Vďaka ultrabehu spoznávam Slovensko

Na rok 2020 pravdepodobne nikdy nezabudneme. Uzavreli sa mestá, regióny, celé krajiny. Aj také jednoduché činnosti ako bezstarostné prechádzky ulicami sa zrazu stali výnimočnými. Zvykli sme si slobodne cestovať, prekračovať hranice, brázdiť svet krížom krážom. A zrazu to nešlo. Naše svety sa výrazne zmenšili. Ako sa však hovorí – všetko zlé je aj na niečo dobré. A snáď konečne prišiel rad na spoznávanie aj toho, čo máme rovno pred očami – vlastnej krajiny. Zo sediel bicyklov, v turistických topánkach či bežeckých teniskách.

Joži Ostrihoň si po 30-ke po prvýkrát obul bežecké tenisky a zabehol svoje prvé 2 km. A odvtedy ich nevyzul :) Počet nabehaných kilometrov z mesiaca na mesiac rástol až prerástol k vzdialenostiam rovnajúcim sa ultrabehu. Dnes brázdi Slovensko, beží a spoznáva krásu, ktorá nám leží priamo za humnami. Prečo? Len tak. Pre radosť.

ultrabeh

Joži, spomeň si na svoje bežecké začiatky. Kedy si s behom začal a prečo?

Na úvod musím povedať, že nie som elitný bežec. Behám pre seba, pre radosť z pohybu, preto, lebo ma to vnútorne uspokojuje...

S behom som začal asi tak pred 13-mi rokmi. Bolo to po preventívnej lekárskej prehliadke, keď mi bol zistený zvýšený krvný tlak, zvýšený tep a cholesterol. Hlavným spúšťačom tohto všetkého však boli dve slová v zdravotnej karte: mierna obezita! Vtedy som si povedal – tak toto nie, toto naozaj nie! Ešte v ten istý deň som si obul svoje tenisky na bežné nosenie a šiel sa prebehnúť. Boli to moje prvé a najťažšie 2 km v živote, počas ktorých som prekonal asi všetky respiračné ochorenia, aké veda pozná :)

Na druhý deň som išiel znovu a bolo to o trošku lepšie. Na ďalší ešte lepšie a postupne som začal pridávať vzdialenosti.

Venoval si sa hneď od začiatku len behu alebo si znižoval cholesterol aj inými športmi?

Spočiatku som beh kombinoval s posilňovňou a cyklistikou. Postupne ako sa z behu začal stávať zvyk a zo zvyku závislosť, prestal som chodiť do posilňovne a bicykel vyťahujem len sporadicky.

ultrabeh

Pomohol si si na začiatku aj nejakou odbornou literatúrou alebo si sa proste obul, prehodil niečo cez seba a bežal?

Najprv som ani nevedel, čo si obuť, čo obliecť, ako správne začať, ale tým si asi prejde každý začiatočník. Našťastie máme množstvo spomínanej odbornej literatúry o behaní, máme internetové portály, ktoré sa mu venujú. A tak som si aj čo-to naštudoval a vyskúšal. Niečo zabralo, niečo zase nie. A tak ako asi každého začínajúceho bežca aj mňa boleli svaly, kĺby, šľachy. Veď som od nich začal vyžadovať niečo, čo doteraz veľmi nepoznali. Nakoniec si ale zvykli. Čo iné im zostávalo...

Beh je v posledných rokoch na Slovensku mimoriadne obľúbený. Čím to podľa teba je?

Pravdou je, že keď som s behom začínal, nestretával som takmer žiadnych bežcov. V posledných rokoch sa to veľmi zmenilo. Stretávam mnohonásobne viac bežcov ako to bolo pred pár rokmi.

Čím to je? Myslím, že za to môžu viaceré faktory. Jedným z nich je určite to, že ľudia podvedome napodobňujú iných pri akejkoľvek činnosti a keď vidíte niekoho bežať, aj keď ho nič nenaháňa, možno si v duchu poviete – zajtra to skúsim tiež!

V dnešnej dobe sa viac ako predtým dostáva do povedomia aj zdravý životný štýl, kde sa okrem správneho stravovania doslova nabáda na nejakú pohybovú aktivitu.

Beh je aj najrýchlejšou formou pre tých, ktorí sa rozhodli v kombinácii s diétou schudnúť alebo si len tak túžia zvýšiť svoju kondičku.

V neposlednom rade majú na obľúbenosť behu vplyv aj rôzne organizované súťaže, ktorých je u nás ozaj neúrekom. Jeden rok ste divákom a ďalší už stojíte na štarte aj s číslom pripnutým na tričku.

No a napokon pohyb je pre človeka úplne prirodzený, sprevádza nás už od útleho veku. Stačí sa pozrieť na malé deti. Ak sa už raz postavia a rozbehnú, nezastaví ich ani betónový múr :)

ultrabeh

Postupne si sa prepracoval až k ultrabehom, ktoré objemom kilometrov presahujú maratón. Na trénovanie takýchto dlhých vzdialeností už asi nestačí len bežecký ovál či dedinské uličky. Kam chodievaš najradšej trénovať?

Žijem na strednom Gemeri, ktorý je známy svojou baníckou minulosťou, ale aj súčasnosťou, preto svoje behy často smerujem na legendami opradený Železník. Je to trochu ospalá dedina s bohatou banskou minulosťou, ktorú vidieť a cítiť doslova na každom kroku. Staré banské štóly, prepadliská, staré budovy...

Mojim ďalším obľúbeným miestom je Koprášsky tunel a jeho okolie a cez víkend, keď mi to dovolí čas, sa snažím behať po národnom parku Muránska planina, priamo pod ktorým som vyrastal a kde sa stále rád vraciam, lebo je tam vždy čo objavovať.

Veľakrát sa mi však stáva, že kým neobujem bežecké tenisky, ani neviem, kam pôjdem. Nakoniec idem tam, kam ma nohy ponesú.

ultrabeh

 

Muranska planina

V lesoch pri tréningoch tráviš veľa času. Zažil si pri svojich potulkách aj náročnejšie chvíle? Napríklad stretnutie s divou zverou?

Beh v lese tvorí zhruba 70-80 % mojich bežeckých aktivít. Behať v lese oslobodzuje myseľ a čistí dušu a to hlavne na miestach, kde ste ďalej od civilizácie. Je to priam balzam na dušu.

Na počudovanie som sa ešte nestretol s našimi kráľmi lesov ako sú medveď, vlk alebo rys hoci žijem v kraji, ktorý prirodzene obývajú. Keď sa vyberiem hlbšie do hôr, mimo známych turistických chodníkov, nosím so sebou roľničku, aby som obyvateľov lesa upozornil na podivného dvojnohého bežiaceho tvora. Samozrejme v takýchto prípadoch trošku viac sledujem svoje okolie, ale báť sa nebojím. Ja im neublížim a určite ani oni mne.

Paradoxne viac než divá zver mi pripadá nebezpečná tá domestikovaná. Voľne pohybujúce sa psy a ich niekedy ešte horší majitelia. Častokrát ich upozorňujem, aby mali psa na vodítku alebo aby ho aspoň pridržali, keď idem okolo. Mnohé psy sa totiž za vami rozbehnú a nielen to... No nemusím asi hovoriť, akí sú niekedy ich majitelia urazení, keď ich upozorním. S takýmito osobami to býva dosť zložité.

Slovensko

 

Slovensko
Medveďku daj labku...

Behávaš aj v tme či v zlom počasí?

Behávam celoročne. V zime sa často vraciam domov až po zotmení, ale tmy sa neobávam. Vždy si poviem, že v tme je všetko presne také isté ako cez deň, len to nevidieť :) Koniec koncov pracujem v podzemí, takže tma je súčasťou môjho každodenného života. Horšie je to už s búrkami, ktoré sa mi zdajú intenzívnejšie ako pred pár rokmi. Dážď nevadí, je to len padajúca voda, ale nie je nič horšie ako keď ťa zastihne búrka vysoko v horách.

Behávaš ultrabehy (aj súťažne) a pritom máš zamestnanie, ktoré ťa živí. Ako to časovo zvládaš? A kedy stíhaš trénovať? Skús nám priblížiť tvoj bežný týždeň.

Behávam tak 5-6 krát do týždňa, podľa chuti, nálady a pracovných povinností. Počas pracovného týždňa po príchode z práce zvyčajne niečo malé a sladké zjem a vyrážam v ústrety bežeckým zážitkom. Obvykle behávam 18 - 27 km podľa chuti a nálady. V piatok nebehávam.

V sobotu prichádza na rad niečo dlhšie (30 – 50 km) a kopcovitejšie. A v nedeľu už len ľahkých 13 km, pri ktorých ma zvykne na bicykli sprevádzať moja manželka.

Apropo ja vlastne netrénujem beh ako taký. Nemám žiadny bežecký plán, ktorý by som musel striktne dodržiavať, nebehávam intervaly, nebehávam tempové behy. Behám len pre radosť. Keď mám chuť bežať rýchlejšie, zrýchlim, keď pomalšie, spomalím. Behám podľa pocitu a pre radosť z pohybu, preto ak sa zúčastňujem pretekov, s nikým sa neporovnávam.

Chmarossky viadukt

Čo ti beh dáva/dal?

Beh mi dáva absolútnu voľnosť, je to asi najlepšia psychohygiena, akú som objavil a je to asi aj určitá forma fetišu, v tom dobrom zmysle slova.

Keď niekto behá v zime, keď mrzne, v daždi, keď mokne či v letných horúčavách celý mokrý od potu a v konečnom dôsledku sa z toho teší, asi nie je celkom normálny.

Vďaka behu som zmenil aj pohľad na svet a hlavne na prírodu. Na bežeckých akciách som spoznal kopec ľudí rovnakej krvnej skupiny, ktorí si aj napriek svojim rodinným a pracovným radostiam a starostiam nájdu trochu času, aby niečo urobili sami pre seba. Na štartovej čiare, kde sme všetci rovnako oblečení a obutí, nikoho nezaujíma či ste generálny riaditeľ nadnárodnej spoločnosti alebo pracovník za pásom. Tu sme si všetci rovní a len to, čo máme natrénované nás rýchlejšie či pomalšie dovedie do cieľa.

Jozef Ostrihon

Máš nejaké ciele (napríklad vysnené preteky či prekonanie nejakého osobného rekordu atď.), ktoré by si chcel v behu ešte dosiahnuť?

Samozrejme vždy sa niečo nájde, čo by som si rád odbehol. Už dlhší čas ma láka prebehnúť Cestu Márie Széchy z Muránskeho hradu na hrad Fiľakovský. Plánoval som to už túto jeseň, keď sa trošku ochladí, ale pre korona krízu sa mnoho pretekov popresúvalo práve na jeseň a tak to preložím asi až na budúcu jar.

Určite by som sa chcel pokochať výhľadmi na hrebeni Nízkych Tatier zo Šumiaca cez Kráľovú hoľu až na Donovaly. V podstate sa jedná o ultrabeh Nízkotatranská stíhačka.

Napokon by som v blízkej budúcnosti chcel vyskúšať beh Cestou SNP z Dukly na Devín. Už teraz viem, že to bude náročné a to hlavne na psychiku, ale kým to nevyskúšam, nezistím. Uvidím, možno to zabalím hneď po prvej 50-tke :)

Samozrejme je mnoho ďalších miest, kam by som sa išiel rád prebehnúť. Naša krajina je krásna a je tu mnoho miest, ktoré by stálo za to vidieť.

Slovensko

Aký bol tvoj najnáročnejší bežecký deň/preteky?

Občas sa stáva, že človek má už všetkého plné zuby a najradšej by s tým buchol o zem. Mne sa to stalo vlani na ultrabehu Hriňovská 100-ka. Za to ale môže moja ješitnosť a naivita, že ma už nič nemôže prekvapiť. Asi 2 mesiace pred pretekmi som mal vážnejší úraz ľavého kolena (ešte stále čaká na operáciu), ktoré ma odstavilo na 4 týždne. Naivne som si myslel, že mesiac pred pretekmi dokážem dobehnúť zameškané. Ale nedobehol som. Ani zameškané, ani preteky samotné. Asi na 40-45 km som to totálne vyčerpaný, prehriaty a dehydrovaný vzdal.

Zatiaľ sú to jediné preteky, ktoré som nedobehol, ale zároveň som vďaka nim dostal cennú lekciu. Na každý ultrabeh treba nastupovať s pokorou a rozumom a nehrať sa na majstra sveta, ktorého už nič nemôže prekvapiť.

Označil by si niektoré z absolvovaných pretekov z tvojho pohľadu za mimoriadne? Napríklad trasou alebo myšlienkou?

Ako som už spomínal, behám pre radosť a radosť mám z každých pretekov. Takmer všetky behy, ktorých sa zúčastňujem, sú u mňa na rovnakej úrovni. Zámerne píšem takmer, lebo predsa len sú niektoré o stupienok vyššie. Sú nimi charitatívne akcie, lebo výťažok z nich putuje tým, ktorí to naozaj potrebujú.

Ak môžem nejaké vymenovať, tak určite je to ALS beh srdcom vo Svite (preteky zamerané na pomoc osobám trpiacim ALS) či Vráťme behom nádej v Rožňave (benefičná akcia, ktorá bola zameraná na pomoc chlapčekovi trpiacemu smrteľným ochorením – Louise Barovej syndrómom). Takýchto akcií je na Slovensku mnoho. Pre mňa osobne je ale naj naj Ultralanovka pre Plamienok na Kolibe v Bratislave (akcia zameraná na pomoc pre detský hospic Plamienok).

Žiadna z týchto akcií by sa však nemohla uskutočniť bez organizátorov a dobrovoľníkov, ktorí neraz moknú, mrznú a potia sa na slnku a to všetko len tak. Je jedno, či ide o mnohotisícový maratón alebo dedinské preteky s pár účastníkmi, bez dobrovoľníkov by nebola možná žiadna bežecká akcia. Týmto ľuďom rozhodne patrí najväčšie ďakujem.

Slovensko

 

Slovensko

Pochádzame z rovnakého kraja, ja už ale 15 rokov žijem v Bratislave, no dodnes, keď niekomu spomeniem, že pochádzam z okolia Muránskej planiny, väčšina ľudí tápa, kde to je.

Tiež sa mi to dosť často stáva. Mnohí dokonca o našom kraji ani nepočuli a pritom je tu toľko zaujímavých miest. V rámci Muránskej planiny by som rád spomenul zrúcaninu Muránskeho hradu na hradnom brale Cigánka, ťažné polodivoké kone Norika Muránskeho pasúce sa na Veľkej lúke, Priepasť Ľadová jama na Muráni, panoramatický výhľad z Poludnice, náučný chodník Stožky a v neposlednom rade sysle na Bielych vodách pod Muránskym hradom, z ktorých sa stali doslova celebrity sociálnych sietí.

Toto je len pár miest, ktoré ponúka náš národný park. Celá Muránska planina je doslova popretkávaná turistickými chodníčkami a cyklotrasami, takže každý návštevník si tu nájde to svoje. A ani nepoznám nikoho, komu by sa tu nepáčilo. Pravdou však je, že nám tu chýbajú služby a atrakcie pre turistov, na ktoré sú mnohí zvyknutí z iných populárnejších lokalít. No na druhej strane práve toto dáva nášmu kraju určitý stupeň divokosti a to hlavne, ak sa vyberiete hlbšie do lesov.

Muranska planina

 

Muranska planina

Kvôli aktuálnej situácii (korona vírus) sa momentálne toľko po svete necestuje. Ty ako človek, ktorý doslova pobehal viacero kútov Slovenska, myslíš, že sa skrýva mnoho (možno aj málo poznanej) krásy za našimi humnami? Krásy, ktorú sa oplatí vidieť?

Všade, kde som doteraz bol, sa mi páčilo. Slovensko je krásne. Veľa ľudí chodí hľadať krásu hlavne do zahraničia a pritom si stačí otvoriť oči, zhlboka sa nadýchnuť, trochu oslobodiť myseľ od každodenných problémov a porozhliadať sa okolo seba.

Mám šťastie, že som sa narodil na Slovensku, kde je mnoho svojráznych miest so svojimi tradíciami, preto mi je ťažké vymenovať jedno naj miesto... Pre mňa je to však určite kraj, v ktorom sme obaja vyrastali, kde sa vždy rád vraciam a objavujem nové veci a miesta, ktoré som si predtým nevšimol. Áno, je to už spomínaná Muránska planina a jej okolie. Rád sa však vraciam aj do Nízkych Tatier, Volovských vrchov, okolia Rožňavy či na Poľanu.

Najvýstižnejšie to asi zhrniem textom jednej pesničky: „Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj.“

Slovensko

 

Slovensko

Joži, ďakujeme za rozhovor :) Čo by si na záver odkázal čitateľom Dobrodruh.sk?

„Každé ráno v Afrike vstáva gazela. Vie, že musí bežať rýchlejšie, ako najrýchlejší lev, inak bude zabitá. Každé ráno v Afrike vstáva lev. Vie, že musí bežať rýchlejšie, ako najpomalšia gazela, inak bude hladovať. Nezáleží na tom, či si lev alebo gazela keď vyjde slnko začni radšej behať“ ... a nezabudni si pritom všímať tú krásu okolo.

Jozef Ostrihon