Laco Branický strávil 279 dní na bicykli naprieč Afrikou, najazdil viac ako 23 000 kilometrov a prešiel 21 afrických krajín. Vyrazil spred paneláku v Bratislave a po niekoľkých mesiacoch dorazil až na samotný juh Afriky. Sám. Na bicykli. Prešiel Saharu, tropické pralesy aj vyprahnuté savany, bojoval s maláriou, byrokraciou a rozbitými kolesami – a zažil momenty, ktoré sa už možno nikdy nezopakujú.
Afrika má v Európe povesť pomerne nebezpečného a chaotického kontinentu. Pre Laca sa však stala miestom, kde spoznal skutočnú slobodu a vlastné hranice. Počas takmer deviatich mesiacov na bicykli denne riešil víza, jedlo, vodu, nocľah aj vlastnú psychiku. Napriek tomu – alebo práve preto – hovorí o Afrike s rešpektom, pokorou a obdivom. V rozhovore na Dobrodruh.sk sa bavíme o motivácii, krízach, pralesných slonoch, ľuďoch aj o momentoch, ktoré mu túto cestu navždy zapísali pod kožu. Tento rozhovor tak nie je len o kilometroch, ale o tom, čo sa s človekom stane, keď spomalí a ide krok po kroku.
Vyrazil si doslova spred vchodu paneláku v Bratislave a dorazil si až na juh Afriky. Aký bol pocit v prvý deň cesty a ako sa líšil od pocitov v cieli po viac než 200 dňoch?
Pocit v prvý deň bol veľmi zvláštny. Jednak som opúšťal všetko na niekoľko mesiacov, jednak som išiel za nejakým imaginárnym cieľom – tam kdesi vpredu a v hmlistej budúcnosti. Boli to také nereálne pocity. Ako žaba, ktorá sa zahryzne do desaťkrát väčšieho zvieraťa s vierou, že ho zje.
V cieli som tomu rovnako neveril ako na začiatku. Je jedno, či som si takú cestu predstavil na začiatku, keď mi to prišlo ako niečo, čo nemám šancu dať, alebo som sa na to pozrel na konci, keď som si premietol všetko, čím som prešiel. Stále mi to prišlo neuveriteľné. Posun z „to sa nemá šancu podariť“ na „nechápem, ako sa to podarilo“.
Čo bol hlavný impulz alebo myšlienka, ktorá ťa priviedla k rozhodnutiu prejsť Afriku na bicykli zo severu na juh?
Nápad prejsť Afriku vznikol tak trochu náhodou a spontánne. Pôvodne som mal v pláne Áziu a prísť až do Vietnamu. No počas polročnej cesty po Európe s mojou manželkou Peťkou som začal viac vnímať aj africký kontinent. Keď totiž človek bicykluje v novembri a decembri v Portugalsku a Španielsku, oveľa viac vníma možnosť, že tam za úzkym Gibraltárom je Maroko a začína Afrika. Stretávali sme ľudí, ktorí mierili do Afriky. Jednoducho mi to začalo vŕtať v hlave.
Chápem, pokračuj...
Po návrate z Eurotripu to logisticky tak vyšlo, že som mohol vyraziť na jeseň. Na zimu je lepšie ísť do teplej Afriky ako do horských sediel strednej Ázie.
Neposledným faktorom bolo, že ma lákala Sahara. Na jar som si spravil mesačný trip po Maroku a Sahara ma úplne očarila. Odtiaľ bol už iba kúsok k túžbe prejsť ju celú. A keď už prejdem Saharu, bola by blbosť nepokračovať ďalej.
Pamätáš si moment, keď si si naplno uvedomil, že už nejde len o sen či plán, ale o reálnu expedíciu, z ktorej niet cesty späť?
Prvýkrát mi to naozaj došlo asi v Guinei Conakry. Maroko som už poznal, bol som zžitý s miestnymi reáliami. Sahara bola dobrodružstvo, ale stále som mal poistku Dakar. Z Dakaru sa ľahko doletí späť do Európy. Mal som teda mentálnu barličku – ak sa niečo domrví, viem v Dakare skončiť a ísť domov. A ani hanba by to nebola, lebo dôjsť do Dakaru je samo o sebe pekná expedícia.
Po asi 6 000 kilometroch v Guinei Conakry mi však prvýkrát došlo, ako ďaleko som sa už dostal. Dakar bol dávno za mnou. Bol som sám v divnej africkej krajine, cesta späť bola kvôli vízam prakticky zarúbaná a ak by sa niečo domrvilo, bolo jednoduchšie pokračovať vpred než sa vracať.
Trasa viedla cez sever Afriky a následne pozdĺž západnej časti kontinentu. Ako si trasu plánoval a čo všetko sa muselo počas cesty improvizovať?
Trasu som plánoval veľmi jednoducho. Pôjdem popri oceáne na juh. Vážne za tým nebola žiadna hlbšia logistika. Prvý pohľad na mapu prezradí, že Marokom a Saharou ide na juh jedna rovná cesta až do Dakaru. Potom príde trocha kľučkovania cez močiare a delty riek v okolí Guinejského zálivu a potom od Konga už ide zase jedna rovná cesta na juh. That’s it, detaily sa doriešia potom.
A čo víza? Tie treba často vybavovať s predstihom...
Áno. Čo som musel plánovať, respektíve aspoň sa nad tým zamyslieť, boli víza. Dvadsať krajín, každá so svojou byrokraciou. Je vôbec šanca prejsť vízami? Je niekde nejaké úzke hrdlo, teda krajina, kde nemám šancu dostať víza, alebo do nej nechcem ísť kvôli bezpečnostnej situácii?
Zvyšok už bolo mikroplánovanie deň za dňom. A podarilo sa.
Afrika je nesmierne rôznorodý kontinent. Prešiel si celkovo 21 afrických krajín. Ktoré krajiny alebo regióny ťa najviac prekvapili – či už pozitívne alebo negatívne?
Začnem negatívnymi, aby som skončil pozitívne. Nepáčili sa mi krajiny okolo Guinejského zálivu – zhruba od Guiney Conakry po Nigériu. Bolo tam veľmi málo pekného na videnie a zároveň to bolo extrémne preľudnené. Žiadna Afrika ako z obrázkov, skôr nekonečné palmové plantáže, slumy, prach, špina a problém zohnať vôbec niečo normálne na jedenie.
Celý tento úsek, asi 5 000 kilometrov, mi prišiel o tom istom. Hore-dolu brďkami cez plantáže palmy olejnej, všetko rovnaké – ľudia, kultúra, vizuál. Nudilo ma to, nebavilo a často som sa pýtal, načo mi je dobré sa tu takto lopotiť, keď ani nič pekné nevidím.
Kedy nastala zmena?
Potom sa to začalo zlepšovať. Od Kamerunu, respektíve Konga, prišla krásna džungľa, v Angole vodopády a pekné pobrežie a neskôr v Namíbii a Botswane už epická púšť – Afrika ako z obrázkov, s divočinou, zvieratami a nádhernými scenériami.
Ktorá krajina ťa teda zaujala najviac?
Úplne najviac ma zaujala Namíbia. Púšť Namib vytvárala úžasné kulisy, k tomu samota – Namíbia je veľmi málo zaľudnená. A do toho ten zimomravý pocit, že tu naozaj môžem stretnúť leva alebo slona. To všetko vytváralo atmosféru, ktorá mi vynahradila mordovanie sa cez Ghanu a Nigériu. Do Namíbie, Botswany a Zimbabwe by som sa rád vrátil.
Počas viac než 23 000 kilometrov si musel čeliť množstvu výziev. Aký bol najťažší moment celej expedície, keď si si možno kládol otázku, či pokračovať ďalej?
Kríza motivácie prichádzala každý deň. Neraz som si vravel, že sa na to celé môžem vykašľať. Ale bolo to skôr také povrchové, aby som sa odfiltroval, keď som bol kvôli niečomu nahnevaný. Veľa expresívnych slov. Potom sa hlava schladila a išlo sa riešiť problém.
Takých momentov bolo veľa. Hneď na začiatku, keď opakovane praskali špice, som mal chuť celý bicykel spustiť z útesu do oceánu. Keď som dostal maláriu. Keď som sa zasekol kvôli byrokracii v Nigérii pred vízami do Kamerunu. Ale vnútorne som vedel, že akokoľvek tu zúrim, aj tak idem ďalej. Keď už pre nič iné, tak čo – pôjdem do práce?
Najkritickejší moment boli práve víza do Kamerunu. Týždeň zaseknutý v príšernosti s názvom Nigéria a hrozba, že ak ich nedostanem, skončil som, lebo Kamerun sa obísť nedá. Vtedy bola moja cesta naozaj ohrozená.
Naopak, bol nejaký okamih, ktorý by si označil ako najsilnejší alebo najkrajší zážitok celej výpravy?
Týchto momentov bolo veľa a prichádzali čoraz častejšie. Súviselo to aj s tým, že ako som sa posúval na juh, čakal ma čoraz menší vízový stres a krajina opeknievala. Takže dvakrát menej starostí a dvakrát viac radosti.
Najkrajším zážitkom boli jednoznačne pralesné slony v Kongu.
Existuje miesto, jedno z mála v Afrike, kde ich možno vidieť vo voľnej prírode. Naozaj voľnej. Nie národný park, nie safari za stovky eur, nie vozenie sa autom. Ale doslova „v kríkoch za dedinou“.
Afrika je totiž – a to je deprimujúce – vlastne dosť vyjedená. Dávno je všetko vystrieľané a zjedené. Všetko väčšie než nejaký vták, a aj tie majú namále. To, na čom sme vyrastali pri pozeraní dokumentárnych filmov, je uzavretý, chránený svet v národných parkoch. A aj to prevažne dole v Namíbii, Botswane a podobne. V krajinách Guinejského zálivu je mŕtvo. Kozy, sliepky, jašterice a finito.
Ako si to miesto so slonmi vôbec našiel?
Mal som šťastie. Lebo nájsť takéto unikátne miesto je niečo zázrak. Kamarát z Čiech, Tadeáš Šíma, ktorý sa v Kongu pohybuje okolo ochrany prírody a napísal knihu Na kole přes Afriku, mi toto miesto odporučil.
Slony chodia buď na horný, alebo dolný koniec dediny. Jeden večer som čakal na dolnom – prišli na horný. Na druhý deň sme ich šli s miestnym stopárom nájsť. Už len toto stopovanie bol zážitok. Vidieť potom slona, hoci len jeho hornú tretinu, z diaľky a zo stromu – lebo k slonovi sa priblížiť neradno – stálo za to. Divoký slon v divokej prírode. Žiadna prerastená ZOO.
Najlepšie však prišlo večer. Tentoraz som bol na správnom konci dediny. A slony prišli. Prišli desať metrov k ceste, kde som stál. Boli desať metrov odo mňa. Dva voľne žijúce slony. Malý zázrak Afriky.
Pravdepodobne sme posledná generácia, ktorá má šancu vidieť pralesné slony mimo rezervácií.
Bol to úplne iný pocit než niekde v ZOO alebo na organizovanom safari.
Ako vyzeral tvoj bežný deň na ceste – od ranného balenia až po večerné hľadanie miesta na prespanie?
Budíček so slnkom, asi okolo pol siedmej ráno. Moja ranná rutina bola pokojná. Nie som typ, čo vyskočí a ide naháňať kilometre. Viem to, ak treba, ale mám rád svoj pokoj ráno. Navyše ráno bolo často jediné, čo som mal len pre seba.
Keď sadnem na bicykel, strhne ma vír zážitkov – vnemov, kilometrov, interakcií s ľuďmi, cestovných fuckupov, zháňania jedla a večer hľadania miesta na spanie, varenia a potom už len zaspať. Takže ráno bol môj čas, keď som ešte nemusel nič riešiť.
Rána som mal preto pomalé. Uvaril som si čaj, dopísal denník, premyslel postup na celý deň. Vyrážal som často až tri hodiny po zobudení, okolo deviatej, niekedy aj neskôr.
Potom to už išlo – väčšie alebo menšie naháňanie kilometrov podľa toho, kam som potreboval dôjsť. Okolo druhej poobede som sa zvyčajne zastavil na niečo ako obed. Hovorím „niečo“, pretože niekedy to bolo biedne, prípadne len liter piva.
Okolo štvrtej som sa začal zaoberať tým, kam až dnes stíham prísť a či bude po ruke nejaká solídnejšia dedina alebo mestečko na nákup jedla a vody. Stmievalo sa okolo šiestej až siedmej.
Podvečer som nakúpil – často aj na celý nasledujúci deň – a okolo šiestej som sa rozhliadal, kde sa zložím. Keď som našiel vhodné miesto, postavil som stan a uvaril si väčšinou ryžu. Okolo ôsmej som bol hotový, najedený a zalezený v stane. Ešte asi hodinu mobil a potom spánok. Spávať som chodil skoro.
Afrika je často vnímaná negatívne – ako zaostalá, chaotická podľa mnohých nebezpečná. Ako sa tvoja skúsenosť líšila od toho, čo si o Afrike počul pred cestou?
Čo sa týka bezpečnosti, je to ďaleko lepšie, než sa nám môže zdať zo správ a povier. Áno, sú krajiny, kde je to zlé – Južný Sudán, Somálsko, možno východ Demokratickej republiky Kongo. A možno ani nie, len som tam nebol a nezbavil som sa týchto predstáv.
V drvivej väčšine krajín je bezpečnosť porovnateľná s Európou. Samozrejme, sú faktory – veľké mestá v noci, bočné uličky, preplnené trhy. Ale to je všade. Ani v Bratislave nie je dobrý nápad kempovať v noci pod mostom Apollo.
EŠTe spomeniem tú bezpečnosť. Boli situácie, keď si sa cítil reálne ohrozený?
Žiadne akútne ohrozenie typu nôž na krk som nezažil. Občas bola vypätejšia situácia, ale zvládnuteľná. Základ je držať sa medzi ľuďmi, usmievať sa, mávať, ale zároveň byť rýchly.
Rýchlosť bola moja stratégia – presúvam sa, nikde sa dlho nezdržím, chvíľu som tu a o pár minút po mne niet stopy. Nedávať čas miestnym živlom sa zorganizovať.
Najväčšia africká hrozba je doprava. Ak by ma malo niečo zabiť, tak na 90 % kamión. Potom choroby, infekcie – a až potom lúpežníci. Zvieratá mali šancu minimálnu.
Ako ťa vnímali domáci? Predsa len, všetci cudzinci sú tam považovaní za boháčov...
Áno. Keďže som biely, svietim a pútam pozornosť. Každý si myslí, že Američan má vačky napchaté dolármi. To percento ľudí, čo ti chce urobiť neplechu, tu podľa mňa nie je zásadne vyššie než u nás – len sa viac sústredí na teba.
Pri dodržiavaní základných bezpečnostných pravidiel je riziko manažovateľné. Sú oblasti, ktoré vláda nemá úplne pod kontrolou, a tam sa jednoducho nechodí. Situácie zo správ, že príde horda na džípoch a vystrieľa dedinu, sa nedejú – aspoň tam, kde som bol ja.
V Nigérii je isté riziko únosov turistov. Tam som fungoval hotelovým štýlom a vždy bol po tme na izbe. A veľa vecí ako turista ani netušíš, kým sa ti nestanú alebo kým ti ich nepovedia domáci: „Ty si tadiaľ naozaj išiel? To si mal šťastie.“
Šiel som pomerne vyšľapanou trasou – civilizáciou, kadiaľ chodia aj iní cestovatelia. Neblúdil som hlboko vo vnútrozemí alebo v pralesoch, kde môžu byť rebeli s negatívnym vzťahom k môjmu životu.
Naformulujem to inak... Ako reagovali miestni ľudia na cyklistu zo Slovenska, ktorý prechádza ich krajinou?
V Afrike nikdy nie si sám – v dobrom aj zlom. Ľudia boli pohostinní až príliš. Svietil som tam ako žiarovka v tuneli. Boli milí, zvedaví, komunikatívni. Samozrejme, malé percento ťa vníma ako „walking ATM“, ale väčšina to myslí nezištne.
Ja som introvert. Najprv to bolo milé – každý zdravil, každý sa pýtal, odkiaľ kam, chcel vymeniť číslo. Mával som ako pápež, nemalo zmysel dávať ruku dole. Sprievody detí fandili ako na Tour de France.
Po pár hodinách a po 250 dňoch som už chcel skôr skočiť zo skaly, len čo ma niekto oslovil. Nechcel som žiadnu pozornosť. Takže áno – ľudia krásni a milí, ale viac by som si to užil, keby si ma nikto nevšímal. Možno preto mi tak učarovala prázdna Namíbia a Botswana.
Počas takej dlhej cesty si bol často sám. Akú úlohu zohrávala psychika?
Samotu mám rád, takže s tým som problém nemal. Navyše v Afrike som nikdy nebol úplne sám. Krízy som riešil asi hodinovým permanentným nadávaním na všetky štyri svetové strany. Keď som to vysvetlil severu, juhu, východu aj západu, upokojil som sa a problém sa nejako vyriešil. Fyzická únava ma trápila najmenej. Viac ma ničili víza, byrokracia, zháňanie jedla a absencia introvertného pokoja.
Ako obstál bicykel a výbava?
Výborne, až na kolesá. Tie boli môj trest. Špice som menil dokopy asi 23-krát. Inak bol bicykel spoľahlivý – už je pol roka po Afrike, ďalších 5 000 km a stále nebol v servise. Cesty neboli až také zlé. Z 20 000 km bolo viac než 19 000 po asfalte, hoci deravom. A mal som šťastie na málo dažďov.
Bol si odkázaný na pomoc miestnych?
Úplne odkázaný nie, ale pomohli mi mnohí. Ibrahim z Tiznitu mi pred Saharou opravil kolesá a vďaka nemu som sa dostal až do Ghany. Prevádzkar katolíckej misie v meste Man v Pobreží Slonoviny ma nechal stanovať počas malárie.
Francúz Thibaut mi pomohol nájsť európskeho doktora. Doktor v Namíbii mi zachránil nohu. Úradník na kamerunskom konzuláte v Nigérii mi pomohol s vízami. A okrem toho asi stovka ďalších ľudí, ktorí boli jednoducho fajn.
Po 279 dňoch – ako ťa Afrika zmenila?
To ukáže čas. Zatiaľ viem, že mi dala silu a nadhľad. Poznanie, že život nie je len škola, práca, dôchodok a smrť. Keď zvládneš niečo takéto, nerozhádže ťa hocijaká hlúposť. A sloboda mysle, ktorú som tam získal, mi zostane navždy.
Bol návrat domov šok?
Nie. Zvládol som to vedome pomaly. Južná Afrika, Istanbul, Balkán na bicykli, Chorvátsko, Dolomity. Domov som prišiel 29. 6., ale reálne som sa vrátil až koncom augusta, keď som si otvoril internet a hľadal prácu. Teraz prednášam, píšem a stále z toho žijem, takže úplne späť ešte nie som.
Čo by si odkázal ľuďom, ktorí snívajú o veľkej expedícii?
Urobiť prvý krok. Víkendový výlet, jedno prespanie v stane. Potom týždeň. Netreba hneď exotiku. Slovinsko, Alpy, Balkán. Nekupovať zbytočne výbavu, nepreháňať prípravu. Ja som nemal ani v Afrike ultraľahký spacák. A cieľ si rozkúskovať. Ja som nikdy nešiel „na koniec Afriky“. Išiel som len do ďalšej krajiny. Krok po kroku.
Videopodcast s Lacom si môžeš vypočuť nižšie:
Je niečo, čo by si dnes urobil inak?
Systémovo nič. Operatívne drobnosti – lepšie kolesá, viac času na Sahare, skôr riešiť víza, lepšie dezinfikovať rany. Ale nič zásadné.
Rodí sa už ďalší veľký sen?
Plánov je veľa. Nie všetky cyklistické. Ale doma sedieť dlho nebudem. Časom príde aj ďalšia veľká expedícia.
Viac o mojej ceste nájdeš na https://cyklocesty.sk/africke-denniky/
