Keď sme vyrazili z Dawson Creeku, bolo už neskoré popoludnie. Náš smer bolo mestečko Fort Nelson v blízkosti hranice s Northwest Territories. „Dôjdeme, kde dôjdeme a niekde v lese prenocujeme“, tak sme si povedali. Chárlyho starý „eagle“ mastil, ako to len vedel. Cestou mi rozprával svoje príbehy z divočiny, skúsenosti s Indiánmi a hlavne príbehy Luckyho Jima, z jeho života na severe.
„Yukon stars“
Jeho tvrdé cestovateľské príbehy veľmi obdivoval. Pomaly sa zvečeriavalo, krajina sa roztiahla do nekonečnej roviny, všade samé lesy a žiadne cesty. Veľa áut vracajúcich sa z Yukonu malo popraskané predné sklá. Pri topení snehu, s veľkou vodou sa dostáva na cestu množstvo kameňov. A tie často odlietavali od pneumatík rovno do predného skla a vytvárali tam hviezdy s lúčmi. Domorodci to volali „Yukon stars“. Ako sa zotmelo, Chárly mi vyprával príbeh, že sa tu objavia občas nejaké domorodé bandy, ktoré hodia oproti idúcemu autu do predného skla kamene, a keď zhavaruje, tak ho vykradnú.
Neprešli sme ani desať kilometrov, keď sa oproti nám valil kamión
Ako sa priblížil, zrazu rana ako sviňa, až ma pritlačilo o sedadlo. Na skle nám okamžite vzniklo niekoľko „Yukon stars“. „To sú oni! O ktorých som ti rozprával. Musíme rýchlo zmiznúť na nejakú bočnú cestu a schovať sa.“ povedal rázne. Snažil som sa namietať, že to možno odletelo len od kolies, ale nepresvedčil som ho. A tak začalo naše nočné dobrodružstvo.
Musíme odtiaľ rýchlo zmiznúť!
Charles vytočil Eagle na maximálne obrátky, ale bočnej cesty nebolo. Prešli sme možno 100 km, keď prudko zaflekoval a stočil to na nejakú lesnú zvážnicu. Asi po 300 metroch sa tam objavilo staré zhrdzavené auto a bolo celé rozstrieľané. „Tu ich vždy zaženú. Musíme odtiaľ rýchlo zmiznúť!“ vysvetlil mi to po lopate. Celé sa mi to nepozdávalo, ale on je tu doma, tak som to neriešil. Už bola asi jedna hodina v noci, keď sa objavila ďalšia bočná cesta, na ktorej stál starý rozbitý drevený kostolík. Auto sme schovali za neho, keď tu zrazu Chárly mi hodil do rúk winchestrovku, pár nábojov a zavelil: „Berieme len spacák a celtu a ideme sa zašiť do lesa!“ „Chárly, ale ja s tou puškou neviem narábať.“ snažil som sa upokojiť situáciu. „To ti ukážem v lese.“ prudko mi odvrkol.
Schovali sme sa do krovia, tak asi 30 metrov od auta
Ľahli sme si na spacáky a celty sme hodili cez seba. Chárly mi nabil pušku, rýchlo mi vysvetlil, čo mal a povedal rázne: „Buď oni, alebo my! Keď sa objavia pri aute, nerozmýšľaj a strieľaj.“ „Bože, veď ja som prišiel do Kanady na jeden mesiac a nie na 10 rokov niekde v base.“ chodilo mi po rozume. Niekde v diaľke sa celú noc ozýval pes. Konečne začalo svitať, a tak už zachránení sme sa s celtami blížili ku autu. V tichosti si hovorím: “Bože, to bola noc. Ani neviem, či som mal vôbec zažmurené oči.“
- predošlý článok: Zálesák Charles Cooper, cesta na Yukon – skvelý táborník a kuchár
- nasledujúci článok: Zálesák Charles Cooper, cesta na Yukon a dobrí Indiáni
