O Kairouane sa traduje, že sedem návštev tohto mesta, či presnejšie miestnej mešity sa vyrovná jednej púti do Mekky. Nám sa však takýto symbolický „bonus“ splniť nepodarilo ani raz – pri vstupných dverách Veľkej mešity sa ozvalo nekompromisné: „Only for moslims“.
Takmer okamžite sa okolo nás zhŕkli miestni obyvatelia, ktorí sa nás snažili utešiť a hneď ponúkli „priateľskú“ alternatívu: Výhľad na mešitu z balkóna ich domu. Údajné „zadarmo“ však v tuniských podmienkach znamená približne desať dinárov alebo sumu, ktorú sa napokon podarí vyjednať.
Hoci si väčšina ľudí spája Tunisko najmä s morom a letnými dovolenkami, krajina je omnoho rozmanitejšia. Na pobreží síce ležia príjemné mestá ako Sousse s pôsobivým ribatom - opevneným kláštorom, blízky Monastir či Sfax, no ani vnútrozemie nezaostáva. Nájdete tam tretí najväčší rímsky amfiteáter na svete v El Jeme, skalné obydlia v Matmate či spomínaný Kairouan.
Na cestovanie je Tunisko ideálne počas celého roka – zima je tu mierna, s teplotami okolo 13 stupňov, čo je navyše skvelý čas na spoznávanie Sahary. V lete sa dá na rozpálenom piesku doslova „variť“, no v chladnejších mesiacoch je púšť príjemná a prístupná.
Chott El Jerid, miesto kde vznikajú Fatamorgána
Ak sa rozhodnete vyraziť smerom na Saharu, v ceste vám stojí obrovské soľné jazero Chott El Jerid. S dĺžkou 250 kilometrov ide najväčšie soľné jazero Severnej Afriky. Leží 23 metrov pod hladinou mora a hoci je jazero už dnes vyschnuté, pokrýva ho silná vrstva soli rôznych farieb. Od strieborne bielej až po fialovú, či zelenú. Lesklý povrch tak v žiari slnka chýri všetkými farbami a najmä počas horúcich dní tak vidno na horizonte idúce autá, vodu, ľudí. V skutočnosti ide o povestnú fatamorgánu.
Ako cestovať po púšti
Skutočnosťou je aj nasledujúci fakt. Vrstva soli je tak silná, že krížom cez jazero vedie niekoľko ciest. Jednou z nich je aj cesta do mestečka Tozeur, ktoré slúži ako základňa na výlety do púšte a zároveň sa tu vraj pestujú vôbec najlepšie ďatle v celej krajine. O to sme sa však veľmi nezaujímali. Našim cieľom bola Sahara. No ako ďalej, džípom, autobusom alebo na chrbte ťavy? Rozhodne odporúčam niektorú z prvých dvoch možností. Najmä pre pánov je totiž hrb ťavy dosť ošemetnou prekážkou. Na prvý pohľad vyzerá všetko veľmi romanticky a dobrodružne. Realita sa ale dostaví hneď po prvých skokoch, či lepšie povedané knísavých krokoch milého zvieraťa. Samozrejme, hádam ako každý turista, aj ja som podľahol vnadám mladej ťavy.
Na stáda hrbatých krásavíc narazíte v Tunise prakticky všade a rovnako tak aj na ich dotieravých majiteľov. Tu treba pripomenúť, že tuniským, arabským a vôbec celkovo orientálnym národným športom je handrkovanie. Otrepaná pravda a pre skúsených návštevníkov moslimských krajín zrejme nič nové. No ak ste v arabskej krajine po prvý krát, a takých návštevníkov je každým rokom stále dosť, celkom určite vám bude robiť veľké problémy neustále dobiedzanie neodbytných pouličných predavačov. „Vaša žena je najkrajšia. Ste veľmi sympatický párik. Originálna starožitnosť!“ tieto a podobné nacvičené výrazy budete počuť na každom kroku.
Hoci prvý deň sa v rámci nováčikovského elánu celkom dobre pobavíte, po pár dňoch prídu slabšie nátury o nervy. Východisko je jednoduché: nereagujte a ignorujte... Ak ale chcete niečo výhodne kúpiť, zjednávajte. Rovnako aj s ťavami. Po krátkej, no ostrej handrkovačke sme dohodli prijateľnú cenu a hop do sediel. Mladá ťava vyskočila ako pod elektrickým napätím. Hneď som si spomenul na cennú radu tmavého šéfa ťavej flotily: „Do sedla sadnite čo najpohodlnejšie hneď na začiatku. Potom sa to už nepodarí...“. Neoceniteľná pravda, ktorú nehodno podceniť. Už onedlho som tak na chúlostivých miestach pocítil bolestivú realitu. Tá sa prehlbovala každým krokom.
Za približne dvadsať minúť som preklínal tento nápad, premýšľal ako zoskočiť a riskoval tak smrť smädom. Skutočne, na ťavom chrbte sa hrdo a spanilo udrží zrejme iba rodený syn púšte. Nie je to vôbec jednoduché, no vyskúšať treba v živote všetko.
typické jedlo Tunisu – kuskus
Pri tejto životnej pravde sa javí ako vhodné spomenúť aj typické jedlo Tunisu – kuskus. Pôvodne berberský pokrm z pšenice alebo jačmeňa sa pripravuje v špeciálnej nádobe rozdelenej na hornú a dolnú časť. V spodnej časti sa varí zeleninová omáčka s kúskami hovädzieho, jahňacieho alebo rybacieho mäsa a v jej pare sa pripravuje pšenica, umiestnená v hornej nádobe. Hotový kuskus sa podáva na tanieri, dochutený koreninami. S kuskusom sme sa stretávali doslova na každom kroku. Kuskusom dobrým, priemerným ale aj zlým. Bolo by však chybou neochutnať.
Sahara a horské oázy
Na návštevu horských oáz Chebika a Tamerza ukrytých uprostred Sahary sme sa tak vybrali džípom. Ležérnym tempom sme kopírovali Saharu a popri tom si uhli trochu slivovice. Z recesie sme ponúkli aj šoféra. Neodmietol a labužnícky preglgol. Naša chyba, zbytočná provokácia. Hoci by moslimovia nemali podľa viery požívať alkohol, najmä v krajinách hojne navštevovaných turistami sa už tak o zákony nedbá.
Tunis, hoci ide o islamskú krajinu, stále viac podlieha európskeho vplyvu. Mládež neprepadla náboženskému fanatizmu ako v okolitých krajinách, mladé ženy chodia v turistických centrách odhalené a je tu aj dostatok príležitostí na zábavu v európskom zmysle slova.
Susedné Alžírsko bolo na dohľad, keď sa pred nami objavil nádherný prírodný úkaz. Najznámejšou a zrejme najkrajšou oázou je Chebika. Skalné rokliny, krivolaké chodníky, kaňon, zelené palmy. Môžete tu stráviť celé hodiny a stále bude čo obdivovať. V blízkosti oázy je nová dedina, ktorá vyrástla namiesto starej, ktorú v roku 1969 zmietla po veľkom daždi voda z hôr. Aj samotní Tunisania však uznávajú nasledujúcu skutočnosť. „Najkrajšia Sahara je v Alžírsku. U nás v Tunise to je iba okraj púšte“, zdôverilo sa na prekvapenie celkom úprimne viacero domorodcov.
Alžírsko však dopláca na svoju nelichotivú povesť, takže hromadný cestovný ruch sa mu ešte stále vyhýba širokou okľukou. Vráťme sa však do reality. Nevyhnete sa zrejme ani horskej oáze Tamerza. V porovnaní so Chebikou ide o menšiu oázu, no jej hlavným reklamným magnetom je vodopád. Samozrejme, toto tvrdenie treba brať s nadhľadom. Vodopád tu síce je, no stredoeurópana naň pohľad určite neprekvapí. Ak si však zoberieme skutočnosť – vodopád na Sahare, ide o minimálne zvláštne miesto. Našinca však skôr zaujme neďaleké, ako to nazvať, trhovisko. Domorodci tu číhajú na turistov a okrem šperkov a tuctových suvenírov predvádzajú hady, leguány, opice.
Tunis, Kartágo a Sidi Bou Said
Historickú a kultúrnu pecku možno zažiť počas jedného dňa pri návšteve hlavného mesta krajiny Tunis, historického Kartága a malebného mestečka Sidi Bou Said. Všetko na severe krajiny. Tá sa od horúceho juhu dosť líši. Je tu viac listnatých a ihličnatých stromov, čo je v kontraste s holými kopcami na okraji púšte. Okolie tak mierne pripomína Grécko, či taliansky juh. Alebo Francúzsko. Nakoniec, v dobe keď patril Tunis pod Francúzsko práve tu zaberali francúzsky kolonisti najlepšiu pôdu a budovali osady. Aj preto tu popri početných mešitách možno aj dnes vidieť kresťanské kostoly.
Ak ste dávali na dejepise pozor, určite si spomeniete na Púnske vojny, chrabrého vojvodu Hanibala a jeho porážku Rimanmi. Rimanom padlo za obeť aj slávne Kartágo. Už menej známou je ale skutočnosť, že pozostatky Kartága sa nachádzajú v tesnej blízkosti hlavného mesta Tunis, kde žijú asi dva milióny obyvateľov. Tu treba pripomenúť, že hlavné mesto má popri klasických arabských štvrtiach s bazármi aj moderné centrum s niekoľkoprúdovými cestami, čím sa odlišuje od iných miest vo vnútrozemí. Poďme ešte na skok do histórie.
„Bohatstvom a slávou sa mu nevyrovnalo žiadne mesto na brehoch mora“, písali o Kartágu starovekí historici. Očakával som tak nádherné historické pamiatky, no skutočnosť je iná. Dodnes je väčšina mesta pochovaná pod zemou a odkrytá je iba časť vykopávok.
Približne desať minúť autom sa ale nachádza mestečko Sidi Bou Said, ktoré je zaujímavé orientálnymi bielo-modrými domami, neopakovateľnou pouličnou atmosférou a skutočnosťou, že tu nakrúcali sladkú romancu Angelika a Sultán. Na početných bazároch tu možno kúpiť suveníry od výmyslu sveta - sošky, keramiku, či typické výrobky z kože. Práve tu som kúpil aj obľúbený modrý bubon z hliny potiahnutý kožou. Na smolu susedou, bubnuje dodnes dobre.
