Anna Lipni

Keď som bola malá, hovorila som si , že chcem precestovať svet. Bola to ďaleká budúcnosť, a tak som si hovorila že to samozrejme postupne príde. Ako však plynul čas, prestávalo to byť reálne a zdalo sa mi to čoraz vzdialenejšie. Začínal nastupovať strach z neznámeho a milión iných dôvodov k neuskutočneniu ani len malej cesty v Európe. A exotika? To neprichádzalo do úvahy. Keď mi známi hovorili, koľko minuli na 10 dňovej dovolenke na Maldivách zatočila sa mi hlava. Jednoducho, pre bežného človeka s priemerným platom ťažko dosiahnuteľná vec. Alebo šetriť celé roky, čo určite nie je môj prípad, odkladať veľké peniaze pre pár dní raja v uzatvorenom rezorte? Určite nie.

Lákalo ma niečo viac, niečo skutočne zažiť, zbierať zážitky,vidieť a spoznať inú kultúru, nové miesta- ale nie za tisíce.

Pred skončením VŠ sme si skupina kamosiek povedali, že štátnice oslávime výletom do niektorej európskej krajiny- Rím alebo Atény. Dohadovalo sa nás viac, nakoniec sme šli 2. :D Bol to však neskutočný zážitok tesne pred nástupon do prvej práce. Aj keď prvú noc v hoteli uprostred Atén som si prestrašene hovorila : Si normálna? Si ďaleko od domova, v cudzej krajine, hocičo sa ti môže stať, načo si sa to dala? Doteraz sa na tom smejem . Ešte dlho som žila zo spomienok na prekrásne Atény, ktoré nás vyšli výhodne aj vďaka končiacim Isicom. Vstupy na všetky pamiatky sme mali zdarma.

A potom to postupne šlo. Nervozita, keď som nemala žiadnu letenku, vzrúšo pri nákupe letenky,(milujem ten pocit), návšteva Paríža, rozlúčka so slobodou v Berlíne, Mníchov, svadobná cesta v Ríme, Miláno, a potom exotika - Maldivy a rozmanitá Srí Lanka spojené s návštevou Dohy ... Sama som bola prekvapená, koľko ľudí bolo ochotných so mnou cestovať a z ciest sa tešili. Z každého výletu som sa vrátila plná energie a nových zážitkov.