Pamätám si ho ako zámok z rozprávky o Šípovej Ruženke. Zarastený, priechodný horko-ťažko jedným chodníkom, zasypaný takmer po korunu jeho hradieb, bez možnosti čo i len tušiť aký veľký skutočne bol. To bol hrad Dobrá Voda tak pred sedemnástimi – osemnástimi rokmi.
Dnes je to fascinujúca zrúcanina s vysokými stenami, baštami a dobre čitateľnými palácmi, vynárajúca sa ako vulkanický ostrov z mora zelene Malých Karpát. Parádna ukážka trpezlivej práce dobrovoľníkov pri jeho obnove.
Z jedných rúk do druhých rúk
- Ioku, maďarsky Jókő, Dobrý kameň, pod týmto názvom ho postavili niekedy pred rokom 1316. Údajne ho založil Aba z hlohoveckej vetvy Abovcov, ale prvý známy vlastník sa volal Štefan a bol kastelánom temešského župana Mikuláša.
Ďalšie mená vlastníkov hradu sú v slovenských dejinách o mnoho známejšie. Matúš Čák Trenčiansky, po ňom kráľ Karol Róbert, kráľ Žigmund Luxemburský (líška ryšavá, s obľubou prezývaný v Čechách pre jeho vzťah k Jánovi Husovi a jeho prívržencom), Stibor zo Stiboríc (takmer pravá ruka Žigmundova).
Stiborovi sa ušla zaujímavá úloha v histórii hradu
V roku 1403 musel dobyť vlastný hrad. Kastelán, ktorý ho spravoval sa pridal k povstaniu Tomáša Ludanického. Ludanický bol jágerským biskupom a proti kráľovi sa mu podarilo poštvať juhozápadné Slovensko. Povstanie potlačil Stibor, ale víťazstvo si mohol pripísať až keď úspešne eliminoval odpor povstalcov v opevnenom kasteli v Ludaniciach (rodový majetok ludanickej vetvy rodu Ludanickovcov).
Po otcovi prebral hrad syn rovnakého mena, potom rod Országovcov a Erdődiovci, ktorí na hrad zanevreli. Keď ho na začiatku 18. storočia poškodili Rákocziho vojská, na obnovu už nikto nepomyslel a keď v roku 1762 vyhorel, opravili už len hradnú kaplnku. Nestor slovenskej pamiatkárčiny, profesor Jozef Kӧnyӧky, hrad zachytil na konci 19. storočia ako zrúcaninu.
Niečo málo o architektúre hradu
Hrad mal pôvodne dvojvežovú kompozíciu. Veže sú však k sebe mierne pootočené a ani hradný palác s nimi netvoril ucelený blok. To, že veže boli využívané ako obytný priestor, pripomína skôr staršie stavby, neskorománske opevnené areály. Pôvodný vstup do hradu nechránila žiadna priekopa, ale iba podkovovitá delová bašta a mohutné padacie mreže. Posledné rozšírenie hradu v druhej polovici 16. storočia zahrnulo úpätie južného svahu a ten ochránili ešte aj tri oblé bašty.
Práve tu v južnej časti vyhĺbili priekopu a vyťaženú hlinu využili na navŕšenie valu. Pribudli hospodárske budovy v renesančnom predhradí a nástupný priestor k palácovému jadru. V neskorších rokoch už nebolo nič, teda žiadne veľké stavebné zásahy, len údržba a pozvoľný rozpad.
O dobrej vode z Dobrej Vody
Tento príbeh sa mal udiať niekedy ku koncu 7. storočia. Tak je to napísané v Povestiach o slovenských hradoch Jána Domastu. Južné Slovensko bolo ohrozované a neskôr aj podrobené Avarskými bojovníkmi. Medzi Dechticami a Chtelnicou sa objavil prameň vody. Rýchlo vošiel do povedomia ľudí zo širokého okolia, pretože od samého začiatku boli známe jeho liečivé účinky. Len knieža, ktorý vládol tomuto územiu neuveril. Keď ochorel a nikto ho nevedel vyliečiť, ani vtedy si od komornej menom Malina nechcel dať povedať, že táto voda mu pomôže. Dokonca sa na ňu skoro mečom zahnal, keď mu o Dobrej Vode hovorila. Zastavil ho zbrojnoš Hlavina. Keď aj on potvrdil, že voda z Dobrej Vody pomáha, horko ťažko sa dal presvedčiť. Zďaleka nie jednoducho. Povedal: „ak ma voda vylieči, darujem vám zem v okolí, aby ste si tam mohli dom postaviť, ak ma nevylieči, obaja zomriete.“ Našťastie, vyliečil sa. Knieža k zdraviu prišiel a Malina s Hlavinom k peknému pozemku a poddanskej dedine. Neváhali ani deň a hneď začali so stavbou domu. Teda ani nie tak oni, ako dedinčania. Maline sa však všetko málilo. Dom bol malý, tak ho zväčšili, aby mohlo knieža prenocovať. Dom bol málo bezpečný, tak ho obohnali palisádou. Prameň s liečivou vodou bol pre všetkých a Malina ho chcela iba pre seba. Palisáda a opevnenie urobili svoje. Prameň vyschol. V tej chvíli Malina pochopila svoj omyl.
Okamžite utekala do Dechtíc a Chtelnice. Dedinčanov presviedčala, že niekto zámerne „preťal žily“ prameňa, aby ich o zázračnú vodu pripravil. Čo bolo ešte horšie, tvrdila, že si treba udobriť boha Černoboga obeťou spomedzi obyvateľov. Jednoducho situácia sa komplikovala, dedinčania na Hlavinov príkaz museli vodu do jeho opevnenia vo vakoch nosiť, Malina nebola spokojná ani tak, ani tak a nakoniec sa ešte aj knieža rozhodol mladých navštíviť. V tej chvíli nabrali udalosti rýchly spád. Hlavina, ktorý si chcel knieža divinou uctiť, zomrel na poľovačke. Napadlo ho medvedica. Malina sa jedného dňa stratila. Údajne odišla do sveta, nikto nevedel kam. Knieža, ktorý sa o problémoch ani nedozvedel, začal sám spravovať ich majetok a prameň dobrej vody sa opäť objavil na svojom starom mieste.
Hrad dnes
V tejto chvíli by som sa najradšej vrátil k popisu hradu zo Slovenských hradov I autora Ľudovíta Janotu. Nezhodnotil by som tým dnešnú podobu hradu, ale opísal by som platovú listinu zamestnancov hradného panstva z roku 1760. To s dneškom nemá nič spoločné. Dnešné hradná ruina patrí k tým krajším z oblasti Malých Karpát.
Na moje prekvapenie, musím skonštatovať, že patrí k tým najnavštevovanejším hradným ruinám. Za pekného počasia to cestou k hradu vyzerá trochu ako na bratislavskom Kamzíku. Rodiny s deťmi, výlety celých skupín turistov a čo je určite pre samotný hrad najdôležitejšie, na obnove hradu sa pracuje. Práce zabezpečuje občianske združenie Renova a Slovenský skauting. Nemožno im nič vytknúť. Tak ako bolo v úvode skonštatované, ruina prešla tak výraznou zmenou, že je ju možné pripodobniť odkliatiu hradu z rozprávky o Šípkovej Ruženke.
K zhodnoteniu kvality hradu si predsa len pomôžem tými Janotovými Slovenskými hradmi. Na konci svojho rozprávania o Dobrej Vode konštatuje: „A všetko na okolí i v hrade je tichučké ako sen. Akási mocná idyla a čosi úctyhodného je v týchto búrkami obrýpaných rumoch.“
