Peter Culka je slovenský fotograf a vášnivý vyznávač vanlife štýlu — života a cestovania v aute, ktorý mu otvoril dvere k hlbšiemu spojeniu s prírodou, slobode a kreatívnej tvorbe. Život v aute, príroda ako denný pracovný priestor, čakanie na dokonalý moment pri fotení – to je súčasť Peťovho sveta. Sveta, v ktorom sa rozhodol žiť inak. Peter sa venuje foteniu prírody, koňom a westernovej fotke s osobitým citom a prístupom. A ako mnoho vanliferov, aj on našiel vo vanlife životnom štýle nielen cestu za dobrodružstvom, ale aj prostriedok na hlbšie prežívanie okamžikov, ktoré inak unikajú.
V rozhovore pre Dobrodruh.sk odpovedá na otázky Joža Terema o tom, ako sa rodí jeho vzťah k prírode, čo mu život na cestách dal a vzal, a prečo preňho fotografia nie je len práca, ale spôsob žitia. A samozrejme, reč bude aj o živote v Petrovom campervane.
Pamätáš si moment, keď si si prvýkrát povedal, že chceš žiť a cestovať inak, než je bežné? Čo bolo tým impulzom?
Vždy som sa nejakým spôsobom vymykal z bežného života, bežné „tabuľkové“ fungovanie mi nikdy nevoňalo. Vždy som chcel zažívať niečo viac. Držím sa hesla, že najkrajšie veci zažiješ až vtedy, keď prekročíš tú pomyselnú hranicu komfortu.
Voľakedy som fotil v redakcii a dosť som cestoval po Slovensku. Mal som vtedy klasické kombičko, spával som v ňom a bolo to pre mňa super – mať posteľ všade so sebou. Neskôr prišlo SUV a potom moje vysnívané auto - Jeep, ktoré mi dalo neskutočne veľa zážitkov. Ale aj Jeep mi začal byť jemne malý. Pozeral som po dodávkach, lenže v tom čase ich bolo málo, videí na YouTube minimum, veci neboli dostupné a boli drahé.
Potom prišiel rok 2020. Keď som prišiel o všetky joby kvôli covidu, predal som Jeepa a postavil prvý campervan. A tak sa začala nová kapitola života.
Ako dnes vyzerá tvoj bežný deň v období, keď žiješ v aute? Máš nejaký rituál, bez ktorého si život na cestách nevieš predstaviť?
Dnes sa na to snažím pozerať ako na normálny život. V podstate žijem dva rozdielne životy. Jeden je ten „domáci“ – týždeň, keď som s dcérou. Bežné povinnosti, škola, domácnosť, varenie. Druhý život je ten cestovateľský. Keď Lara nie je u mňa, sadám do vanu a čas trávim najmä na Liptove. Fotím veľa konskej tematiky, prírodu a popritom riešim aj prácu.
Mimo sezóny je to jednoduchšie. Keďže mám už tri vany, ktoré prenajímam, sezóna u nás je od júna do polovice septembra. Vtedy vany jazdia, ja si ich veľmi neberiem pre seba. Predsa len, nie je jednoduché ani lacné udržiavať ich v dobrej kondícii – musia si na seba zarobiť.
Kde ťa môžu záujemcovia o požičanie auta kontaktovať?
Napríklad ma môžu kontaktovať na stránke vanventure.sk alebo na instagram profile petterculka_official.
A čo ten rituál...
Rituálov mám viac. Jeden z nich je ten, že aj keď mám vo vanoch už dosť veľký komfort – teplú sprchu, kúrenie a podobne – chodím sa kúpať do Belej. Aby som aspoň trochu vystúpil z tej príliš komfortnej zóny. Milujem miesta, kde som sám a kde stretnem len občas vanliferov, ktorí tiež objavujú krásy Slovenska.
Inak je to už pre mňa naozaj bežný život. Skôr si neviem predstaviť život bez vanu.
Čo ti život vanlifera dal – a čo ti naopak zobral? Je niečo zo „stabilného“ života, čo ti občas chýba?
Dal mi neskutočné zážitky, spoznal som super ľudí. Naučil ma šetriť vodou, priestorom a zbaviť sa nepotrebných vecí v živote.
Čo mi chýba? Nad tým som sa nikdy veľmi nezamýšľal, ale asi miesto, kde by sa mohli podobní ľudia stretávať. Nejaký naozaj krásny kemp. Kempov máme dosť, ale často im chýba srdce. Ja – a ani väčšina skutočných vanliferov – kemp nepotrebuje, až poviem, že sa im vyhýbajú. Ale miesto, kde sa večer dá stretnúť, pokecať pri ohni, kto kam ide, kde bol, vymeniť si zážitky – to by bolo super.
Ktoré miesta alebo krajiny ti zatiaľ najviac prirástli k srdcu a prečo práve ony?
Definitívne Slovensko. Milujem ho. Veľmi málo Slovákov pozná našu krajinu a jej krásy. Mnohí ľudia hejtujú všetko – od politiky po podnikateľov – a radšej idú preč. Pritom kde je napísané, že Slovensko je len „Jasná“?
Liptov je obrovský a krásny. Obujem pásy a idem na iný kopec. Nemusím byť tam, kde mi to príde drahé. Máme nádherné miesta, ktoré nie sú propagované, lebo tam zatiaľ nie je turistický ruch ani vybudovaná podnikateľská infraštruktúra. A to sú často miesta, kde neplatíš nič a sú krásne.
Milujem aj Dolomity – kvôli horám, kde za celý deň nikoho nestretneš. A chystám sa viac pocestovať Balkán.
Fotíš najmä prírodu. Zmenil dlhodobý pobyt vonku a na cestách spôsob, akým vnímaš krajinu a svet okolo seba?
Určite zmenil, ale neviem presne ako. Ja na sebe veľké zmeny nevnímam. Od detstva, odkedy som chodil na skauting, takto vnímam sám seba.
Veľa vecí sa človek naučí, keď je otvorený a vnímavý. Príroda nám dala a stále dáva veľa. Dnes ju však ľudia vnímajú inak. Keď sleduješ, ako fungujú zvieratá, zistíš, že máme veľa spoločného. Len to nevidíme.
Žijeme v nejakej systémovej bubline, kde nás tlačia do vecí, ktoré berieme ako samozrejmé – hoci nie sú. Pracovať celý život? Pre koho? Keď nepotrebuješ každé tri roky nové prémiové auto na leasing, najnovší iPhone každé dva roky, keď nemusíš stále počúvať hlas „potreby zarábať“, môžeš viac žiť.
Tie najkrajšie veci sú často zadarmo. Sociálne siete nás však učia opak – že radosť si treba kupovať a zážitky vlastniť. Je to téma na dlhé riadky, toto je len jemný postreh. Aj ja žijem v konzumnom systéme, ale snažím sa vnímať svoje zdravie a mentálnu stránku tak, aby mi to neubližovalo.
Spomenieš si na moment, keď si pri fotení cítil, že si presne tam, kde máš byť – že všetko do seba zapadlo?
Doslova každé jedno fotenie v poslednom období je pre mňa nezabudnuteľné. Veľa sa zameriavam na kone a western, fotím svojsky, hľadám dokonalosť v nedokonalosti. Každý ranč mi dáva pocit, že som doma.
Keď som hlboko v lese a čakám na medveďa, vnímam zase úplne iné veci. Ide o prežitie. Počuješ každý zvuk, analyzuješ ho, nepoužívaš mobil, neskroluješ videá. Si tu a teraz.
Dostal si sa niekedy pri honbe za záberom do nečakanej alebo riskantnej situácie? Ako to dopadlo?
Záleží, čo vnímaš ako risk. Ja mám túto hranicu dlhodobo posunutú, takže pre mňa veľmi nie. Párkrát som nečakal stret a objavil sa medveď inde, než som predpokladal, ale nikdy nešlo o život.
Kvôli záberu vleziem do ľadovej vody, vyleziem na strom, fotím vystrčený z auta za jazdy.
Aký je tvoj vzťah k fotografickej technike? Je dôležitejšia výbava, alebo schopnosť čítať svetlo, priestor a okamih?
Ja som presne ten typ človeka, ktorý nemá najnovšie veci. Môj najobľúbenejší objektív mám skoro 18 rokov. Bol na Filipínach utopený v oceáne, keď ma piráti hodili do vody – a dodnes fotí nádherné zábery.
Technika pre mňa nehrá hlavnú rolu. Samozrejme, na wildlife potrebuješ „delo“, ktoré stojí ako auto. Ale okamih, hra svetla a pochopenie foteného objektu sú pre mňa najdôležitejšie. Pri mojej tvorbe sú technické veci nutné, no nie sú podstatou.
Vanlife často pôsobí romanticky, no realita býva tvrdšia. Aká bola tvoja najnáročnejšia chvíľa na cestách?
Už rok si hovorím, že natočím vlog o realite. Keď vidím tie romantické, nastylované vany, všade poriadok… raz ukážem, ako to vyzerá naozaj.
Náročné je v zime dávať reťaze so zmrznutými rukami. Inak si to ale užívam. Keď si pripravený, málokedy ťa niečo prekvapí.
Nepríjemná bola porucha Jeepu v púšti bez signálu. Ale bol som pripravený, mal som výbavu na kempovanie. Sadol som si, zhodnotil situáciu a pomoc prišla sama – objavil sa beduín, odviezol ma na cestu so signálom a zavolali sme odťah.
Ako reagujú ľudia, keď im povieš, že veľkú časť roka žiješ v aute?
Moje okolie si už zvyklo. Cudzí ľudia pozerajú, či som homeless, či nesmrdím, či som čistý. Pochopenie v spoločnosti veľmi nie je. Ja sa však hýbem vo svojej komunite, kde je to brané ako inšpirácia.
Keď chceš ohúriť botoxovú cicu v Auparku, nepochodíš. (smiech)
Vnímaš vanlife ako moderný trend, alebo návrat k jednoduchšiemu a slobodnejšiemu životu?
Ako moderný trend, ktorý pomáha k návratu. Ale je to trend len pre určitú skupinu ľudí, nie pre každého.
Mám aj klientov, ktorí si po požičaní vanu začali hľadať cestu, ako sa oslobodiť zo systému práce. Zistili, že nepotrebujú 10-tisíc mesačne na spokojný život. Stačí im výrazne menej – ak máš vyriešené bývanie, dýcha sa ľahšie.
Čo ťa na cestovaní a fotení stále najviac fascinuje?
Že žiadna chvíľa sa neopakuje dvakrát. Každá je unikátna – pri cestovaní aj pri fotke. Preto sa snažím byť tu a teraz a vnímať všetkými zmyslami to, čo práve žijem.
Akú radu by si dal ľuďom, ktorí snívajú o živote na cestách?
Vykroč. Choď. Skús. Nepozeraj sa na rady tých, ktorí sa sami boja. Strach nás brzdí a zabíja potenciál. Keď ti radí niekto, kto nie je v tvojej koži, jeho rada pre teba nemá hodnotu.
Kam smerujú tvoje ďalšie cesty? Plánuješ dopredu, alebo sa radšej nechávaš viesť samotnou cestou?
Momentálne moje cesty vedú najmä na Liptov. Riešim si tam srdcový projekt do budúcna, ktorý mi dáva veľký zmysel. Inak sa držím cestovateľského hesla, že samotná cesta je cieľ.
Rád by som sa na svojom vane vydal na Arabský polostrov, konkrétne do Saudskej Arábie. Na to však treba mať nielen chuť, ale aj prostriedky. Nie je to úplne lacná záležitosť – ani pripraviť samotné auto na takýto trip, ani len tak na tri mesiace vypadnúť z bežného fungovania. Ale je to niečo, čo mám v hlave a k čomu by som sa raz rád dostal.
Slovensko je malé, no mimoriadne rozmanité. Máš tu miesto v prírode alebo v horách, kam sa rád vraciaš a ktoré ťa nikdy neomrzí?
Áno. Veľmi silno cítim, ako ma celé okolie rieky Belá nabíja energiou. Milujem to tam. Je to pre mňa taká divočina, miesto, kde sa viem nadýchnuť a vypnúť.
Ako vnímaš slovenské hory očami človeka, ktorý precestoval kus sveta? Vieme si ich podľa teba dostatočne vážiť?
Ako hovoríš, Slovensko je malé. A práve preto si myslím, že si naše hory vážime. Keď to porovnám s tým, čo som videl inde, napríklad v Himalájach – a viem, že je to extrémne porovnanie – tam sú hory často úplne vydojené. Obrovské množstvo odpadu, všetko kvôli peniazom z permitov.
U nás je to iné. Máme krásne hory na malom území, všetko je „na očiach“, všetko je blízko pri sebe. Práve preto si viac uvedomujeme, čo máme, a viac to aj riešime. Samozrejme, nie každý to vníma rovnako, ale za mňa si ich vážime viac, než si často myslíme.
Ktorý horský zážitok na Slovensku bol pre teba najsilnejší – či už z pohľadu fotografie, alebo osobného prežitia?
Tie, o ktorých nemôžem hovoriť.
Outdoor je dnes čoraz populárnejší, no príroda tým trpí. Ako sa snažíš cestovať a fotiť tak, aby si v horách zanechal čo najmenej stôp?
Dá sa to, len treba rešpektovať samotnú prírodu. V prvom rade – čo si so sebou vezmem „tam“, to si beriem aj späť. Nikdy po sebe nenechávam nič. Nerobím hluk. Pre mňa je to jednoduché.
Naša príroda je malá. Už samotný fakt, že do nej chodia ľudia, znamená, že sa o ňu treba starať. Nie sme ako kanadská divočina, kde sa miesta dokážu samé zotaviť aj po veľkých zásahoch. Keď máme chodníky, potrebujeme aj formu upratovania. Nie každý rešpektuje ani základné veci, ako sú odpadky. Hold, sme ľudia.
Čo by si odporučil čitateľom Dobrodruha, ktorí chcú spojiť cestovanie po Slovensku, hory a fotografiu – kde začať a na čo si dať pozor?
Túto otázku by som najradšej riešil face to face pri diskusii. Je veľmi obsiahla a nemám na ňu jednu univerzálnu odpoveď.
Základ je mať chuť zažiť nové a nepoznané. Každý z nás má iné potreby, iné vnímanie sveta. To, čo funguje mne, nemusí fungovať niekomu inému. Ja idem za pokojom, tichom lesa, horami, výhľadmi a ľuďmi, ktorých mám rád. A v tom si každý musí nájsť svoju vlastnú cestu.
- VIDEOPODCAST s Petrom Culkom si môžeš pozrieť nižšie
