Výstup na vrch Lobuche (6119 m) v Nepále

Rok 2023 začal oslavou Silvestra a Nového roku na Zbojníckej chate. Tesne pod úrovňou dve tisíc metrov. Hranica pre bežného slovenského turistu, okolo ktorej pravidelne osciluje vo Vysokých Tatrách, výšku ktorú som ani ja dovtedy neprekročila. No neskôr práve tam niekde počala myšlienka. A o deväť mesiacov (Lobuche 6119 mnm).

Stojím pod skalou. Sklon asi 80 stupňov, výška asi 40 m. Rozmýšľam ako som sa sem vlastne dostala, čo to bol za šibnutý nápad, že pôjdem do Nepálu, DO HIMALÁJÍ, veď ja nie som skúsený turista a už vôbec nie som horolezec. Ale v auguste mi to znelo nádherne, dobrodružne, vzrušujúco. A teraz čo?!

Celé toto začalo ako terapia na vyhorenie, snáď na krízu stredného veku, možno z nudy. A brutálne sa mi to zapáčilo. Športujem celý život, reprezentovala som Slovensko v gymnastike, neskôr fitko a iné bežné športové aktivity mestských obyvateľov juhozápadných nížin Slovenska. To iba na pochopenie, že nie som baba „z gauča“, a nejaký ten športový gén v DNA mám, ale také vykročenie z pohodlia indoor do čoraz menej komfortných výšin som nikdy neplánovala. 

V januári som nakúpila všetky potrebné (aj nepotrebné) veci a už začiatkom februára som išla na kurz pohybu po ľadovci do Álp s Maťom Nemčekom. Napriek tomu, že nás zastihla snehová kalamita, prešľapávali sme sneh, stavali expedičné stany, trénovali zachytávanie pádu čakanom, vstrebávali lavínovú problematiku a topili sneh na varenie počas 3 dní a 2 nocí v stane neustále zasypávanom snehom. S kvalitným oblečením a novými technológiami mi však vôbec nebola zima. Úžasný zážitok!

Alpy, kurz prezitia

Po návrate som s nadšením začala prehľadávať net, aby som si vybrala kurz horolezectva. Voľba padla na Duška a Bašku Zajacovích, skúsených a priateľských ľudí. Takže Manínska tiesňava je mi teraz srdcu blízka, lebo som tam urobila moje prvé vertikálne kroky na skale. Stretli sme sa tam výborná partia. Osvojovali sme si teoretické vedomosti a snažili sa ich viac či menej zručne použiť hneď v praxi. A ráno zisťovali, že nás bolia také svaly, o ktorých sme ani nevedeli, že existujú.

kurz horolezectva

Triglav v Julských Alpách

Medzitým sa však z občasných akcií stala pravidelnosť, a závislosť si vyžadovala zvyšovať dávku – priblížiť sa k trojtisícovkám. Rozhodnutie padlo na obľúbený a dostupný Triglav v Julských Alpách v Slovinsku. Počasie sa však počas výstupu zhoršilo tak, že nebolo možné ani pokračovať, ani zostúpiť. Provizórne ubytovanie na najvyššej chate pre množstvo uviaznutých národností sa zmenilo na skvelú párty, až som bola prekvapená, že všetci sa ráno o piatej disciplinovane vydali na vrchol. A nielen vydali, ale aj v skvelej nálade ho dosiahli.

najvyšší vrch Atlasu Jebel Toubkal

Keď mi môj priateľ navrhol, aby sme išli do Maroka na najvyšší vrch Atlasu Jebel Toubkal (4167 mnm), tak som bola nadšená, skúsim si aj nasledovnú métu. Na trek sme sa vybrali s Maťom Bučkom, je to starostlivý chalan, myslí aj za svojich klientov a ochotne odpovedá aj na hlúpe otázky novicov. Bola som zároveň zvedavá, čo tá výška so mnou urobí. Nič. Ľahučko hore, ľahučko dole. Aj vďaka tomu, že som mala už celkom dobre natrénované.  Avšak nová skúsenosť, moje „rukavičky“ mi veru nestačili a poriadne ma oziabali ruky. Maťo mi ochotne požičal svoje. Pod vedením Mateja by som išla aj na väčšiu expedíciu.

Jebel Toubkal

Ararat (5137 m)

Ďalší trek a ďalší skok - Ararat (5137 mnm) Turecko. Po zajednaní a zaplatení – komplikácia: začala som mať problémy s nohou - s plantárnou fasciou. Kto to pozná vie, že liečenie je na dlhé lakte a hlavne treba prestať behať, čo som ja ale tak úplne nerobila, lebo veď Ararat! Dotiahla som to až do katastrofálneho stavu, že mi 3 dni pred odchodom pichali kortikoidy do päty. Krívala som a dúfala, že injekcie zaberú a budem môcť šľapať na kopec.

Výstup na Ararat

Hypobarická komora Topoľčany

Zo zúfalstva som do prípravy preto zaradila aj pobyt v HYPOBARICKEJ KOMORE v Topoľčanoch, ale veľmi sa mi to vyplatilo a môžem iba odporúčať. Pán Miloslav Lisý Vám tu nasimuluje nízky tlak a riedky vzduch rôznych nadmorských výšok. V komore som strávila 24 hodín pod jeho dohľadom, nemala som žiadne problémy, hlava ma vôbec nebolela (a pekne som si tam navyše oddýchla). Do Turecka som odlietala s nie úplne najlepšou kondičkou, nevyspytateľnou nohou, ale veď ma prinajhoršom už sprievodca na vrch niekoľko metrov vynesie, a tam... ups... Lydka Molnárová. Nebudem klamať, mala som isté predsudky, sprievodca by mal byť predsa chlap, horský vlk, silný, zarastený a rozhodný. Lydka je mladá, pekná, nežná baba, predčila však všetky moje očakávania, bola absolútne kompetentná, spoľahlivá a priateľská. Pred výstupom mi dokonca pichala protizápalové injekcie, príprava v hypobarickej komore vykompenzovala nie celkom dokonalú kondičku, takže výsledkom bol nádherný športový zážitok. Verím, že sa vyskytne príležitosť a že sa ešte stretneme s Lydkou aj na iných expedíciách. 

Lobuche 6119 mnm

Leto sa už prehuplo do druhej polovice. Spokojná s trekmi, so sebou, oddýchnutá, noha uz nebolela. “No zima ešte ďaleko“, opakoval škriatok v hlave. Tak som začala zase vyhľadávať, kam by som ešte mohla ísť. Možno niečo vyššie a ťažšie, s troškou lezenia. Ešte nejakú výzvu. A našla som Miša Gabriža a jeho Lobuche 6119 metrov. A tak som sa prihlásila na expedíciu do Himalájí. Chodila som teda poctivejšie trénovať do Tatier, s ťažkým batohom ako sa patrí. Plantárna fascia však opäť nezdieľala moje nadšenie a začala bolieť. Kortikoidy sa už nedali pichnúť, tak som nešťastná na konci augusta chodila po dome s barlami a rozmýšľala nad storno poplatkami. A v tomto marazme som oslovila Ivana Švárneho, bývalého hokejového reprezentanta, ktorý sa zaoberá SM cvičením. Opísala som mu môj problém a on okamžite zareagoval a vybavil mi termín u Andreja Foltýna v Bratislave. Skúsený fyzioterapeut, ku ktorému si nachádzajú  cestu športovci, reprezentanti, od atletiky po hokej. Po vyšetrení v AF Rehab jeho prvá reakcia bola na 3 týždne do dlahy. A moja, že to veru do úvahy nepripadá, lebo aspoň na orbitrek chodiť musím. Vidiac moje odhodlanie, Andrej mi naordinoval fyzioterapiu a cvičenie 5 x za deň /7 dní v týždni, keď budem toto 100% dodržiavať, na konci septembra vraj budem behať. A opäť som navštívila hypobarickú komoru v Topoľčanoch, ktorá sa mi ako príprava na aklimatizáciu osvedčila už pred Araratom. Do odchodu 20.10. som bola fit.

Let do Kathmandu bol dlhý, ale keď sme vyšli pred letiskovú halu a tam čakali zástupcovia z rôznych agentúr s menovkami a my sme zbadali toho nášho, bolo to veľmi vzrušujúce. Do hotela sme dorazili o cca 22.00 a ráno sme odchádzali o 3.00 do Ramechafu na letisko, odkiaľ sme mali let do Lukly. Na tomto maličkom letisku, kde bol pohyb a ruch ako na nejakom svetovom letisku, som sa cítila veľmi dobre, boli sme jedna komunita, jedna krvná skupina, cítila som, že som akoby medzi svojimi. Ako lietadlá pristávali, vystupovali ľudia naobliekaní v hrubých páperových vetrovkách, my v tričkách s krátkym rukávom, prečo som pochopila neskôr, pri spiatočnej ceste.

Lukla je najnebezpečnejšie letisko na svete

Jeden dôvod je ten, že pristávacia dráha je krátka iba 487 m a ten druhý, že je šikmá, pristáva sa smerom do kopca, čo pomáha brzdiť, na tento úkon však máte iba jednu možnosť, na konci dráhy je kopec a lietadlo by už nestihlo vzlietnuť a zopakovať manéver. Pri vzlietaní sa rozbiehate smerom dolu a na konci dráhy je priepasť, takže proste musíte letieť. Vzrušujúce.

Celý trek bol veľmi príjemne aklimatizačne vystavaný, postupne sme išli vyššie a vyššie, postupne sa ochladzovalo a priobliekali sa už aj do spacákov, hygienický (dis)komfort je primeraný, čakala som oveľa horšie a takýto luxus som určite neočakávala. Jedlo celkom veľký výber, za mňa úplná spokojnosť.

Nárast výšky ma trošku dohnal po výstupe na Kala Pathar (5.634 m), večer na mňa doľahla taká zvláštna veľká únava, ale do rána to bolo OK. Na druhý deň sme išli ešte pozrieť Everest Base Camp a potom cez dedinku Gorak shep naspäť do dedinky Lobuche, kde sme mali prespať a na druhý deň o 2.00 v noci vyraziť na SUMMIT. Napätie sa dalo už pri večeri krájať, traja z nás sa rozhodli to vzdať. Tak sme išli iba 4 klienti + Mišo a Lakpa – nepálsky sherpa.

Everest Base Camp

Ráno som vstávala o 1:22

Klasická základná hygiena, pobalila som si veci do ruksaku a išla do spoločenskej miestnosti. Tu ticho ako v hrobe, všetci spali, nášmu summit day nik neprikladal veľký význam, hoci pre mňa to mal byť životný výkon, pre obyvateľov tejto lodge niečo každodenné. Nikto nás nevyprevádzal, raňajky pripravené už od večera. Žiaľ, káva bola s jačím mliekom, na ktoré nebol môj tráviaci trakt navyknutý a ktoré som sa teda bála piť, lebo veď viete, visíte na jednom lane s inými ľuďmi (chlapmi) a ako ísť na wc? Takže radšej jačie mlieko pred výstupom NIE. Tým pádom som nemala kávu a ani raňajky (včerajší sendvič tiež s jačím syrom), no nechcela som riskovať. Tak som si naliala iba čaj do termosky. Práve tento moment, že som nemala raňajky ma SKORO zložil. Pracujem v gastronómii, prístup k jedlu mám kontinuálne celý deň a tak ani nepoznám pocit hladu. Som rozmaznaná v tomto smere, čo dobré vidím - to uchmatnem. Keď pôjdem na ďalší výstup, zabezpečím si jedlo podľa mojich potrieb, veď načo trpieť aj kvôli niečomu, čo sa dá ľahko vyriešiť.

Samotný výstup začal ešte po tme s čelovkami, zima bola tak akurát, stupne neviem, ale určite mínus, ani Mišo mi nevedel povedať koľko.  Neviem, či to spôsobovala narastajúca výška, moja obmedzená príprava, alebo to, že som išla bez raňajok (svaly nemali palivo) ale cítila som sa slabo. Musela som robiť častejšie prestávky. Keď sme sa stretli na jednom lane s tými čo už išli dolu, tak som sa tešila, že si oddýchnem kým sa previažu a obídu ma, ale prišiel Lakpa a pekne krásne som musela obchádzať ja ich a chlapci si pekne sedeli a oddychovali. 

A tak, predo mnou visí lano, zapla som si naň jumar, jednu nohu v mačke som vyložila na skalu a teraz má prísť tá chvíľa, že vyložím aj druhú nohu na skalu a už mi nič iné nezostane, iba sa vyjumarovať NEJAKO hore. Jedna. Druhá. Snažím sa robiť to čo ostatní a vyzerať ako ostatní, že som akože v pohode, a to hlavne preto, že ma zhora kameroval kamarát. Nevyšlo, šmykla sa mi noha a ja som sa natiahla na skale ako žaba. Už beztak som dýchala z posledných síl a tento neočakávaný pohyb, keď som sa snažila prehodiť cez roh skaly ma úplne odrovnal, ležala som tam a snažila sa to rozdýchať. Pýtam sa s grimasou Paliho: „Točil si to?“ A on, že: „Hej, ale vymazal som to, nebolo to dôstojné“. Tak takto dodatočne aspoň ďakujem za tú empatiu.

zlanovanie

Zdalo sa mi, že ideme večnosť a ten vrchol sa vôbec nepribližoval. Himaláje som videla častejšie dolu hlavou, ako som oddychovala predklonená, opretá o kolená, sledujúc pod pazuchou výhľady.  Prisahala som si v duchu, že na budúci výstup, nech to už bude hocikde, sa naozaj poctivo natrénujem, budem behať, posilňovať, všetko by som posľubovala. Ale páčilo sa mi to, brutálne. Keď som si myslela, že nevládzem, tak bol ešte celý oceán vládania, keď som si myslela, že som unavená, tak som ešte našla ešte more síl. Mišo sa ma pri výstupe pýtal, ako som tak lapala po dychu, či by som išla ešte raz na Lobuche, hovorím: Dnes už nie, ale zajtra asi áno. 

Vrchol bol rýchly, počasie prialo, čas na pár fotiek, niekto by čakal možno niečo viac emotívne či transcendentálne. No šup, treba sa zlaňovať dolu. Expedícia sa končí až dolu. Návrat do Lobuche do lodge bol dlhý, ale keď sme konečne dorazili, užili sme si potlesk a potľapkanie po pleci, príjemný pocit.

Na druhý deň prišiel po nás vrtuľník a leteli sme do Lukly a naspäť do Ramechafu, mali sme veru tiež oblečené páperové bundy, lebo tá zima tak nejako vošla pod kožu a vetrovka bola istota tepla. Myslím, že ma ten výstup trošku zmenil, zistila som, že fyzické aj mentálne hranice nemám tam, kde som si myslela, že sú oveľa ďalej. Tento kopec som síce vyšla bez grácie a s odretými ušami, ale neodradilo ma to, práve naopak, veď ešte len začínam  (pssssst pred mojou rodinou).

Už som mesiac doma a ešte som si neumyla moje výškové topánky, je na nich himalájsky prach a je mi ľúto ho zmyť, ale nebojím sa, že by Himaláje zo mňa vyprchali, navždy zostanú v mojom srdci a opäť tak začínajú tíško volať.

Na začiatku roka pri novoročných raňajkách na Zbojníckej chate som ešte netušila, koľko dní strávim v horách nasledujúce mesiace a postupne nastúpam ďalších 4.159 výškových metrov. Bol to dokonalý rok, lebo ako povedal Exupery: Dokonalosť nie je, keď nie je čo pridať, ale keď netreba nič odobrať.

Nešlo by to bez ľudí, ktorým patrí úprimné poďakovanie:

- ktorí dokázali umne a skúsene usmerniť moje nadšenie aj so štipkou nováčikovskej nezodpovednosti:

  • Maťo Nemček
  • Duško a Baška Zajacoví
  • Maťo Buček
  • Lydka Molnárová 
  • Mišo Gabriž 
  • Maťo, Dano, Sebo a Vilo

- ktorí mi pomohli dosiahnuť tieto výkony po fyzickej stránke:

- všetkým, v skupinách, na chatách, v stenách a na chodníkoch, ktorých som mala to šťastie stretnúť počas roka, ktorí ma inšpirovali, boli aj po ľudskej stránke veľmi kvalitní, starostliví, priateľskí, empatickí, ochotní, angažovaní. Všetkých, čo som postretala, zanechali v mojom srdci spomienku spojenú s pozitívnymi emóciami. 

- mojej rodine, ktorá ma necháva plniť si moje sny.