Slovenské hrady: Hrušov

Nie som úplný nadšenec obnovy pamiatok občianskymi združeniami. Občas ich snaha vyzerá ako mierová činnosť líšky v kurníku. Hrad Hrušov je ukážka toho, ako hlboko by som sa mýlil, ak by som vyhlásil: nepúšťajte občiansku pospolitosť k hradom! Občianske združenie Leustach a jeho výsledky na tomto hrade sú Rolls Royce medzi Trabantami (vysvetlenie neskoršie narodeným: Trabant bolo papierové motorové vozidlo vyrábané súdruhmi z Nemeckej demokratickej republiky, v prípade pretrvávajúceho neporozumenia, použite wikipedia.sk). Pamätám si hrad pred dobrými dvadsiatimi rokmi.

Tým chcem povedať, že dvadsať rokov som na ňom nebol. Býval to výrazný zelený kopec, z ktorého ako z nedokončenej stavebnice trčali kamenné múry. Zrúcanina ako vyšitá z architektonického návrhu anglického parku. Dnes je to zrúcanina, ktorá svieti ako maják v zeleni tunajších kopcov. Fascinujúca, mohutná, pevná, veľká, neklamný pamätník pánov hrkotajúcich plechovým brnením.

Hrusov

Od Matúša Čáka po Františka II. Rákociho

Nestáva sa práve často, aby dejiny celistvosť hradu vymedzovali životymi dvoch významných osôb. Hrušov v tom má jasno. Výstavbu hradu koncom osemdesiatych rokov 13. storočia inicioval Matúš Čák Trenčiansky. Potreboval posilniť južnú hranicu svojich „slovenských“ dŕžav. V roku 1316 písomné zmienky hovoria o vlastníctve hradu v rukách Ladislava z Hrušova, stúpenca Pána Váhu a Tatier. V roku 1624 sa vlastníkmi pevnosti stali Rákociovci.

Tí, z ktorých rodu povstal aj povstalec František II. Rákoci. Škoda by bola udalosti predbiehať, pretože v roku 1662 hrad výrazne opevnil Ladislav Rákoci. Rok po ukončení prestavby zomrela jeho pani mnželka Alžbeta a v ďalšom roku aj sám hradný pán v boji Osmanmi.

Hrusov

Ostala po nich dcéra Alžbeta (meno mala po mame) a tú v okolí poznali ako Topoľčiansku Dianu. Známa bola svojou záľubou v jazde na koni a v poľovačkách. V roku 1667 sa z lásky vydala za grófa Adama Imricha Erdödyho. Žiaľ, manželstvo vydržalo len 6 mesiacov a Alžbeta ovdovela. Druhý pokus vydať sa do rodiny Erdödy, bol opačným koncom šťastného manželstva s Adamom. Juraj Erdödy sa zaplietol do Tökoliho povstania.  

Primárne šlo o boj proti absolutisticko-centralizačným snahám viedenského cisárskeho dvora, ale v povstaní fungoval aj náboženský tón, katolíckeho a protestantského rivalstva. Alžbeta, oddaná katolíčka verná korune sa mohla modliť a modliť a nič. Z manželstva sa stal formálno majetkový vzťah. V roku 1703 sa v neďalekých Topoľčiankach usídlil ešte aj František II. Rákoci. Vodca povstania proti Habsburgom v rokoch 1703 až 1711. K Alžbetinej duševnej pohode to príliš nepridalo. Zomrela v roku 1707. A o rok neskôr bol cisárskym vojskom hrad Hrušov ako sídlo povstalcov zničený.

Hrusov

Leustach, Leustach, čože je to za meno?

Leustach Jolšvai, krajinský palatín, svojho času vlastník hradu v Bojniciach, bojovník proti osmanskej okupácii. V roku 1396[1] padol pri Nikopolise do zajatia. Pri zmienke o Nikopolise sa oplatí zastaviť. História pozná staroveké grécke mesto Nikopolis v Epire, staroveké grécke mesto Nikopolis v Bitýnii, staroveké grécke mesto Nikopolis v Kilíkii, staroveké mesto Nikopolis  v Izraeli. Ibaže my sme v septembri 1394 a pri Nikopole v severnom Bulharsku sa odohrá bitka medzi krížiackym vojskom Francúzov, Uhrov, Chorvátov, Nemcov, Burgunďanov, Bulharov, Benátčanov a ešte pár európskych národností s Osmanmi a Srbmi. Centrálna a juhozápadná Európa prehrá. Do zajatia padol aj Leustach. Jeho manželka a deti, tak ako bývalo zvykom, využili diplomatické cesty, aby otca rodiny dostali domov. Ibaže sloboda bola vykúpená peniazmi (aby vojna mohla pokračovať), preto hrad Hrušov dali do zálohy rodu Kanižaiovcom.

Mimochodom, potupná prehra krížiakov v Bulharsku sa kladie za vinu Francúzom. Zbrklosť francúzskych rytierov vyvolala predčasný výpad proti tureckým silám a ďalej to šlo od desiatich k piatim. Medzi malým množstvom zachránených šľachticov bol Žigmund Luxemburský, donor stavebného rozvoja niekdajšieho Prešporku, dnešnej Bratislavy.

Hrusov

V pamäti povestí

Prekvapí ma, keď u mojich klasikov hradných povestí, v Domastovi a v Janotovi, nenájdem žiadnu povesť, o niektorom zo slovenských hradov. Nestáva sa to často, ale občas aj mačka zabreše. Stalo sa i teraz. Dokonca, pri tak významnom, veľkom, známom hrade ako je Hrušov. Nesklamal len pán Nešpor. Niečo málo ponúkol:

„V závratných hlbinách podzemia Hrušova sú ukryté poklady: tri obrovské okovy vrchovato naplnené zlatom, striebrom a drahými kameňmi. Jeden stráži kohút, druhý velikánsky čierny had a na poslednom sude sedí obrovitý rak. V roku je jeden deň, keď sa cennosti zjavujú. Vtedy na Jána sa vybrali za bohatstvom traja kamaráti. Toho najsmelšieho spustili na povraze do pivníc. Mládenec už čiahal za zlatom, keď tu sa zobudil kohút. Mocne zatrepotal krídlami a plaz sa hrozivo vztýčil. V chlapcovi by sa krvi nedorezal. Zabudol si vziať so sebou papraďový kvet, ktorý by ho chránil. Kým bledý ako tôňa prišiel k sebe, rak ozrutnými klepetami prestrihol lano a nešťastník ostal v podzemí ako v hladomorni. Tu aj zahynul. Jeho druhovia, keď začuli zdola príšerný sykot a iné desivé zvuky, vyľakaní ušli. Odvtedy už na Hrušove nik šťastie neskúšal.“[2]

Hrusov

Na záver

Dostať sa k hradu Hrušov je nedeľná vychádzka v slnečnej pohode. Tým chcem povedať, že je to jednoduché, príjemné, nekomplikované. Na ceste medzi obcami Topoľčianky a Skýcov je zastávka medzimestského autobusu Skýcov, hrad Hrušov. To, keby ste náhodou volili verejnú dopravu. Ak pôjdete osobným autom, tak pri tejto zastávke je aj verejné parkovisko. Kúsok do kopca po dobre vyšliapanom lesnom chodníku a ste pri hrade.

V letnej turistickej sezóne pod hradom požičiavajú kolobežky, aby ste sa mohli pokolobežkovať až do Topoľčianok. Stánok s občerstvením sme tu nevideli, ale početne prevažujúcich návštevníkov z Čiech, áno. A ešte asi meter a pol dlhú užovku stromovú. Prosím, neľakajte sa. Ide o impozantného nejedovatého a mierumilovného hada.

[1] Zaujímavé je, že o Leustachovi Jolšvaiovi sa zmieňuje Ľudovít Janota (Slovenské hrady I.) ako o Lenštakovi z Jelšavi so správnym uvedením letopočtu 1396 a Jaroslav Nešpor (Za tajomstvami zrúcanín III) s nesprávnym uvedením roku 1394

[2] Juraj Nešpor, Za tajomstvami zrúcanín, Zrúcaniny západného Slovenska, Gu100, Bratislava 2007, str. 43

Hrusov