V jednej z najväčšej a najľudnatejšej krajine severnej Ameriky v Mexiku sa nachádza prekrásna hora sopečného pôvodu – Pico de Orizaba /5636 m.n.m./. Snehovo – ľadový kužeľ vidno z veľkej diaľky a už na prvý pohľad pôsobí úžasným dojmom. Jednoducho mexická dominanta – najvyšší vrchol krajiny a zároveň tretia najvyššia hora severnej Ameriky.
Do Mexika sme sa pred pár rokmi vybrali nie náhodou, ale cielene aby sme splnili sen nášmu kamarátovi Petrovi Šperkovi, ktorý už nie je medzi nami. Práve on plánoval cestu do týchto končín, ale nezmyselný počin teroristov mu prekazil tento skvelý plán.
Najvyššiu horu Mexika netreba podceňovať
Hoci na prvý pohľad vyzerá skalno-ľadový kužeľ úplne v pohode. Aklimatizáciu netreba podceňovať a skvelou lokalitou sú hory blízko hlavného mesta Mexiko City. Vyhasnutá sopka Nevado de Toluca v rovnomernom národnom parku a najvyšší vrchol Pico de Fraile – 4691m.n.m. sú ideálnym terénom pre aklimatizáciu. Pripraviť sa treba na transport do národného parku (autobus) a následne miestnými taxíkmi na náhornú plošinu. Podmienky na nocľah sa menia každoročne a nám sa podarilo prespať v budove miestnych strážcov a s dovolením miestnych záchranárov, ktorí sú tam len cez víkendy.
Chata Piedra Grande
Najvyššia hora Mexika je na opačnej strane a preto sa treba pripraviť na transport a presun mexickými autobusmi. Je to ale úplne v pohode a je to tiež cestovateľský zážitok. Východisko je horské mestečko Tlachichuca a následne chata Piedra Grande. Mestečko je v nadmorskej výške okolo troch tisíc a na presun na vysokohorskú chatu je potrebné si najať nejakú miestnu agentúru.
My sme s našou boli veľmi spokojní a zabezpečili nám okrem transportu, stravu, pitný režim a stráženie osobných vecí, ktoré si necháte na chate. Aj na výstup si niektorí berú miestnych sprievodcov a niektorí ich použijú na doprovod spodnou skalnatou časťou nazvanou Labyrint.
My sme si veci, hlavne teda lyže vyniesli poobede v deň príchodu a tak sme sa tiež trochu aklimatizovali. Na druhý deň sa nám išlo ľahšie a poznali sme spodnú časť Labyrintu. Neviem si ale predstaviť Labyrint absolvovať za zníženej viditeľnosti. Naozaj je to skalný labyrint, kde sú síce sem tam nejaké značky alebo staré vlajky, ale vplyvom zosunu sú zrejme po každej zime niekde inde...
V nadmorskej výške okolo 5000 m dávame pásy a stúpame. Netrvá dlho a lyže putujú na batoh a takto pomaly z kroka na krok stúpame na najvyšší bod. Záchytné skalné body nie sú skoro žiadne a tak len pekne po zamrznutej hore na vrchol. Vrchol nie je snehový a je tvorený lávovým pieskom a hlavne neskutočne veľkým kráterom.
Asi päťdesiat metrov pod vrcholovým krížom pripíname lyže a ide sa na to. Hora je skoro ľadová a vplyvom slnka nepovolila ani tá potrebná dvojcentimetrová horná vrstva. Ľadové útvary kvapkovitého tvaru sú odrezávané hranami a treba dávať pozor na každý oblúk. Šmýkanie po mexickej sopke by nemuselo dopadnúť dobre. Okolo piatich tisíc sa sneh zlepšuje, ale tu lyžovačka končí a lyže putujú znovu na batoh. Labyrint si vychutnávame aj zhora a naozaj je to labyrint veží, rebier a sedielok.
Neostávame na horskej chate, ktorá vlastne je len útulňou s pričňami. Transportom do ubytovania, ktorá nám poskytla všetky služby i ubytovanie. S majiteľom oslávime výstup a zlyžovanie. Sme jeho prví klienti, ktorí tu mali lyže a tak mu na pamiatku nechávame všetky a odmontujeme si len skialpinistické viazanie.
Na druhý deň odchádzame spod Orizaby a chystáme sa po Mexiku trochu pocestovať. K dispozícii sú ešte ďalšie päťtisícovky, a tak ak máte chuť zbierka vrcholov môže byť väčšia. Každá ďalšia hora sa nachádza niekde inde a sú potrebné ďalšie presuny.
Do dnešného dňa stále neviem, či sme na mexickej sopke boli prví Slováci s lyžami, alebo tam niekto pred nami bol a podarilo sa mu túto úžasnú a peknú horu zlyžovať.
- Chcete sa aj vy vybrať do Mexika? Poďte s nami na výlet v spoločnosti ďalších dobrodruhov rovnakej krvnej skupiny: Do Mexika s Dobrodruhom - výstup na Pico de Orizaba.