Pri mojom túlaní po horách a lesoch od šestnástich rokov som v zimnom období využíval rôzne lesnícke búdy, senníky, prístrešky, a keď nič nebolo, tak som si vyhrabal jamu do snehu, nanosil čečinu (karimatky neboli), spacák zabalil do celty a prenocoval.
V tých časoch bolo ešte po našich horách hodne zrubových senníkov a salašov, v ktorých sa dalo prespať. Postupnými zmenami sa horské lúky prestávali kosiť a vypásať. Mnoho holí sa postupne zalesnilo, a tak tieto „útulne“ pre horských tulákov začali chátrať, až sa úplne rozpadli, zarástli drevinami a časom zmizli naveky. Ostali po nich len vyvýšené mohyly a hŕba kameňov. Niektoré senníky v poslednom období miestni nadšenci zachránili, ale je to len zlomok z toho, čo sme tu mali ešte pred 50-timi rokmi.
Skúsenosť z útulne Kolesárova
Spomínam si ako sme so spolužiakmi z gympla v roku 1980 vyrazili v januári na hrebeň Nízkych Tatier. Vedeli sme, že na hrebeni nad Heľpou je otvorená útulňa Kolesárova. Keď sme si v snehu po kolená s námahou prešliapali cestu na hrebeň, čakalo nás život ohrozujúce prekvapenie. Útulňa bola zamrežovaná a zamknutá. Celí mokrí a uťahaní sme sa rozbehli do okolia nosiť drevo, aby sme nezamrzli. Keď už horel oheň, tak sme vedeli, že sme zachránení. V tých časoch bolo všetko bavlnené alebo vlnené a náhradné veci sa nenosili ani v zime. Aby sme prežili bolo nutné vysušiť oblečenie.
Útulne na potulkách po USA
Niekedy v roku 2005 som sa dostal na východ USA do Apalačského pohoria, ktoré je dlhé okolo 3200 km a vedie ním diaľková turistická trasa. My sme s kamarátmi v štáte Vermont šliapali po hrebeňovke asi päť dní. Čo ma najviac prekvapilo, tak to bola pravidelná sieť útulní, ktorá pomáhala všetkým ľahšie prežiť nepriaznivé počasie. Už si to nepamätám presne, ale v hlave mám uložené, že každých 20 km bola postavená nejaká útulňa, kde sa peší pútnici stretli, najedli a prespali.
Útulňa v sedle Repy
Keď som sa vrátil domov do Mestských lesov Košice, tak mi to ako lesníkovi nedalo spať, hoci som v tom čase dokončoval zrubovú chalúpku na lúke Poľana pod Vysokým vrchom.
Hneď na druhý rok sme ale v sedle Repy na SNP-čke postavili malú útulňu otvorenú z južnej strany a obitú doskami. Slúžila dobre niekoľko rokov, kým neprišiel v roku 2011 silný vietor a ten na ňu odlomil z hrubého buko-javorového trsu jednu obnohu a zničil ju. No nevzdal som sa a ešte v ten rok sme postavili novú, zrubovú a s podlahou.
Téma útulní na našej jedinej diaľkovej turistickej trase ma drží už dlhší čas. Keď pred rokom má Lesy SR Banská Bystrica oslovili, aby som pracoval v komisii pre rozvoj cestovného ruchu v štátnych lesoch, tak som automaticky navrhoval výstavbu turistických útulni po celej trase od Dukly po Malé Karpaty. Tým, že pre Lesy to nie je až taký veľký problém a vedia zabezpečiť údržbu a poriadok, tak by si urobili dobré meno a zároveň by pomohli turistov v zlom počasí. A to je dobrý pocit.
Medzitým ma potešilo, keď sa Mestské lesy Košice, môj bývalý zamestnávateľ, rozhodli postaviť turistickú útulňu a pozvali ma na obhliadku miesta na horskej lúke Prielohy. Chvíľu som vymýšľal a hľadal som inú vhodnú lokalitu aj s prameňom. Ale nájsť lepšie miesto, aby mal z toho človek aj estetický zážitok, sa mi nepodarilo. Nová útulňa bude umiestnená do zátišia tak, aby nenarušila krajinársky ráz čarovného prostredia rôznych solitérov s výhľadom na Vysoké Tatry.
Posledné roky prichádza zo zahraničia na Slovensko stále viac a viac šlapačov po našej jedinej diaľkovej trase. Vídam ich často, lebo putujú popred náš dom na okraji dediny. Keďže sa s nimi občas rozprávam, tak viem, že sú z rôznych končín Európy, ale aj iných svetadielov. No a zároveň sa postupne začali stavať aj nové rôzne útulne, je ich však veľmi málo, lebo je to stále ešte o nadšencoch a nie o nejakej štátnej koncepcii. Som zvedavý, či politici presadzujúci reformu NP, ktorí mali celý rok plné ústa mäkkého turizmu, aj niečo pre výstavbu útulní v našich horách urobia.
