Zentralfriedhof Viedeň, Smrť je Viedenčanka

Poznali ste kapelu Ultravox? Skladbu Vienna? Klip k tejto skladbe? Ak ste narodený v dekáde 60.-tych, možno 70.-tych rokov do roku 1975, je to možné. Najmä, ak ste boli fanúšikom new wave.

Keď prišli Ultravox s Viennou bol to nielen útok na hitparády, ale rovnaký úlet ako keď Queen nahrali Bohemian Rhapsody. Mercury vložil do skladby „operný part“, Midge Ure ulovil symfonický prelom so sláčikovým orchestrom. Vienna ako skladba vonia Viedňou. Harmonicky, noblesne, melancholicky, jemne dekadentne. Klip končí pohľadom na kostol. Secesný kostol. Viedenský secesný kostol, stojaci osamotene, čo je na husto osídlenú Viedeň neobvyklé. Ten kostol stojí totiž na cintoríne. Na Der Wiener Zentralfriedhof.

Pani z konca života

Viedenčania (nezamieňajte, prosím, za Rakúšanov) sú vraj priateľskejší k Smrti, ako ktokoľvek iný. Ak navštívite Viedenský ústredný cintorín a nesústredíte sa na náhrobky, zistíte, že to bude pravda. Ak Smrť preliala svoju podobu do tunajšej figurálnej tvorby, do obrázkov, náhrobkov, odkazov, pripomienok, do podoby kostola, jeho vnútornej výzdoby, je to milá priateľská dáma, s ktorou rande je príjemnou prechádzkou s veľmi inšpirujúcou konverzáciou. Na toto poznanie musíte vypnúť zabehané programy svojich receptorov a nechať sa unášať dojmami z medzier medzi vetami. Na tom cintoríne nie je nič strašné. Nič smutné. Nič znepokojujúce. Je otvorenou spomienkou. Nie je živý, v zmysle bdelého života mestského ruchu, je existujúci. Tak existujúci, ako vnímali Viedenčania čas po smrti. Čosi, čo je. Správne by malo byť napísané slovenské sloveso „je“ v neurčitku – byť. Čosi, čo byť. Smrť tu „byť“.

Ona existuje, ona je, ona stojí v plynutí, plynie v bytí. O tom je zvláštne fluidum tohto miesta. Nie je to krása, nie je to čaro, je to niečo čo zachytili oni, tvorcovia pohrebiska na prelome 19. a 20. storočia. Zvláštna doba, ktorá laškovala so Smrťou, ako s partnerkou na bále.

Smrť je Viedenčanka

Že smrť je Viedenčanka, tvrdia autori Alfred Komarek a Cornelia Fischerová vo svojom obrázkovom sprievodcovi s jednoduchým názvom Viedeň[1]. K zdôvodneniu tvrdenia si našli argumenty vcelku presvedčivé. Napríklad na ulici Singerstrasse číslo 11 stojí nájomný dom, v ktorom v minulosti našlo domov 97 rodín. Býval tu dirigent domácej kapely Ferdinanda Raimundu – Vencel Muller. Pre rodinu uhliara Christiana Gluhwurma zložil pieseň na rozlúčku s názvom „So leb denn wohl, du stilles Haus“ (Tak si ži pokojne, ty tichý dom). Snáď ho k tomu inšpirovala skutočnosť, že dom na Singerstrasse, v ktorom bývali, mal aj vlastnú márnicu!

Výraz „pekná mŕtvola“, ktorého autormi sú opäť Viedenčania, možno trochu morbídne ocenenie pekného vzhľadu trvajúceho aj po smrti, prenikol dokonca do modernej astrológie.

Múzeum pohrebu

Viedeň má svoje Múzeum pohrebu, dnes už súčasť Zentralfriedhof (nie som si úplne istý, či jeho prevádzkovatelia nenavštívili Slovensko, múzeum je nezmyselne otvorené pondelok až piatok od 9.00 do 16.30[2]). Vystavená tu je napríklad „recyklovateľná rakva“. Dno mala pohyblivé a nebožtík z nej v tej správnej chvíli vkĺzol do jamy. A rakva sa mohla opäť použiť.

Iný exponát, ktorý sa sem dostal asi len nedopatrením, je recept na jablkovú štrúdľu. Pozor! Čelná strana je oznámením o úmrtí. Gazdinka pripojila recept možno preto, aby si drahí pozostalí zaspomínali pri kúsku koláča na nebožtíka.

Viedenský ústredný cintorín (mimochodom druhý najväčší v Európe)

Najlepším, pravdepodobne aj najkrajším dôkazom o vrúcnom vzťahu k veciam posmrtným je Viedenský centrálny (hádam správnejšie „ústredný“) cintorín. Mimochodom druhý najväčší v Európe. Podobne, ako dnes pri veľkých stavbách, aj v druhej polovici 19. storočia jeho stavbu sprevádzal rozsiahly škandál. Viedenský primátor Dr. Cajetan Felder, posunul svojmu známemu, majiteľovi pivovaru, výhodný obchod s pozemkami v oblasti Simmeringu. Pán pivovarník skúpil pozemky od drobných majiteľov a výhodne ich predal mestu. Na peniaze boli ľudia citliví vždy. Keď sa však do chúlostivej viedenskej záležitosti zapojili ako architekti páni Alfred Friedrich Bluntschli a Karl Jonas Mylius z Frankfurtu nad Mohanom, trpezlivosť prešla aj tých najtrpezlivejších.

Napriek tomu v roku 1874 Centrálny cintorín slávnostne odovzdali do prevádzky. Ani to, ale neznamenalo, že problémy skončili. Vzdialenosť cintorína od mesta bola pomerne veľká. Ak si uvedomíme, že pohrebné sprievody v tých časoch chodili pešo za rakvou vezenou na smútočnom voze, nesmieme sa čudovať, že sa aj polovica smútiacich vrátila unavená späť. Údajne istý humorom nadaný vynálezca prišiel s nápadom vybudovať potrubie, do ktorého by sa zosnulý uložil. Stlačený vzduch napumpovaný do potrubia by ho prepravil na miesto určenia. Nebožtíkovská potrubná pošta.

Prvý pohreb

1.11.1874 prebehol prvý veľký pohrebný akt. Trinásť nebožtíkov doviezli na cintorín konskou železnicou a len jeden jediný z nich bol pochovaný na vlastné náklady. Ostatné pohreby financovalo mesto. Prvým pochovaným bol Jakob  Zelzer. Jeho hrob sa dodnes nachádza napravo od administratívnej budovy pri múre cintorína. Jeho poloha je označená ako skupina 0, rad 0, číslo 1.

O krásnom kostole

Aj kostol mal problémy. Možno súčasníci jeho výstavby boli presvedčení o tom, že ho nikdy nepostavia. Mestská rada vyhlásila v roku 1870 verejnú súťaž. Cieľom bolo predložiť projekt kostola. V roku 1874 súťaž vyhral mladý, iba 27 ročný architekt Max Hegel. Predložil plán svätostánku neskôr zasväteného Karolovi Boromejskému. Max Hegel nadviazal na architektonické riešenie priestoru záhradných architektov Myliusa a Bluntschliho. Posvätenie základného kameňa, ktorým sa samotná stavba skutočne začala, vykonali až 11. mája 1908. Teda o celých 37 rokov neskôr, ako si mladý architekt prebral svoju cenu za najlepší projekt. Stavbu ukončili napriek jej náročnosti veľmi rýchlo, 14. júna 1911.

Secesný kostol. To som spomenul už v úvode. Všimli ste si, že secesia sa spája s erotikou ľahkou ako dym tesne nad komínom. Predstavte si tú secesiu bez laškovnej šteklivosti. Farebnú, mystickú, symbolickú, ale bez erotiky. Serióznu, vážnu. To je secesia kostola sv. Karola Boromejského na ústrednom cintoríne. Kvadratická, kocka je základný tvar výpovede, vážna, mladistvá, krásna, mäkká, napriek prísnej geometrii bez ostrých hrán. Bez kúska ubíjajúcej vážnosti. Vzdušná, svetlá, ľahká.

Z druhej svetovej vojny

Veľmi ťažkým obdobím pre kostol bola Druhá svetová vojna. Zápalná bomba poškodila strechu kostola a mozaikovú výzdobu kupoly. Unikátna mozaika vytvorená z 21 tisíc ručne vyrobených častí nesie na modrom podklade 999 zlatých hviezd. Ak by sa v celom tomto nádhernom secesnom kostole nenachádzala iná výzdoba, iba táto kupola, stačilo by to na to, aby návštevníka úplne uchvátila. Interiér je však zdobený desiatkami obrazov a interiérových doplnkov v umeleckom štýle prelomu 19. a 20. storočia. Žiaľ, pôvodné západné sklenené okno, ktorého autorom bol Leopold Forstner, besnenie 2. svetovej vojny úplne zničilo. Dnes je kostol opäť prístupný a nič nehyzdí jeho krásu. Veľkou omladzovacou kúrou prešiel v rokoch 1995 – 2000.

O hroboch a náhrobkoch

Rozprávať o cintoríne a nehovoriť o náhrobkoch, by bolo ako navštíviť Paríž a nevidieť Eiffelovu vežu. Napriek tomu to spravím. Nebudem písať o slávnych a slávnejších, ktorí sú tu pochovaní. Nebudem písať ani o sektoroch, ktoré sa od seba tematicky líšia ako prúžky na námorníckom tričku. Nie. Prečo? To všetko si nájdete aj sami, keď sa rozhodnete cintorín navštíviť.

Jedna zaujímavosť. Raz za rok cintorín úplne zatvoria. V ten deň sa zmení na miesto poľovačiek. Prídu sem poľovníci z Viedne a v areáli cintorína poľujú na divú zver. Cintorín sa stal žijúcou súčasťou mesta, aj ako revír. Nie je miestom smútku. To je jeho špecifikum a dôkaz zvláštneho, trochu veselého vzťahu Viedenčanov k smrti.

Kedysi keď vznikala séria fototripov, hodnotil som miesta podľa ich zaujímavosti pre fotografa. Ak by som viedol školu fotografie, sem by som nútil chodiť svojich študentov. Fotili by krajinu, reportáž, portrét, makro, dokument. Tento cintorín je viac ako cintorín, je mestom v meste, je živým organizmom, ktorý poskytol priestor pre tri milióny hrobov. 

Ako do Viedne, ako vo Viedni?

Cestovanie z Bratislavy do Viedne autobusom, alebo vlakom je drahé. To je fakt. Zásadne si treba kúpiť lístok vopred cez internet. Najlacnejšia cesta je vlastným autom mimo diaľnice cestou č. 9 na trase Hainburg – Fischamend – Schwechat – Viedeň.

Najekonomickejším cestovaním po Viedni je verejná doprava. Cestovný lístok je vhodné si kúpiť vopred cez internet https://www.wienerlinien.at/

a za 5,80 eur (cena v roku 2023) máte možnosť počas 24 hodín využívať všetky prostriedky mestskej hromadnej dopravy, vrátane metra.

Na Zentralfriedhof sa dostanete zo stanice Stephansplatz linkou metra U3 do stanice Erdberg, odtiaľ električkou linky 6, 71, 72.

Zo stanice Landstrasse/Wien Mitte do stanice Zentralfriedhof

Otváracie hodiny

November – február denne 8.00 – 17.00 hod.

Marec, apríl, september, október denne 07.00 – 18.00 hod.

Máj – august denne 07.00 – 19.00 hod. (vstup najneskôr 30 min. pred zatvorením)

P.S. Na začiatku Ultravox, na konci Ultravox. Stále mám najradšej ich album Lament 😊

https://www.youtube.com/watch?v=xJeWySiuq1I

[1] (Viedeň, Metropoly sveta, Slovart, 2003)