Slovenské hrady: Ostrý Kameň

Je veľký. Naozaj veľký. Na mieste, kde by ste to nečakali je areál hradu jasne vymedzený, čitateľne je zachovaných niekoľko budov, opevnenie do impozantnej výšky. Na mieste, ktoré zachytáva všetky vetry a búrky prichádzajúce z moravských a rakúskych rovín, na mieste, ktoré je sídlom najvyššie položeného hradu v Malých Karpatoch, čaká maškrta v podobe malebnej ruiny a pokrútených kmeňov stromov. To miesto je naozaj pekné. Ostrý Kameň v Malých Karpatoch.

Láska, ach tá láska

Na histórii je zábavné, že niektoré jej udalosti sa opakujú v priebehu storočí ako napísané podľa predlohy. V roku 1539 zomrel Gašpar Cobor. Vlastník hradu Ostrý Kameň. Ale aj otec piatich detí, ktorí okrem početného potomstva na tomto svete zanechal aj svoju manželku a kopu dlhov. Jedna z rodín, ktorým ostal dlžný sa volala Bakičovci. Uršula, vdova po Coborovi, vyplatila mnohé dlhy, napriek tomu sa stále ozýval niekto s novými a novými nárokmi na jej majetok. Hľadajúc spojenca, našla si aj manžela. Na začiatku roku 1543 sa vydala za Petra Bakiča. Peter Bakič urovnal spory o majetok po Coborovi spôsobom, ktorý bol viac menej v prospech jeho rodine. A v neprospech Coborovcov. Tým sa rozbehol nový kolotoč súdnych sporov a dohadovania. Ibaže, príbeh ako zo Shakespearových ľúbostných pletiek, ešte len prichádzal na scénu. Imrich II. Cobor, syn vdovy Uršule, požiadal o ruku Angeliky Bakičovej. O ruku krásky zo znesváreného rodu. „Ach, svetlu jas len ona dodáva. Tak skveje sa jej krása jagavá na tvári noc, ako náušnica na uchu cigánky.“ „Čo to svitá nado mnou? To východ je a Júlia je slnko. Ó výjdi slnko, zabi bledú lunu, i tak je dávno chorá závisťou, že ty, jej kňažka, prevýšiš ju krásou.“ Takto šalel láskou Rómeo z rodu Montecchiovcov k Júlii z rodu Capulettiovcov. V našom príbehu sa zo skutočnej lásky musela vyznať Angelika Bakičová. V auguste roku 1552 v skalickom farskom kostole, pred hodnovernými svedkami,  doznala, že za Imricha II. Cobora sa chce vydať z čistej lásky bez záujmov v majetkovoprávnych vzťahoch. O dva roky neskôr, na základe priamej intervencie panovníka, sa podarilo spory o majetok urovnať.

Čo ten hrad?

Ten hrad stál asi už v polovici 13. storočia. Pevnosť na ostrom skalnom hrebeni chránila Českú cestu. Keď sa kráľ Karol Róbert a český panovník Ján Luxemburský dohodli, že poskytnú záruku bezpečného prechodu kupcom z Uhorska do Krajín koruny českej, rozbehol sa na spojnici Trnava – Hodonín, čulý cestovný ruch. Cesta pretínala medzi Smolenicami a dnešnými Prievalmi Malé Karpaty. V 14. storočí tunajšie lesy nemali ani zďaleka podobu kultivovaného lesa s pravidelne obnovovanou výsadbou, ale podobali sa skôr pralesom listnatých stromov, ktoré ojedinele ešte aj dnesje  možné na Slovensku nájsť. Nakoľko územie bolo hranicou dvoch kráľovstiev, hrad zapadol do pohraničnej ochrany spolu so svojimi susedmi: Plaveckým hradom a Korlátkom. Na začiatku 15. storočia jeho existenciu ohrozili boží bojovníci, údajne pokrokoví, ale určite lúpeživí a bojachtiví husiti. Tureckej expanzii hrad vďačí o rozšírenie do dnešnej podoby. Bakičovci sa v prvej polovici 16. storočia postarali o vybudovanie druhého, tretieho a severného predhradia, troch  bášt, nových hospodárskych budov, vyhni, pekárne a obytných budov.   Na začiatku 18. storočia Ostrý Kameň ohrozili ešte povstalecké vojská Františka II. Rákocziho. Z ich držby ho v prospech koruny vybojoval generál Quido Stahrenberg. Tým skončila historická sláva hradu. Ostrokomanské panstvo sa v dôsledku ďalších súdnych sporov, sobášov, majetkových transakcií začalo rozpadávať a o samotný hrad už nemal nikto väčší záujem.

Bojovník, či zbojník?

Ostrý Kameň svojou výbornou polohou mohol slúžiť rovnako dobre ako strážny hrad na Českej ceste a ochranný hrad na hraniciach, rovnako dobre aj ako sídlo lúpežníkov. Je zaujímavé, že jedna z hodnovernejších povestí o hrade počítala práve s touto možnosťou. Ibaže akosi omylom. Hrad vraj bol opustený už aspoň desať rokov. Dedina, Buková, pod ním neprekvitala, rovnako ako pustnúci hrad. Do týchto čias sa odrazu v dedine objavili dvaja muži. Šľachtici. Chorváti. Farárovi, jedinej plno gramotnej osobe sa preukázali „glejtom“ od kráľa, ktorý potvrdzoval, že jeden z nich je právoplatným novým držiteľom hradu. S ním sa richtár dohodol, že na hrad pošle chlapov, ktorí urobia viac ako len robotu na jeho vyčistení, ale dajú ho do poriadku. Na počudovanie všetkých, ktorí boli svedkami dohovoru, nový hradný pán svojím poddaným sľúbil za robotu odmenu. Poddaný mal drieť na pána zadarmo a rád, tu sa objavil nový móres, neobvyklý pre pánov, priaznivý pre nevoľníkov. Richtár, medzi časom ustanovený za šafára, dokonca nabral takú odvahu, že sa hradného pána opýtal, kedy sa len chlapi odmeny dočkajú. „Je leto, v októbri bude odmena“, znela odpoveď. Aj tak bolo. Poddaní sa odmeny za prácu takto dočkali ešte dvakrát. Keďže však tento zvyk bol proti zaužívaným pravidlám, začal klať oči pánom okolitých hradov a dedín. Vyslali zveda, ktorý mal zistiť z akého zdroja pán Bakič poddaných vypláca. Keď sa pýtali v Bukovej, stočili otázky aj na podozrenie, či hradný pán nie je zbojník. Kuchárka z hradu pochopila, kto a na čo sa to vypytuje. So stíšeným hlasom zvedovi prezradila: „Veľkomožný pán už zlaté prasa, pozláteného tetrova, aj striebornú líšku ukradol.“ Oklamaný chlap irónii neporozumel a na základe závažného podozrenia sa o niekoľko týždňov na Ostrom Kameni objavili dvaja vyšetrovatelia, gróf Ňári z Branča a Esterházy z Galanty. Dva dni Bakiča vypočúvali, kým pochopili, že keď hovoril: „Keď som bojoval v Chorvátsku, Turci mi zničili majetok, vyvraždili mi celú rodinu. Zostal mi len jeden príbuzný. Jeho cisárska výsosť mi dala ako náhradu hrad spolovice zrúcanina. A tak som hľadal peniaze! Pretože tunajšie panstvá nemali, alebo mi nechceli požičať, začal som skúšať šťastie u Turkov. Pravda, Turci si tiež chránili svoje poklady, najmä kresťanské dukáty a florény. Tri razy sa mi to podarilo, ale štvrtý raz doplatil môj príbuzný smrťou a ja som takmer stiekol z krvi,“  bola toto čistá pravda. Na svadbe, keď si bral najmladšiu dcéru pána z Vlčkoviec pohostil poddaných zo všetkých dedín svojho panstva a do každej rodiny dal riadnu výslužku. Potom už ich prestal vyplácať, aby nebol tŕňom v oku ostatným pánom. (voľne prerozprávané podľa Jána Domastu, Povesti o slovenských hradoch 2)

Ostrý Kameň dnes

Stále je to ostrý kameň. Má čaro všetkých vysokopostavených hradov a sú z neho nádherné výhľady. Príjemným, možno aj trochu prekvapujúcim zistením je, že patrí k tým menej navštevovaným. Po prvý krát som ho chcel ísť pozrieť uprostred zimy. Vyšliapal som hore na Záruby (najvyšší vrch Malých Karpát) a myslel som si, že po hrebeni zájdem k hradu. Odtiaľ do Bukovej a späť do Bratislavy. Ibaže na Zárubách snežilo a fúkal vietor tak intenzívne, že ešte aj stromy obalené ľadom vyzerali ako nepodarené kulisy do c-éčkového hororu. Vzdal som to. Keď som cez leto zvolil opačnú cestu: Ostrý Kameň – Záruby, pochopil som, že to bolo vcelku fajn rozhodnutie. Hrebeň medzi najvyšším vrcholom Malých Karpát a hradom je ostrie noža. Dobrá skalná hrebeňovka ako prenesená z Krivánskej Malej Fatry. Rád sa vraciam na Ostrý Kameň, ale v zime sa hrebeň nepokúšam prejsť ani zo srandy.