Turistika s otcom: Výstup na Klenovský Vepor

Pochádzam z kraja (Gemer, okolie Muránskej planiny), v ktorom príroda ešte stále prevláda nad človekom. Aj keď už aj tu cítiť našu rozpínavosť. Ako dieťa som trávila množstvo času v lese. Ten nám rástol priamo za domom. Príroda bola vlastne všade okolo nás a tak si pamätám, že tráviť v nej čas nebolo pre mňa ničím výnimočným. Hneď ako sme prišli zo školy domov, ešte umazaní od obeda sme utekali von. Naša detská fantázia nepoznala hraníc a les našim výmyslom dokonale nahrával. Naháňačky, schovávačky, bunkre, pevnosti, strašidelné diery a kilá sladkého ovocia. To všetko nám dennodenne servírovala samotná matka príroda.

Pamätám si aj na rodinné víkendové prechádzky po okolí. Niekedy sa mi chcelo, inokedy ani veľmi nie. Otcove nadšenie pre prírodu a život v jej blízkosti sa však ignorovať nedalo. Jedine tak so štupľami v ušiach. Občas to na našich výletoch vyzeralo ako na tenisovom zápase. Oco si každú chvíľu všimol v lese na jednej či druhej strane chodníka nejaký kvietok, skalu, stopy zvierat. Samozrejme zakaždým nás na to upozornil a my sme ako húsky kráčajúce v rade za sebou synchronizovane točili hlavami akoby sledujúc tenisovú loptičku na kurte. Natočiť tak toto niekedy na video...

Dnes, 2 či 3 desiatky rokov neskôr, si podobné výlety s otcom užívam. Kým ja už posledných 16 rokov žijem v meste, on sa z dediny nepohol. Kým ja som si prírodu začala skutočne užívať až nedávno, on stále s rovnakým nadšením sleduje tie isté kvietky, skaly a stopy zvierat...

Cieľ - chrbát divej svine

V posledných rokoch si s ocinom výmýšľame rôzne túry po okolí a aj napriek tomu, že z tohto kraja pochádzam, zahanbene priznávam, že stále mám čo dobiehať.

Tentokrát sa našim cieľom stal Klenovský Vepor. Popravde si nepamätám, či som tento názov vrchu niekedy predtým počula. A ak aj áno, príliš veľkú pozornosť som mu nevenovala. Asi preto, že sa nachádza v blízkosti národného parku Muránska planina, ktorý pohltí všetkých turistov náhodne blúdiacich v tomto menej známom kúte Slovenska.

Aj ja som najprv spoznávala najznámejšie prírodné zákutia v okolí. Ani mi nenapadlo sňať klapky z očí a vybrať sa niekam inam. Jedného dňa som však zvedavo otvorila mapu a túlajúc sa prstom po blízkych pohoriach som objavila 1 338 m vysoký kopec pripomínajúci chrbát vepra (divej svine), po ktorom bol aj pomenovaný.

A tak sme sa v jeden horúci slnečný deň vybrali s otcom autom do sedla Zbojská odkiaľ začínal náš výstup.

Zbojska
Sedlo Zbojská

2 generácie na turistike

V posledných rokoch môžete v lesoch stretnúť vskutku širokú škálu turistov. Od instagramových zdieľačov fotiek cez hodinkami udržiavaných tempárov až po turistov, ktorí vykradli outdoor obchody. Žiadnych nechcem hodnotiť ako tých pravých či nepravých, pre mňa osobne je však tým ozajstným turistom môj ocino. Nerieši, čo si oblečie, koľko kilometrov ho čaká, koľko vody a jedla si vezme. On nepotrebuje vyzerať, on si skutočne užíva. Neustále prešľapáva tie isté okolité chodníčky, kde „nič“ nie je a má z nich rovnakú radosť ako pred desiatkami rokov.

A tak keď vystupujeme na Zbojskej z auta, je hneď jasné, že na turistiku idú dve rozdielne generácie. Ocino, ktorý vyrastal v rokoch, kedy sa oblečenie delilo na kostolné a to zvyšné a chodenie do lesa sa nenazývalo turistikou a ja, ktorá má mapu v telefóne, legíny na každý šport osobitne a v batohu hydrovak.

Všetko mi je však prd platné, keď začneme šliapať. Môj 68 ročný otco mi ako vždy z diaľky kričí, že ma nemôže čakať, pretože musí kráčať rýchlo. Z pomalej chôdze ho bolia nohy. Prevrátim očami a rýchlo plahočím za ním. Už teraz presne viem ako to bude po celý deň vyzerať.

Rozhľadňa Zbojská

Hneď nad parkoviskom na opačnej strane cesty sa po prvých pár výškových metroch dostávame na rozhľadňu Zbojská. Pekná drevená rozhľadňa je krytá a tak ani v horšom počasí nesklame. V útrobách veže sa na jednotlivých poschodiach nachádzajú vypchaté zvieratá a obrázky a príbehy o miestnom a známom slovenskom zbojníckom hrdinovi Jakubovi Surovcovi. Vypchaté zvieratá komentovať radšej nebudem, ale menšie deti by mohli ešte niekoľko nocí strašiť počas spánku. Hlavne zveri s vykľubanými očami či poskromnejšou srsťou. Jakub Surovec na obrázkoch je už oveľa zaujímavejší.

Jakub Surovec
Zbojník Jakub Surovec

Rozhľadňa je súčasťou náučného chodníka pomenovaného práve po spomínanom zbojníkovi. Túto menšiu túru (asi 2-3 hodinová vhodná aj pre deti) som ešte neabsolvovala, ale viem že jej súčasťou je aj pekná asi 1 km dlhá Čertova dolina zabezpečená aj kovovými stupačkami, oceľovým lanom a jedným menším mostom.

Po krátkej návšteve rozhľadne pokračujeme červenou značkou ďalej. Červená tu označuje Rudnú magistrálu, menej známu sestru populárnejšej SNP-čky. Táto značka nás zavedie až na Klenovský Vepor, takže sa nemáme kde stratiť.

Rozhladna Zbojska
Rozhľadňa Zbojská

Raj ovadov

Po prvých krokoch po širokej lesnej ceste začínam nadávať. Toľko ovadov som naposledy zažila tak 20 rokov dozadu, keď sa na lúkach v okolí našej dediny pásli stáda kráv. Tu však široko ďaleko žiadnu kravu nevidím. Jedine že by sa mi ovady snažili nastaviť zrkadlo :) Otco samozrejme veselo kráča ďalej a teší sa zo stôp srnčej a diviačej zveri. Jeho ako vždy nič nerozhodí.

Klenovsky Vepor
"Ďalekohľadové prestávky" mi dávajú šancu otca aspoň na chvíľku predbehnúť.

Z batoha vyťahujem repelent a s diabolským pohľadom nastriekam na seba polovicu nádoby. Hneď je to lepšie.

S prvými teplými lúčmi slnka ovady miznú. Z okolitého lesa počuť už len vtáčich strážcov – sojky. Pomaly opúšťame širokú cestu a naberáme výškové metre. V jednom strmšom stúpaní vcelku úzkym chodníčkom lemovaným stromami nás zaujal plynovod. Mala som čo robiť, aby som náročný sklon v pohode udýchala a neviem si teda predstaviť ako tam niekto uprostred ničoho a ďaleko od civilizácie mohol kopať jamu a ukladať plynovod.

Prví turisti a vrchol na dohľad

Po nejakom čase stretávame aj prvých turistov. Nie je ich veľa a zväčša ide o ľudí prechádzajúcich Rudnú magistrálu. V hustejšej časti lesa predbiehame aj dvojicu mladých ľudí s anténou, nejakým prístrojom a tričkami s obrázkom medveďa. Tuším, čo tam robia, ale myslím, že v tejto chvíli netúžim vedieť, či zachytili signál medveďa. Pre istotu pridávam do kroku.

Pomaly sa vynárame z lesa a v diaľke vidíme náš cieľ – Klenovský Vepor a ja navyše aj vidinu vysoko proteínového obeda v podobe vyprážaných rezňov, ktoré vlečiem v batohu. Vrchol kopca vyzerá byť na skok. Viac mýliť som sa však ani nemohla.

Klenovsky Vepor
Klenovský Vepor na dohľad

Poludňajšie slnko poriadne páli a my sa akurát nachádzame na otvorenej lúke. Postupne míňame aj 2 prírodné rezervácie (Rosiarka a Klenovské Blatá), ktoré sú vzácne pre svoju zriedkavú faunu a flóru. Z môjho laického pohľadu ide o premočené miesta, ktoré ak si nevšimnete, obohatia vašu obuv vlhkosťou a blatom :) Chválim však informačné tabule bez ktorých by som tieto prírodné klenoty nedokázala oceniť.

Čo však neoceňujem je, že ku Klenovským Blatám sme kráčali dole kopcom a to nevyhnutne znamená následné stúpanie späť nahor. Našťastie z protiľahlého svahu – Sedla pod Vartou – už skutočne vidíme vrchol kopca. Ešte stále však chvíľu trvá kým sa naň vyškriabeme. Cesta už ale vedie lesom a nie pod vyčerpávajúcimi slnečnými lúčmi.

Posledné metre sa štveráme strmým terénom. Prvé výhľady ma ohromujú. Žiadny výhľad som totiž nečakala. Myslela som si, že vrchol bude, ako mnoho iných v okolí, zalesnený. V tomto momente si uvedomujem, ako málo vieme o miestach, ktoré neprekypujú turistickými lákadlami.

Klenovsky Vepor
Výhľad do doliny v smere na obec Klenovec

Na samotnom vrchole je malá plošinka s drevenou sochou zbojníka a kovovou okrúhlou mapou. Je tu veľká pravdepodobnosť, že na vrchole nikoho nestretnete a tak je to úžasné miesto na ničím nerušený oddych.

Hrdinka a dcéra roka

Po doplnení energie sa vyberáme rovnakou trasou späť do Sedla Zbojská. Hneď pod vrcholom Klenovského Vepra nás predbieha trojica mladých ľudí absolvujúcich Rudnú magistrálu. Po nejakom čase jedného z trojice dobiehame. Chalan čaká na kamošku, ktorú sme však nepredbiehali, takže sa pravdepodobne stratila. Vtom si spomenieme na úsek tesne pod vrcholom, kde sa dá ľahko zísť z trasy.

Hrdinsky sa ponúkam, že odbehnem naspäť k tomu miestu (prečo som navrhla v tom teple a s unavenými nohami beh, netuším) a skúsim na dievčinu zakričať. Hneď po 20 metroch behu mi skamenejú stehná a musím zastaviť. Našťastie som za stromami, kde ma nik nevidí. Nechcem byť predsa za slabocha :)

Klenovsky Vepor
Jedinou stopou človeka je úzky turistický chodníček - takéto lesy majú v mojich očiach osobité čaro

Kričím z plných pľúc, nik sa však neozýva a tak sa vraciam späť. Keďže je však doba GPS, spoliehame sa, že ho dievčina použije. My s otcom teda pokračujeme na Zbojskú a chalan sa predsa len vracia späť pod vrchol skúsiť ešte raz šťastie a pohľadať kamošku. Po chvíli počujeme v diaľke kričať tretieho z trojice, ktorý najprv na nikoho nečakal a šiel sám ďalej. Keď sa k nemu priblížime, zistíme, že tam stojí aj s hľadanou kamoškou. Suma sumárum, hľadaná sa našla pri nehľadajúcom a hľadajúci sa stratil. Už sa v tom strácam aj ja. Po chvíli sa objaví aj hľadajúci a všetci traja môžu šťastne pokračovať ďalej.

Pokračujeme aj my. Už dosť výrazne cítim včerajší bicykel aj dnešnú horúčavu. Navyše mi teraz pár kilometrov pred cieľom došla voda. Otcovi však nie. Už dlhšie mám podozrenie, že bol v minulom živote ťavou. Z 1,5 litra vody má stále tak liter. Mám nekalé myšlienky, ale nebudem predsa brať vodu vlastnému otcovi.

A dcérou roka sa stáva... No ja teda určite nie! Moje odhodlanie nepiť jeho vodu mi vydržalo asi 500 metrov. Otváram fľašu a trochu sa napijem. Samozrejme nejaká voda mu napokon vydržala až domov.

Konečne vidím v diaľke salaš Zbojská. Je to tak akurát na unavené nohy a horúci deň. Posledný kilometer venujem myšlienkam na dnešnú túru. Takmer 25 km a prevýšenie 925 m (podľa mapy by to malo byt 700 m) bolo vskutku postačujúcich. Aj s prestávkami a hľadaním stratenej turistky sme všetko zvládli za necelých 7 hodín.

Najdôležitejšie je však pre mňa uvedomenie si, koľko krásnych a zaujímavých miest nám leží priamo pri nohách. Stačí len otvoriť mapu a odignorovať lapače turistov. Práve som sa rozhodla, že začnem objavovať menej známe kúty a pohoria Slovenska. Som zvedavá, koľko takýchto úžasných miest objavím...

PS: Na Klenovský Vepor sa možno dostať z viacerých strán. Podľa mapy je však trasa zo Zbojskej najkratšia. O niečo dlhšia, ale časovo rovnako náročná je aj trasa z dedinky Sihla. Možno aj vďaka svojej náročnejšej dostupnosti je Klenovský Vepor menej známym pokladom slovenských hôr.