Mestský hrad Kremnica

Niečo sa vo mne vzpiera uveriť tomu, že toto je hrad. Kostol za hradbami, hradby okolo kostola. Toto je hrad? Chýba mi palác, veže, bastiony a bašty, vysoké steny, kamenné múry, úzke strieľne. Ibaže toto je Hrad! Mestský hrad Kremnica.

Kremnica

Kostol, či hrad? Tak ako to je?

Najskôr bol kostol. Kamenný, románsky. Ako skutočne vyzeral dnes ťažko odhadnúť. Určite však nebol obohnaný kamenným múrom, nie to ešte hradbami.  To bolo v prvej polovici 13. storočia. V krátkom čase k nemu pribudla kaplnka sv. Ondreja, z ktorej sa neskôr stal karner sv. Michala. Karner je stavba slúžiaca na uchovávanie kostí nájdených na cintoríne. Pre naše rozprávanie je dôležité, že karner sa stal súčasťou pôvodnej hradby, ktorá obkolesila areál kostola. Kostol bol totiž postavený v tak výhodnej a strategickej polohe, že sa núkal ako útočisko v prípade ohrozenia a súčasne aj miesto, z ktorého bolo možné viesť účinnú obranu. Už v 14. storočí boli hradby modernizované a nové. Okrem toho, že boli vyššie a podstatne silnejšie (pôvodné mali hrúbku asi 1 meter) doplnili ich o dve hranolové bránové veže – severnú a Hodinovú vežu. Stavebné zásahy priamo súviseli s privilégiami, ktoré mesto získalo ako aj so sprevádzkovaním mincovne, ktorá funguje dodnes. Z toho obdobia je čiastočne zachovaná obytná budova radnice (v tesnom susedstve dnešného vstupu do areálu), ktorá tiež slúžila ako bašta. Vďaka produkcii mincovne a jej ziskom odvádzaným do mestskej kasy, bolo možné v krátkom čase prestavať kostol sv. Kataríny v areály hradu a dobudovať vonkajší pevnostný pás. V 17. storočí sa upustilo od využívaniu hradu ako pevnostnej stavby. Ostala mu jediná funkcia, funkcia sakrálneho priestoru.

Kremnica

Ako Kremnica o vojenskú posádku prišla

Kremnica, podobne ako iné banské mestá na Slovensku sa teší obrovskej popularite autorov historických kníh. Je prirodzené, že aj nestor povestí o slovenských hradoch Ľudovít Janota jej vo svojom diele Slovenské hrady venoval dostatok priestoru. Jedna z dobrodružných epizód sa týka nenásytnosti slovenských veľmožov: Rafael Podmanický zo svojho považskobystrického a Matej Bašo z muránskeho hradu podnikali lúpežné výpravy až do okolia Kremnice, plienili a ničili všetko, čo im prišlo pod ruky. Aj majetky Kremnice stali sa korisťou ich nenásytnej pažravosti. Kremničania, aby mohli čeliť týmto lúpežným výpravám, povolali súsedné hradné panstvá na poradu, na ktorej sa mali dohodnúť o spoločnej obrane svojich majetkov. Na schôdzi dňa 4. Septembra 1537 v Kremnici sa usniesli vydržiavať spoločné vojsko v počte 700 chlapov, na ktoré mala Kremnica prispievať mesačnými 2.800 zlatými. Toto vojsko malo brániť dohovorené strany proti všetkým nepriateľským vpádom. Veliteľa vojska mal menovať kráľ Ferdinand I., ktorého poprosili aj o schválenie tohto obranného spolčenia. Ale panovníkovi sa toto obranné spolčenie zdalo byť nebezpečné, preto ho neschválil a ani veliteľa nemenoval, takže všetko ostalo pri starom (Ľ. Janota, Slovenské hrady, diel druhý, Nakladateľstvo Slovenskej ligy Bratislava, 1935, reprint Columbus 1996, str.68).

Kremnica

O Kovkladovi a chudobe na Pohroní

Pohroním na Slovensku nazývame oblasť okolo toku rieky Hron v jej hornatých oblastiach. Veľmi voľne by sme mohli povedať, že sa tiahne od Kráľovej hole po Žarnovicu. Presné vymedzenie nie je dôležité, všetci však vieme, že povodie Hrona patrilo k chudobným oblastiam Slovenska. Údajne to tak nie vždy bolo a chudobu si spôsobili chamtiví obyvatelia. V dávnej minulosti tu žil čudesný ujko. Zo zlata ukovaný – od hlavy až po päty! Nie je sa veľmi čo čudovať, pretože zlatom sa aj živil. Nežil medzi mešťanmi, ani dedinčanmi, ukrýval sa hlboko pod zemou a viac ľudí o ňom hovorilo, ako ho skutočne videlo. Keďže mu učarovalo práve Pohronské podzemie, domáci sa rozhodli, že stoj čo stoj, niečo z toho jeho zlata vykopú. Nevykopali a ani by nevykopali za tisíc rokov, pretože taký ujko musel byť kúzelníkom. Napriek tomu, všetok ten lomoz a hluk, ktorý kopáči narobili, mu k pokoju nepridal. Jedného dňa sa im ukázal. Lesk a žiara oslepili všetkých široko – ďaleko, poškodenie zraku nebolo trvalé, preto keď sa čudesný ujko, Kovklad, také bolo jeho meno, prihovoril kopáčom, už ho aj videli. Vysvetlil im, že lomoz, ktorý robia mu lezie na nervy a preto je ochotný sa dohodnúť. Oni chcú zlato a on svoj pokoj. Dostanete zlato. Ale nie z toho, ktoré je v mojej podzemnej ríši. Dostanete ho v kvapkách rosy, ktoré sa každého rána usadia na mäkkej tráve, nebudete mať inej roboty, len každé ráno zozbierať kvapky rosy ... Ako sľúbil, tak aj bolo. Pohronie a jeho obyvatelia sa nadlho tešili z ľahko nadobudnutého bohatstva. Ibaže ľudská prirodzenosť velí, keď máš dosť, pýtaj viac. Tak vydumali, že keby v krajine vysadili ihličnaté jedle, na tých sa zachytí ešte viac zlatého prachu a budú ešte bohatší. Ibaže zabudli na slová o mäkkej tráve a na ihličí sa žiadne zlato nezachytilo. Domáci prišli o zlato, schudobneli a Kovklad sa presťahoval do okolia Kremnice. Tam sa neskôr zlato pod zemou skutočne našlo.

O Kremnici, o Hviezdnych vojnách a už vôbec nie o hrade

 Star Wars, čiže Hviezdne vojny sú čistá legenda druhej polovice 20. storočia (hoci ako tak skončili v roku 2019 Vzostupom Skywalkera). Čo má táto nekonečná filmová sága má spoločné so slovenskou Kremnicou? Odporúčanie znie: zájdite si na Kollárovu ulicu č. 3 (je tesne pod hradom). Dobre si obzrite južnú fasádu. Ja len skonštatujem, že dom postavili v druhej polovici 15. storočia.

Kremnica