Cez obed som sa spálil na pláži, večer mi zmrzla Coca-cola. Čo je to za nezmysel? Stačí navštíviť Čile a pochopíte. V tomto článku si v krátkosti zaspomínam na jeden starý roadtrip po Južnej Amerike, konkrétne zostaneme hlavne Čile. Poďme nato, stalo sa v roku 2003...
Čile má dĺžku viac ako 4000 kilometrov, šírku zväčša iba 200 kilometrov. Pri pohľade na mapu tak pripomína ihlu. Z jednej strany tvorí prirodzenú hranicu oceán a zo strany druhej šesťtisícovky Ánd. A sme doma, či lepšie povedané, v extrémne rozmanitej krajine.
Arica, Atacama a Buena ruta
Zavediem vás do prímorského mesta na severe krajiny – Arica. V roku 2003 to bolo príjemné miesto. Teploty tu v lete vďaka chladnejšiemu pacifickému podnebiu len málokedy prekračujú 30 stupňov a v zime zase neklesajú pod desať. Mesto sa nachádza približne len 18 kilometrov od hranice s Peru a až sem siaha široká piesočná pláž Chinchorro. Super, poviete si. Piesočnú pláž, to ja môžem. Až potiaľto je všetko v poriadku. Háčik je v tom, že Arica je na hranici najsuchšej púšte sveta Atacama. Tá tvorí úzky pás o dĺžke bezmála 1000 kilometrov, pričom dosahuje často nadmorských výšok 5000 metrov. Dostatok piesku na pláži je tak celkom pochopiteľný, no dlhé hodiny v aute smerujúcom krížom cez Atacamu boli riadne otupujúce. Atacama nie je ani náhodou rovina, no okolitá panoráma pripomínala povrch Mesiaca. Ani stopy po stromoch, kríkoch, či tráve. Iba piesok, rokliny, skaly, kopce a krížom asfaltová cesta. A popri nej často mohutné elektrické stĺpy. Navyše sa pominula aj dvadsaťlitrová rezerva nafty, následkom čoho by sa dala nervózita v aute krájať. „Konečne“, vydýchla si naša posádka.
Ako sme klesali z vysokých piesočných dún, na miernom kopci sa objavili pravidelne usporiadané ulice lemované blokmi prízemných domčekov a na horizonte nekonečná hladina Tichého oceánu. Arica! Klíma v aute bola následkom úsporných opatrení vypnutá už dlhé hodiny a tak nečudo, že prvým cieľom bola práve pláž. Horúčavu rozháňal silný vietor a spôsoboval vysoké vlny, vhodné na surfovanie, či len tak, tlieskanie sa o hladinu. Keďže sme veľmi rýchlo zistili, že miestnou špecialitou sú vynikajúce griľované kurčatá, spokojnosť bola dokonalá.
vulkány Pomerape a fotogenický Parinacota
Vráťme sa však k pointe úvodných riadkov. Keď sme sa nasýtili kúpania a oddychu, zachcelo sa trocha hôr. Vysokých hôr. Konkrétne, národný park Lauca na severe Čile. Lauca sa nachádza na hranici s Bolíviou, väčšinou v nadmorskej výške nad 4000 metrov. A hneď vedľa, už v Bolívii je ďalší krásny - národný park Sajama. Motiváciou sú najmä dvojičky, vulkány Pomerape a fotogenický Parinacota, vysoký 6350 metrov. „Nie je to ďaleko, asi 210 kilometrov. No rátajte desať hodín. Cesta je veľmi strmá“, uviedol veci na správnu mieru miestny pumpár. Pomohol si pritom pohybom ruky, ktorú postupne dvíhal dohora a prudko pohyboval zľava doprava. Serpentíny. Vyrazili sme teda na hraničný prechod Chungará/Tambo Quemado. Ten sa nachádza vo výške približne 4680 metrov. Skoro vo výške Mount Blancu, najvyššieho vrchu Álp, ktorý meria 4808 metrov. A tu sme v tej výške jazdili autom. Ťažko uveriteľné. Prístup z Čile sem vedie po ceste 11-CH, cez Národný park Lauca. Krásna, no nebezpečná cesta.
Ako je tamojším zvykom, pred odchodom do extrémnych oblastí sme doplnili dve náhradné pneumatiky a vyrazili. Do blízkosti cieľa, čiže na hranicu sme dorazili v noci. Zažiť pumpárove posunky v realite dalo riadne zabrať. Serpentíny nemali konca, o to viac nás udivovalo vodičské umenie šoférov dlhých kamiónov. „Buena ruta, ruta de grande camiones“ usmievali sa drsní chlapíci nad našim úžasom počas zastávok na parkoviskách.
Cesta nám trvala možno osem hodín, už si presne nepamätám. Pozeral som, že koľko by to trvalo dnes podľa googlemaps. Ukazovalo mi okolo tri hodiny. V tej dobe však bol takýto čas pre nás nereálny. A tak sme prišli na hranicu až za tmy. A tá už bola zavretá. Neviem, ako je tomu dnes, no v vtedy sa hranica na noc zatvárala a otvorili ju opäť ráno. Keďže nás teda pristihla noc na území nikoho, volili sme spánok vo voľnej prírode. V spacákoch, vedľa auta. Kúsok sme sa vrátili k jazeru Chungará a našli si dobré miesto na bivak. Áno, bivak. Nápoje boli ráno zamrznuté. Ale ten pohľad, keď som sa zobudil stál zato. Fotka nižšie je robená skoro zo spacáku. Priamo predo mnou sopka Parinacota. Vyzerala riadne blízko, hoci v skutočnosti bola pomerne ďaleko.
Cesta vo výške Matterhornu
V tom čase pravdepodobne najvyspelejšiu krajinu južnej Ameriky - Čile, poznala väčšina Slovákov hlavne v súvislosti s Pinochetovou diktatúrou. Tá už ale aj v roku 2003 patrila do histórie. Hoci v mnohých obyvateľoch juhoamerickej krajiny ešte aj vtedy meno Pinocheta vyvoláva emócie, išlo zväčša o patetické spomienky. Akosi mimovoľne sa tak naskytá porovnanie so situáciou u nás pred rokom 1989. Rovnako aj v Čile sa po páde Pinocheta politická a spoločenská situácia zmenili rapídnym tempom a po minulosti zostanú už iba riadky v učebniciach. Hlavné mesto, niekoľko miliónové Santiago de Chile sa nachádza približne v strede krajiny na upätí andských vulkánov v údolí Rio Mapocho. Vtedy to bola moderná a európsky pôsobiaca metropola so širokými bulvármi, pešími zónami a mrakodrapmi.
Najväčšie prírodné zaujímavosti a krásy sa ale nachádzajú na opačných koncoch. Či už ide o národný park Torres del Paine na juhu alebo spomínanú púšt Atacama na severe krajiny. My sme sa vybrali severným smerom. Do Čile sme nevyrazili lietadlom ako by dalo bežne očakávať, ale z Argentíny požičaným autom. V ceste nám stála vysokokánska hradba Ánd, kde sú cesty celkom bežne vo výške vyše 4000 metrov nad morom. A to sme práve chceli, zažiť atmosféru tohto krásneho, no zároveň veľmi drsného horstva. Hranicu sme sa rozhodli prekročiť na mieste zvanom Paso de Sico, ležiacom vo výške 4079 metrov.
Na papieri to vyzerá jednoducho, no realita bola iná. Pohybovať sa osobným autom v takýchto výškach je dosť problém. Redší vzduch a dieslový motor jednoducho vôbec nejdu dokopy.
Pôžičovňa, odkiaľ sme si Opel Vectru zaopatrili bola v slnečnom a prímorskom Buenos Aires. Majiteľa sme síce upozornili, že plánuje návštevu Čile, celkom určite ale netušil, čo máme v úmysle. Koniec-koncov to sme presne nevedeli ani my. Po stovkách kilometrov krížom cez rovinatú argentínsku pampu začala cesta postupne stúpať a zužovať sa. Zrazu zmizol asfalt. „Žeby udržba cesty?“ prebehlo nám hlavou. Po približne dvadsiatych kilometroch sme pochopili. Je to nastálo. Po niekoľkých hodinách sme sa ocitli v oblasti, kde nerástli stromy a cestu lemovali iba trsy trávy, holé kopce a panoráma sopečných vrcholkov. Žiadne ľudské obydlia, čerpacie stanice ani McDonald. Len stáda divokých lám a približne raz za hodinu protiidúce vozidlo.
Výkon motora povážlivo klesal, na tahometri približne štyridsiatka, začala sa prejavovať bolesť hlavy. Akási malátnosť, spojená s tlakom. Zrazu sa popri ceste objavila zelená tabuľa s nápisom Alto Chorrillo a nej - 4560 metrov nad morom. „Sme približne vo výške Matterhornu. Autom.“ Nasledovalo suché skonštatovanie. Nepodali sme žiaden turistický výkon a pekne v pohodlí sa dostali na úroveň najvyšších alpských vrcholov. Vôkol nič, iba ticho a drsná príroda.
Postupne sme dorazili na hranicu
Konkrétne colnicu na argentínskej strane. Tvorilo ju zopár domčekov uprostred ničoho, či lepšie povedané, vysohorskej púšte. O to komickejšie na nás zapôsobila úradná šikana colníkov, pričom nás nechali čakať päť hodín. Asi sa nudili. Za celý čas prekročili hranicu iba dve autá. V jednom z nich bulharský fotoreportér prírody. Evidentne bol v tejto oblasti ako doma. Prehodil zopár viet s colníkmi, rozdal zopár škatuliek cigariet, dal si kávu, spýtal sa kam smerujeme a s úsmevom profíka pokračoval v ceste.
Keď si konečne colníci overili správnosť ŠPZ, vyrazili sme. Opäť iba skaly, piesok, suchá tráva a ľudoprázdno. Napriek tomu fascinujúci pohľad. Po čase sa objavili obydlia pripomínajúce polárne bunkre. Nad nimi čilská vlajka - colnica. Polárne bunkre je zrejme ten správny výraz. Len ťažko povedať, ako to vyzerá v Andách v treskúcej zime. Šlo to však rýchle. Unudení colníci pozerali športový prenos a napriek tomu, že človek tu bol chránený živočíšný druh, v tom momente existoval iba futbal. Pasy prezreli s pohľadom upretým na obrazovku a zabudli odpovedať aj na pozdrav…
Mesto uprostred púšte - San Pedro de Atacama
Našim cieľom bolo mestečko San Pedro de Atacama. To sa malo podľa mapy nachádzať hneď po zostupe z anských hrebeňov. Bola už noc a tak sme prespali v spacákoch vedľa auta. Ako to už vo vysokých horách býba, pokiaľ cez pražilo nemilosrdné slnko, v noci klesla teplota pod bod mrazu. Našťastie sme mali v zásobe fľašku tvrdého. Ráno, tesne pred samotným San Pedro de Atacama nás čakalo nepríjemné prekvapenie. Opäť čilská colnica. Teraz už poriadna. Žiadni ľahostajní úradníci ako v horách, ale mimoriadne čulí a aktívni chlapíci v civile.
„Buenos dias“, privítali nás síce priateľski, no prekutali celú batožinu. Do Čile bolo totiž zakázané dovážať akékoľvek potraviny a dokonca ste o tom boli povinný vyplniť formulár s vyhlásením. V opačnom prípade vám hrozia sankcie a v prípade drog samozrejme niečo viac. O ich odhalenie sa postarajú vycvičené pohraničné psi. Fľaška tvrdého tak počas noci v Andách padla celkom oprávnene. Vyplnili sme ešte imigračnú kartu, ktorej časť vraj máme odovzdať pri odchode z krajiny a vyrazili. „Dávajte pozor! Stratíte kartičku, budú problémy“ upozornili ešte colníci, pripomínajúci správaním a výzorom členov tajnej služby.
San Pedro de Atacama bolo opisované ako turistické centrum. Na prvý pohľad to tak ale určite nevyzeralo. Pripomínalo skôr mesto duchov z italowesternov. Prízemné hlinené budovy, na prvý pohľad chudobné a skromné boli však iba kulisami luxusných podnikov, reštaurácii, či hotelov. V tej dobe nám to tak aspoň pripadalo. Nachádza sa tu napríklad aj Museo Archeológico Padre Le Paige, kde možno vidieť zaujímavú zbierku rôznych artefoaktov vrátane múmií. Pritom len asi šesťnásť kilometrov severne leží Chuquicamata. Mestečko s obrovskými náleziskami medenej rudy, kde sa vtedy nachádzala najväčšia povrchová baňa na meď.
Valle de la Luna – Mesačné údolie
Kúsok od San Pedra je aj Valle de la Luna – Mesačné údolie, dlhé približne štyri kilometre. Popri pieskových dunách sú tu útesy rozryté eróziou a obrovské balvany a soľ. Biela soľ, ktorá pripomína snehový poprašok trblietajúci sa na slnku. Ťahákom sú aj gejzíry El Tatio, s vodou horúcou až 90 stupňov, kde si turisti bežne varia na raňajky vajíčka.
Vráťme sa však do reality. Nepríjemný bol najmä finančný šok, keď ceny vyskočili v porovnaní s Argentínou hádam niekoľkonásobne. Keďže voda bola v tejto časti Čile je veľmi nekvalitná, museli sme ju kupovať vo flaškách, čo bol uprostred púšte slušný biznis. Jednoducho, Sad Pedro de Atacama mi už vtedy pripadalo ako komerčné letovisko s množstvom najmä mladých turistov a v podstate veselou atmosférou, čo však spôsobuje riadny prievan v peňaženke. Minimálne v roku 2003 tak tomu bolo určite...
Viac zážitkov z tejto cesty sa dočítaš v knihe - Dobrodruh na cestách 2.
