Soňa Kopčoková je slovenská ultrabežkyňa a extrémna športovkyňa, ktorá patrí medzi výrazné osobnosti svetovej vytrvalostnej scény. Preslávila sa účasťou na najnáročnejších ultrabehoch planéty – od ikonických horských výziev až po nehostinné púštne preteky. Najnovšie úspešne absolvovala extrémny pretek Ultra Gobi 400 km, ktorý je považovaný za jeden z najťažších ultramaratónov na svete.
Jej športová kariéra je však mimoriadne pestrá. Ešte pred vstupom do sveta ultrabehu sa venovala fitness a kulturistike, kde dosiahla výnimočné úspechy – stala sa majsterkou sveta v bodyfitness a dvojnásobnou majsterkou Európy v bodyfitness. Práve toto obdobie jej dalo pevné základy disciplíny, práce s telom a mentálnej odolnosti, ktoré dnes zúročuje v extrémnych vytrvalostných výzvach.
Soňa má za sebou aj viacero ikonických ultratrailových pretekov, ako napríklad UTMB PTL, 500 Miles či náročné viacdňové horské ultrabehy v Európe aj mimo nej. Výnimočný výkon predviedla aj na domácej pôde – zatíaľ je najrýchlejšou ženou, ktorá prešla Cestu hrdinov SNP, ktorú zvládla v čase 11 dní a 15 hodín.
Rozhodol som sa Soňu vyspovedať a vznikol tak rozhovor, v ktorom sa podelila o zážitky z posledného preteku, skúsenosti z minulosti, motiváciu, disciplínu aj plány do budúcnosti. Pre našich čitateľov je to zároveň príležitosť nahliadnuť do mysle ženy, ktorá sa nebojí výziev, ktoré by mnohí považovali za nemožné.
Ahoj, Soňa. Ultra Gobi je považovaný za jeden z najextrémnejších ultrabehov na svete. Čo ťa motivovalo prihlásiť sa práve na tento pretek?
Priviedla ma k tomu zvedavosť aj náhoda. Neustále sa zaujímam o to, kde sa čo deje, aké preteky existujú a v akých zaujímavých miestach. Pri jednej debate s kamarátom – ultrabežcom – som sa dozvedela o Ultra Gobi a hneď mi stislo srdiečko.
Ako prebiehala tvoja príprava na Ultra Gobi? Musela si upraviť tréning, stravu alebo vybavenie oproti iným ultrabehom?
Veľmi neštandardne. V tom roku som mala vážnu nehodu na bicykli a zlomila som si kosť v nohe. Lekári mi predikovali koniec kariéry. Práve v tomto nešťastí som sa rozprávala s kamarátom, ktorý mi povedal o Gobi. Moja príprava tak bola hlavne o veľkom množstve rehabilitácie a imitácií podmienok.
Ktorý moment počas preteku považuješ za najnáročnejší fyzicky a ktorý psychicky?
Fyzicky ma prekvapila drsnosť podmienok. V noci teploty klesli na –10 °C a vietor mal cez 50 km/h. Dobrovoľníci nás dokonca odhovárali od ďalšieho postupu. Psychicky to bolo po 250 kilometroch, keď som sa zranila. Každý ďalší krok bol o bolesti a, žiaľ, aj o prepade z 3. miesta. To je veľmi náročné zvládnuť a napriek tomu pokračovať ďalej.
Ako si zvládala extrémne podmienky púšte – horúčavu cez deň, mráz v noci, vietor a piesok? Máš nejaké triky, ktoré ti pomáhali?
Musím sa priznať, že aj keď som si zháňala veľa informácií, realita ma prekvapila. Väčšinu času som bežala v papierovej bunde a bola som vďačná, že bola v povinnej výbave – rovnako ako teplý spacák. Vzduch bol extrémne suchý, vietor neustále silný. Koža sa mi šúpala ešte týždne po pretekoch.
Čo bolo pre teba najväčším prekvapením alebo neočakávanou situáciou počas Ultra Gobi?
Najväčším prekvapením bola extrémna zima. Neočakávané bolo aj to, že som si nedokázala zohnať jedlo, ktoré by sa aspoň trochu podobalo tomu nášmu. Pred pretekmi som preto dosť hladovala.
Ultra Gobi trvá niekoľko dní bez možnosti dostatočného spánku. Ako si zvládala spánkový deficit a regeneráciu počas preteku?
Spánkový deficit je extrémne náročný. Nedá sa natrénovať ani si naň zvyknúť – je to pre telo neprirodzené. Treba to jednoducho prežiť. Mám už svoje postupy a triky, ktoré mi pomáhajú prekonávať krízy, ale vždy je to veľmi náročné.
V celkovom poradí si obsadila 24. miesto a medzi ženami 7. miesto. Ako hodnotíš svoj výkon?
Na týchto pretekoch mám vždy viacero scenárov – od optimistických, s útokom na výhru, až po ten najzákladnejší: preteky dokončiť. Je tam príliš veľa premenných – zranenia, žalúdok, počasie, vybavenie. Prepad z 3. na 7. miesto medzi 15 ženami ma mrzel, aj keď treba povedať, že zo 55 pretekárov bola svetová elita vybraná na základe prísnych kritérií. Musela som prijať realitu zranenia a rozhodla som sa preteky za každú cenu dokončiť najlepšie, ako viem.
V čom bola púšť iná ako tvoje predošlé extrémne preteky a čo si si z nej odniesla?
Asi 80 % vecí ma tam prekvapilo. Neustále som musela improvizovať. Púšť bola nehostinná, studená a monotónna, a práve tým nádherná. O to viac hriala ústretovosť dobrovoľníkov. Odniesla som si životný zážitok a spoznala iný svet, inú kultúru a krajinu.
Ako ťa na Ultra Gobi pripravili skúsenosti z horských ultrabehov či UTMB PTL?
Som dobrá v kopcoch a v ťažkých technických terénoch. Toto bolo veľmi bežateľné, až na pár horských úsekov. Trasu sme sa dozvedeli len pár dní pred pretekmi, takže som už nemohla nič v príprave meniť. Dlhé roviny som v tréningu nemala, ale skúsenosti mi určite pomohli. Minimálne som si povedala: túto bolesť už poznám.
Aký je tvoj prístup k riziku počas pretekov?
Nie som ochotná vedome podstupovať riziko ohrozenia života. Mám tri deti. Ostatné riziká prijímam – sú súčasťou hry. Riešila som ich napríklad v noci na exponovanom horskom hrebeni, keď som nevedela, kadiaľ ďalej, alebo pri strete so svorkou divých psov. Našťastie viem v takýchto situáciách zachovať chladnú hlavu.
Čo ti tento pretek dal po psychickej stránke?
Každá takáto skúsenosť ma zmení. Vždy vznikne „nová Soňa“. Stále vidím, že sa mám čo učiť a kam sa posúvať. S pribúdajúcim vekom mám väčší rešpekt voči telu a jeho limitom.
Čo by si odporučila ľuďom, ktorí by sa chceli pustiť do podobného dobrodružstva?
Vystúpenie z bezpečných zón a komfortu obohatí každého z nás. Veľa sa o sebe naučíme. Nemusia to byť preteky – môže to byť aj niečo jednoduchšie.
Aké sú tvoje plány po Ultra Gobi?
Pre mňa nie je prvoradý čo najväčší extrém. Mám dve roviny výziev. Jednou sú preteky o čistom výkone – rada chodím aj na kratšie a najmä vertikálne preteky. Druhou sú dlhšie, viacdňové výzvy, pri ktorých cítim motýliky v bruchu. Na jednu takú teraz čakám – ide o preteky v Bhutáne.
Poznáme ťa aj z obdobia fitness a kulturistiky. Ako by si porovnala tieto športy s ultrabehom?
Z hľadiska tréningu a výkonu sú to úplne odlišné športy. Ale čo sa týka odhodlania, nastavenia hlavy a fokusu, keď chce byť človek dobrý, je to rovnaké. Skratky neexistujú.
Čo si z extrémnych pretekov odniesla do bežného života?
Vďačnosť. Že si môžem skladať takýto album života a že jednotlivé obrázky inšpirujú druhých alebo moje deti. Dáva mi to hlbší zmysel než len čísla a parametre.
Na záver – aké posolstvo by si odkázala našim čitateľom?
Dnes môžem povedať, že sa pohybujem medzi medzinárodnou ultra elitou. Títo ľudia ma vždy zaujímali – v čom sú iní, ako robia veci. Zistila som, že sú rovnakí ako ja alebo ty. Rozdiel je v tom, že na svojej ceste zotrvávajú. Prekonávajú prekážky, prijímajú neúspech, nezostanú stáť a pokračujú ďalej.
