Prvý šok som zažil, keď som otvoril knihu „Za tajomstvami zrúcanín[1] Zrúcaniny východného Slovenska“ a Košický hrad nikde. Pán Nešpor o ňom nepíše. Menej ma už prekvapilo, keď som zistil, že Ľudovít Janota ho vo svojich Slovenských hradoch[2] spomína ako Sokoľa (čiže Košický hrad s podtitulom Bitka pri Rozhanovciach). Názvy hradov a zámkov v Slovenskej republike[3] ho rovnako nesprávne stotožňujú s hradom Sokol.
Tak máme jeden hrad, Košický hrad, ale aj Hradovú, Sokoľa, Sokoľ, tiež Zokol, Zacula, Szakalya, Clistichium, Ful Cassa a hrad sám o sebe, nedokončený, málo spoznaný, skôr neznámy, ostáva otáznikom nášho stredoveku.
Na začiatok niečo málo o hrade, ktorý nemal byť vôbec malý
Najlepším sprievodcom do histórie bude Encyklopédia slovenských hradov[4] (teda aspoň mne sa to z čisto subjektívneho hľadiska zdá). Dovolím si priamo citovať autorov: „Kto a kedy teda veľkorysú stavbu začal a prečo ju nedokončil? Hľadaním odpovedí sa zaoberali a dosiaľ zaoberajú viacerí historici. Stretávame sa u nich s rôznymi názormi od nesprávneho stotožnenia hradu s hradom Sokoľ až k úvahám o románskom pôvode, ktorý určité aspekty zdanlivo podporujú. Všeobecne je prijímaný názor, že hrad staval Omodej z veľmožského rodu Abovcov v čase jeho odporu proti nástupu Karola Róberta na uhorský trón. Mal byť zrejme pevnosťou – oporným bodom a základňou jeho oddielov. Stavba by tak prichádzala do úvahy niekedy v období rokov 1303 až 1310, asi pred rokom 1307, keď bol Ondrej v nepriateľskom vzťahu ku Košiciam. Možnosť, že by išlo o obliehací hrad, aké sa stavali za križiackych vojen vo Svätej zemi, je však málo pravdepodobná – na tento účel bol príliš veľký. Po zavraždení Omodeja v roku 1311 sa jeho potomkovia a príbuzní podrobili a zaviazali sa, že už nebudú stavať hrady bez kráľovského povolenia, čo by v prípade Košíc evidentne dodržali. Rovnako je však možné, že areál mal mať funkciu útočiska, aké vznikali po roku 1242 v dôsledku obáv z návratu Mongolov. No i v takomto prípade bola stavba nedokončená alebo veľmi rýchlo opustená.“ Pán Janota založenie Košického hradu posúva hlbšie do histórie a poriadneho ho romantizuje.
Kto by mu to však vytýkal, jeho súpis hradov, taký jednoducho je. Pripúšťa, že hrad mohol založiť rímsky vojvodca Cassio, rovnako neznámy germánsky veľmož, alebo niekto z Maďarov. Hrad v roku 1449 údajne zničil Ján Jiskra z poverenia kráľovnej Alžbety, matky Ladislava Pohrobka. Mimochodom, naši najlepší autori povestí o hradoch, pán Domasta aj pán Janota, sa vzácne zhodujú, že vzťah medzi mestom Košice a hradnými pánmi, bol vždy „o rušivom občianskom spolužití“.
Hrad dnes
Prekvapil ma. Košický hrad nepatrí práve k tým, ktoré „vytĺkajú okná“ turistických sprievodcov, aby lámali rekordy v návštevnosti. Všetko však svedčí o tom, že medzi Košičanmi sa teší mimoriadnej obľube. Nie len pre dominantnú rozhľadňu, ktorá je súčasťou jeho areálu, ale práve pre samotný areál. Umiestniť doň amfiteáter bolo asi odvážne rozhodnutie (mne sa nezdá práve najvhodnejšie), ale rekreačný park a zrubové stavby spolu s informačným strediskom so svojím okolím prirodzene súznia. Informačné stredisko je trochu záhada, možno v ňom dobre fungujú toalety (nevyskúšal som), ale upozornenie, že prezentuje ukážky stredovekého odievania vyznelo ako „klapnutie čeľustí naprázdno“.
Myslel som si, že v nejakej neveľkej miestnosti bude zopár stojanov s oblečením, možno replikami zbroje a šperkov. Ibaže žiadne dvere sa otvoriť nedali, žiadna miestnosť nebola prístupná (to možno iba tie záchody, ale ako som spomenul, potreba nevznikla), iba na akejsi krátkej spojovacej chodbičke bolo zopár obrázkov s kreslenými postavami cca ranostredovekého obyvateľstva možno aj Karpatskej kotliny. Zrubové stavby, dielne, vyhňa, ale aj architektúra infostrediska v podobe dreveného kvádra pôsobia príjemne. Historickú vernosť stavieb hodnotiť nebudem. Jednoducho, pôsobia nerušivo a dopĺňajú koncept miesta.
O hrade a troch bratoch
„Po čase vyrástol na Hradovej nový, kamenný hrad. Najstarší ho postavil, stredný ho chránil a najmladší vykopal pod ním dve tajné chodby. Jedna viedla do paláca v Košiciach, druhá sa končila na vŕšku pod Hornádom.“ Takto končí rozprávanie Jána Domastu o Košickom hrade[5]. Príbeh troch bratov, ich skúsenosti, presuny po svete, účasť v bitkách a vojnách by mohli svedčiť o tom, že boli synmi biblického Matuzalema. Podľa povesti to tak nie je. Vraj ich otec bol veľmožom z východného Slovenska a všetko stihli v priebehu jednoho priemerne dlhého ľudského života. Ich príbeh začína v čase Tatárskeho vpádu. Na žiadosť otca odchádzajú do vojska kráľa Bela IV. chrániť Uhorsko.
Po návrate nájdu vyplienenú zem a hrob, do ktorého uložili zavraždeného otca. Aby ochránili vlastné panstvo, rozhodnú sa postaviť hrad, kamenný a pevný. Chýbajú im však skúsenosti so stavbou, s ochranou hradu a ešte aj peniaze. Všetci spoločne vycestujú do Talianska. Najstarší, aby sa naučil stavať hrady, stredný, aby sa naučil pestovať vínnu révu, ktorá by im v podobe vína zabezpečila stály príjem, najmladší, aby sa naučil ťažiť zlato, aby rýchlo zbohatli. Keď sa po roku stretnú, úspechom sa môže pýšiť len najstarší brat. Desať mesiacov pracoval ako obyčajný kamenár, kým sa doňho zahľadela barónova dcéra. Má snúbenicu, aj priazeň domáceho pána. Stredný brat zistil, že pestovať vinič v chladnom prostredí východného Slovenska nebude mať význam a obchodovať s vínom je riskantný podnik, pretože banditi nikdy nespia. A najmladší miesto k baníkom sa práve k banditom pridal. Od šibenice ho zachráni akýsi kňaz pochádzajúci z Horného Uhorska, ktorý potvrdil, že mladý muž je cudzinec a schudobnený šľachtic.
Bratia sa teda dohodnú, že ešte jeden rok strávia v Taliansku (tí mladší potrebujú napraviť svoju reputáciu). Podarí sa. Stredný sa pridá k obrancom hradov a ovládne vojenskú stratégiu. Najmladší sa naučí hĺbiť podzemné priestory a stane sa odborníkom na trasovanie a architektúru tajných chodieb. Keď sa po rokoch vrátia na Hradovú do Košíc postavia hrad. Uchránia ho a ešte aj o podzemné chodby ho doplnia.
Pre zaujímavosť:
http://kosickyhrad.sk/o-hrade/
- [1] J. Nešpor, Za tajomstvami zrúcanín, Zrúcaniny východného Slovenska, Gu100, 2003
- [2] Ľ. Janota, Slovenské hrady III, nakladateľstvo Slovenskej ligy v Bratislave, 1935, reprint Columbus 1996, str. 49
- [3] Názvy hradov a zámkov v Slovenskej republike, Slovenský úrad geodézie a kartografie, Bratislava, 1990, str. 23
- [4] M. Plaček, M. Bóna, Encyklopédia slovenských hradov, Slovart, Bratislava 2007, str. 162
- [5] J. Domasta, Povesti o slovenských hradoch 1, Ottovo nakladatelství, 2016, str. 325
