posteľ s vytvarovaným vankúšom na východnej strane, lono Veľkej Matky a prevrátené srdce, odkiaľ sa cez vydlabaný úzky priechod vchádzalo z pozemského sveta do podzemia.

V areáli nájdete aj bloky, sčasti zvalené po silnom zemetrasení, ktoré plnili úlohu slnečných hodín, a ďalšie zoskupenie, slúžiace ako kalendár. Je tu aj kamenný trón, z ktorého hlavný kňaz riadil rituálne obrady a tiež oltár s vydlabanými otvormi, do ktorých Tráci liali štyri posvätné tekutiny: vodu, víno, mlieko a olivový olej. Zaujímavé je, že sa tu nenašli žiadne pozostatky zvierat, čo znamená, že Tráci sem prinášali len rastlinné obety – hrozno, figy, lesné plody, olivy, chlieb, rôzne semená a pod. Na centrálnej kamennej ploche sú vydlabané jamky, ktoré sú rozmiestnené tak, že vytvárajú odraz súhvezdia Plejády. Tráci ich plnili olejom a zapaľovali, čo pri ich rituáloch ešte viac znásobovalo magickú posvätnosť. Aj dnes mnohí vyhľadávajú toto miesto, aby tu v tichej samote mohli meditovať.

Markove šľapaje

Markov kameň je obrovský kameň vysoký 8 metrov. Kde sa vzal, tu sa vzal... nikto to nevie, v tesnej blízkosti sa žiadne podobné kamene nenachádzajú. Preto si ho miestni obyvatelia spájajú s ľudovým hrdinom Krali Markom, ktorý je niečo ako náš Valibuk. Podľa jednej legendy si ľahol na  lúku, aby si oddýchol, a nechtiac pri tom zavadil malíčkom o túto skalu, ktorá sa potom odkotúľala na terajšie miesto. Podľa inej legendy sa Krali Marko zastavil na tomto mieste a nechtiac stúpil na túto skalu. Na jej povrchu ostali stopy jeho šľapají, ktoré domáci nazývajú „božie oči“ - keď prší, zbiera sa v nich voda, ktorá sa považuje za liečivú. Miestny sprievodca vám prezradí aj celú komplikovanú procedúru, ktorú vykonávajú manželské páry, ktoré chcú mať dieťa, ale akosi sa nedarí. Úspešnosť je vraj veľká.

Ľudia sa sem potom vracajú, prinášajú dary, na sviatok sv. Atanasa sa tu varí guláš a ožívajú aj iné rituály z dávnych čias. To, že je okolie silným energetickým miestom, vedeli už starí Tráci, ktorí si tu postavili oltár. K Markovmu kameňu sa dá dostať len na džípoch, východisková stanica je malá dedinka Dolno Yabalkovo, kde sa medzi starými domami vyníma zrekonštruovaný dom nadšeného podnikateľa Žora, ktorý organizuje tieto výlety. Po ceste vám ukáže aj niekoľko dolmenov, to sú také menšie megalitické stavby, ktoré tvoria viaceré stojace kamenné bloky, ktoré sú prekryté jedným alebo viacerými horizontálne uloženými veľkými kameňmi. Najzachovalejší dolmen je v časti nazývanej Korubata. Vyzerá ako malý domček pre lesných trpaslíkov, ale do jeho najzadnejšej miestnosti sa posediačky zmestí až 10 dospelých osôb. Väčšina archeológov sa prikláňa k názoru, že tieto dolmeny slúžili ako hrobky, no nenašli sa tu absolútne žiadne nálezy, ktoré by túto alebo nejakú inú teóriu potvrdili. Celé okolie má mystickú atmosféru, niektorí miestni muži tvrdia, že tu občas stretávajú samodivy, čo sú prekrásne lesné žienky. Kto ich stretne, začne po nich túžiť tak silno, až začne upadať do depresií. Vyslobodiť sa môže jedine tak, že sa dotkne víliných šiat. Víla si ich ale odkladá len vtedy, keď sa ide kúpať do rieky...

Miškova niva

Miškova niva – územie Bulharska je celé posiate rôznymi monumentmi z čias starých Trákov. Niektoré boli dômyselne ukryté pod navŕšenými mohylami. To bol aj prípad tohto tráckeho chrámu, vybudovaného v 5. - 3. storočí p. n. l. Je to kruhovitá svätyňa, ktorú tvoria tri kruhy, vonkajší bol postavený z bieleho mramoru, druhý okruh tvorili žulové bloky a najvnútornejší predstavovalo najmenej 7 radov mramorových kameňov, ktoré sa dvíhali do výšky 4,35 m. Na niektorých blokoch ešte aj dnes vidno železné skoby, ktoré Tráci – naozajstní majstri v metalurgii – zalievali olovom, aby skoby uchránili pred koróziou. Aj sem Tráci prinášali ako posvätné dary víno, vodu, olivový olej či iné potraviny, no obetovali tu aj zvieratá, najmä psov.

K Miškovej nive sa tiež dá dostať len na džípoch, tieto výlety organizuje Turistické informačné stredisko v mestečku Malko Tarnovo. Mestečko je síce malé, ale je tu hneď niekoľko múzeí. Pred archeologickým múzeom si treba všimnúť trojuholníkový kamenný portál, ktorý kedysi ozdoboval vchod do svätyne na Miškovej nive. Spoznáte ho podľa toho, že sú na ňom vyobrazené dve ľudské ruky, štít a šíp. Podľa niektorých archeológov tým chceli Tráci prichádzajúcich privítať, ak títo prišli v mieri. Ak tomu tak nebolo, potom gesto znamenalo, že sa svätyňa dokáže ubrániť. O Trákoch sa môžete dozvedieť viac aj v článku Po stopách dávnych Trákov v Bulharsku.

Deultum

Pre milovníkov histórie

Návšteva archeologického múzea v Burgase a v Sozopole, kde sú vystavené mnohé objekty zo života starých Trákov, nájdené v blízkom okolí, ale aj návšteva novej, zaujímavej expozície  podmorskej archeológie v prímorskom letovisku Kiten, kde môžete vidieť aj staré kamenné kotvy z tráckych čias. Ak dávate prednosť rímskym pamiatkam, potom by ste mali navštíviť národnú archeologickú rezerváciu Deultum neďaleko dedinky Debelt, 10 km od Burgasu. Práve tu bolo v 70. rokoch 1. storočia n. l. vybudované mesto pre vojakov vo výslužbe 8. Augustovej légie, ktoré malo až 10-tisíc obyvateľov. Samozrejme, že ako jednu z prvých budov si vojnoví veteráni nechali postaviť termálne kúpele, kde sa nachádzali kúpele so studenou i teplou vodou, športové miestnosti, telocvičňa, sauna, masáže i verejný dom.

Vykopávky stále pokračujú a postupne sa odkrývajú jednotlivé časti mesta. Neďaleké Mandrenské jazero bolo kedysi dávno prepojené s Čiernym morom, nákladné lode mohli vplávať až do prístaviska v meste Deultum. Našlo sa tu množstvo amfor, pečate, ktoré prezrádzajú, že tu boli čulé obchodné kontakty s gréckymi mestami i ostrovmi. Okrem toho do jazera často vplávali aj delfíny, aby si tu pochutili na rybách. Vyobrazených delfínov možno nájsť na mnohých kresbách a minciach, ale aj ako opierky pod lakte, ktoré sa používali vo verejných latrínach.

Toto územie má veľmi dôležitú strategickú polohu. V minulosti presne tadiaľto prechádzala hranica medzi Bulharským kráľovstvom a Byzantskou ríšou, stála tu aj colnica. V polovici 9. storočia n. l. tu bola vybudovaná bazilika, ktorú možno označiť za vstupnú bránu kresťanstva v Bulharsku. Podľa nájdených pečatí sa predpokladá, že práve tu sa nechal v roku 864 pokrstiť chán Boris, ktorý prijal meno Michail a titul knieža – podľa slovanského spôsobu. Bol to práve tento panovník, ktorý prijal žiakov sv. Cyrila a Metoda po ich vyhnaní z Veľkej Moravy. Z Bulharska sa stal kresťanský štát, ktorý bol prvým centrom slovanských písmen a slovanskej kultúry. Miesto, kde boli nájdené základy tejto starej baziliky, však nie je prístupné, pretože sa tu nachádza veľká metalurgická továreň.