K staničnej budove v Záhorskej Vsi mám zvláštny vzťah. Zdá sa mi krásna. Trochu strašidelná. Ťažko sa to vysvetľuje, ale je to tak. Priťahuje ma ako nočného motýľa plameň sviečky. Mám však trochu strach, že z toho lákania si pripálim krídla.
Pravda je, že tá stanička je z môjho pohľadu príťažlivá. Polohou, spustnutosťou, vekom, osamelosťou, veľkosťou, starosvetskosťou. Raz som ju prirovnal k budove motela z Hitchcockovho filmu Psycho. Aj v tejto staničke by sa mohol odohrávať strašidelný príbeh. Napriek tomu, by jej ostalo to cisársko kráľovské, monarchistické, Rakúsko Uhorské, čaro.
Na úplnom začiatku
Keď sa hovorí o trati Zohor – Uhorská (rozumej Záhorská) Ves, myslí sa tým len časť pôvodnej trate Plavecký Mikuláš – Zohor – Uhorská Ves. Povolenie na jej stavbu dostali Dr. Emil Révész a Ing. Ľudovít Fabián. Na trati z úpätia Malých Karpát po krajinskú hranicu Uhorska, vybudovali 10 staníc, 97 mostov a priepustov a dosiahli dĺžku trate 49, 9 km. Všetko vďaka významnému cukrovaru Záhorskej Vsi. Preprava na trati sa rozbehla 15. novembra 1911.
Historky z histórie
Veľké dejinné udalosti sa trati Zohor – Záhorská Ves vyhli. Keďže však československé železničné stanice od 17. októbra 1923 na základe Výnosu ministerstva železníc viedli svoje Pamětní knihy železničných úřadů, niečo málo sa oplatí citovať[1]:
Dňa 13. septembra 1942 v 20,19 na koľaji č.2 pred staničnou budovou pri naskakovaní na vlak č.311 ešte za pohybu upadla pod vlak žena Anna P., 42 ročná, bytom Kuchyňa. Menovaná svojím ťažkým zraneniam v nemocnici dňa 24. decembra 1942 podľahla.
V mesiaci máji 1943 bola dokončená úprava kvetinovej záhrady takto: zemné vyvýšenie pred záhradou bolo skopané a splanýrované, čím sa získalo predĺženie nástupišťa. Prebytočná zem bola použitá do záhrady na úpravu stredu. Postavený bol betónový dvojkríž a obložený tromi skalitými kopcami „Znak Slovenskej Republiky“, za ktorý bola zasadená 3-ročná lipka. Do stredu záhrady boly zasadené betónové písmená „Z o h o r“. Na úprave záhrady súčastnili sa všetci zamestnanci.
Dňa 21. októbra 1944 v 14,15 h pri odchode vlaku 315 mimo nástupišťa naskočil na odchádzajúci vlak 315 Karol M. z Verekne. Pri naskočení spadol zo stupátka, pričom bol asi 20 m vlečený po zemi a utrpel odreniny na chrbte a na kolenách. Bol prevezený vlakom č. 148 do štátnej nemocnice do Bratislavy.
Vo vojennom zápolení, ktoré začiatkom roku 1945 vyvrcholovalo, dňa 14. februára 1945 asi o 14,15 h anglickí letci shodili núdzové bomby, ktoré v km 15,0 poškodily železničný svršok, čím bola premávka prerušená do 17,20 h.
Dňa 3. marca 1947 v 13,05 h na nechránenom prechode trati Zohor – Uhorská Ves (dnes Záhorská Ves) narazil vlak 2140 na povoz (sane), ktoré uviazly na prechode očistenom od snehu následkom obľavy.
Pri zmene názvov obcí, ktoré sa udialo v roku 1948, bola premenovaná obec Hochštetno na Vysoká pri Morave. Nové pomenovanie vstúpilo v platnosť dňom 1. novembra 1948.
(1949) V silno frekventovanej železničnej stanici pre bezpečnosť cestujúcich bolo treba sriadiť miestny rozhlas. Nakoľko bolo nedostatok pracovných síl, po dohode so zamestnancami dor. Správy Bratislava ponúkli zamestnanci žel. st. Zohor výpomoc pri zavedené rozhlasu. Vo voľnej schvíly pomáhali najmä výpr. Vl. Ján Hlinka, ťefan Kuba a iní. Práca pokračovala zdárne a tesne pred vianočnými sviatkami dňa 22. decembra 1949 rozhlas bol daný do činnosti. Mimotoho vo všetkých služobných miestnostiach boli dodané elektrické hodiny počtom 10 kusov. Na žiadosť hostinského Martinkoviča rozhlasová sieť bola rozšírená aj do jeho hostinca.
Dňa 1. februára 1955 bola otvorená nová staničná reštaurácia pod vedením s. Brúnovskej Júlie. Týmto bola daná možnosť cestujúcim sa osviežiť i pri kratšom prestupe na vlaky. Budova je postavená v úrovne staničnej budovy, je slušne vybavená.
(1968) Zamestnanci žel. stanice (Zohor) aj po príchode vojsk Červenej armády sa zachovali rozvážne a aj keď by sa dalo predpokladať zníženie disciplíny, nestalo sa tak u našich zamestnancov. Práve naopak. Disciplína sa upevnila. Zamestnanci vykonávali rozkazy presne, bez reptania.
Pri odchode vojsk z našej oblasti (Zohor a okolie) zamestnanci vynaložili veľa úsilia, aby boli transporty, ktoré sa nakladali v Zohore, včas a správne pristavené. Rýchlosť, s ktorou boli transporty pristavené, urobená čelná rampa z Pxx vozňa a po naložení odsunutá, prekvapila aj najvyšších dôstojníkov ČA a tiež vyslovili svoje uznanie a obdiv.
Dňa 30. januára 1981 došlo pri posune vlaku 82 664 k pracovnému úrazu odrezaniu pravej dolnej končatiny v členku. Menovaný sa pošmykol.
K ťažkému úrazu odrezanie obidvoch nôh pod kolenom došlo však v žel. Stanici Zohor u sprievodcu Štefana O. dňa 23. apríla 1982. K úrazu došlo pri posune za rozsiahlych výluk za veľmi sťažených podmienok.
Nesmrteľné stroje M 152
M 152 je označenie motoráčikov, tak podobných prerastenej zápalkovej krabičke na koľajovom podvozku, ktoré jazdili medzi Zohorom a Uhorskou Vsou (musím sa priznať, že odkedy som natrafil na pôvodný názov Záhorskej Vsi, páči sa mi viac ako dnešný. Mám to tak aj s Prešporkom a Bratislavou). Stroje charakteristické zvukom svojho motora, ktorý znel ako autobus, dali do prevádzky v roku 1975. Nahradiť mali trochu príliš preglejkových Hurvínkov (motorové vozy M 131) a podarilo sa im to. Úspešne ich totiž prevádzkujú na niektorých tratiach bývalého Československa dodnes.
Mimochodom, ten zvuk motora, podobný zvuku niekdajších autobusov, nie je žiadna náhoda. Do útrob železničnej mašiny zabudovali motor LIAZ 634 a prevodovku Praga 2 M 70. Rovnaká kombinácia hnacieho pohonu sa používala v autobusoch Karosa ŠM 11. Hranatý autobus, ktorý nahradil „ponorky“ (Škoda 706). Svojho času veľmi moderný, veľmi používaný, neskôr veľmi smradľavý a veľmi malý, pre akúkoľvek mestskú prevádzku. Orchestrion, alebo kufor, ako prezývali M 152 sami železničiari bol úspešnejší. Úspešní je aj dnes. Na modelových železniciach. Spoločnosť ROCO[2] prišla pred pár rokmi s jeho modelmi vo farbách Československých dráh, ale aj samostatných Českých dráh a Železničnej spoločnosti Slovensko. Model sa úspešne predáva. Aj ja som si ho kúpil na svoju modelovú železnicu 😊 Darmo, nostalgiu neopinkáš!
Podotknúť ešte musím, že tu prevádzkovali aj motoráky radu 851. Ja som si ich tu už neužil.
Zohor – Záhorská Ves, ako ďalej?
Nemyslím si, že niekto trať sprevádzkuje. Hoci by som si to veľmi prial. Jeden z najčudesnejších nápadov, ktorý prezentovali v roku 2024 v televíznom spravodajstve, ktorejsi slovenskej televízie, bola prestavba trate na cyklistický chodník. Samo o sebe, by to bolo chvályhodné. Ibaže chodník mal vzniknúť uložením betónových prefabrikátov na existujúce koľaje. Autor myšlienky sa určite nikdy nebicykloval po betónových paneloch. Bezpečne by vedel, že po 10 minútach jazdy má cyklista pocit prichádzajúcej Parkinsonovej choroby, po 20 minútach sa klepkanie čelustí mení na rachot hroziaci rozbitím chrupu, vytrvalci hovoria, že v 37. minúte sa jazda mení na meditáciu, pretože jazdec má, alebo prerušené nervové spojenia, alebo leží v priekope pri panelovej ceste.
Tak ako pri všetkých zaniknutých tratiach, aj tu platí, sú krásne také aké sú. Sú dedičstvom pre budúce generácie, pretože tie naše generácie.
Na záver
29. augusta 2018 sme sa s naším Jakubom previezli po trati posledný krát. Spravili sme si cyklovýlet Záhorská Ves – Bratislava.
„K dátumu 14.12.2019 verejná doprava na tejto trati končí. V nasledujúcom GVD kraj objedná miesto vlakov autobusy. Dôvodom je nerentabilnosť prevádzky, nedostatok personálu ZSSK aj katastrofálny stav stanice Záhorská Ves, okrem toho autobus lepšie obslúži obce Vysoká pri Morave i Záhorská Ves.“[3]
Dnes
Opustená trať má svoje čaro. Trochu ako rozpadajúce sa zlatokopecké mestá v USA. Len, za týmto zážitkom, nemusíte cestovať pár hodín lietadlom.
[1] Spracované podľa Ing. Richard Halfar, Nostalgia, občasník o histórii železníc, Zohor a železnica, história, súčasnosť a budúcnosť, Klub železničných modelárov Bratislava o.z. v spolupráci s ALBATROS klubom pri Rušňovom depe Bratislava hlavné, 2. doplnené vydanie, november 2018