Senica Sokolovňa – kúsok britského pôvabu na Záhorí

Predstavte si Senicu ako historické mesto. Povedzme, že ako Trnavu, Komárno, Novú Baňu, Kremnicu, neďaleký Holíč, alebo Skalicu. Ako mesto s historickým jadrom. Nepredstaviteľné? Verím, že je to ťažké.

Záchvat socialistického urbanizmu sa na tomto meste podpísal devastačným rukopisom. Preťal ho dvakrát švihnutím biča tranzitnými cestami a meštiansku architektúru vymenil za bezvýraznú zástavbu. Údajne pokrokovo (rozumej viac stalinsky – teda despoticky ako leninsky – inteligentne, ale bez ľútosti) zmýšľajúci sociológovia zistili, že ak vygumujú historické jadro mesta, pretnú spätosť ľudí s domovom a ľudia sa stanú ľahšie ovládateľnými. Nie je to nelogické. Vezmite ľuďom domov a sú vykorenení. Vykorenených ľudí ľahko presadíte. Umiestnite ich do záhonu, v ktorom naplnia vaše predstavy o estetike. Ak je v tom meste veľa robotníkov ( a tých v Senici vďaka fabrike Slovenský hodváb bolo neúrekom), eliminujete možnosť, že by sa búrili. Manipulujete masami.

Senica Sokolovňa

Tieto scenáre skončili. Senica sa zviecha z rán diktatúry proletariátu. Veľmi úspešne. Mesto opeknieva. A hľadá svoje korene. A nachádza svoje korene.

Preto našlo Sokolovňu. Nebolo to jednoduché, nebolo to priamočiare, ale Sokolovňa uzrela svetlo sveta v pôvodnej podobe. Krásna budova. 

Čože je to Sokolovňa?

Mohlo by to byť  vidiecke sídlo vo viktoriánskom štýle kdesi na Slovensku.  Mohla by to byť továreň na výrobu porcelánu z konca 19. Storočia. Mohla by to byť aj jedna z obytných budov majetnejšieho lodiara niekde v Belgicku. Je to však budova, ktorá prešla neuveriteľným prerodom k pôvodnej kráse. V Senici. Na Záhorí. Na Slovensku.

Senica Sokolovňa

Sokolovňa, spomienka na Senicu, ktorá zanikla v dôsledku zúriaceho socialistického urbanizmu.  Krásna, trochu osamotená, architektonická perla, v ktorej dnes sídli Múzeum mesta Senica.

Dnes je Sokolovňa múzeum. Múzeum mesta Senica.

Ibaže pred dnešnou funkciou bola letohrádkom zemianskeho rodu Vagyonovcov, Hlinkovým domom (teda majetkom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany), telovýchovným areálom, polyfunkčnou budovou. Posledná funkcia z nej spravila nevzhľadnú budovu s brizolitovou omietkou, niečo ako čerešňopomaranč v šedomodrom nátere. Neidentifikovateľné čudo, o ktoré by ste pohľadom ani nezavadili.

Senica Sokolovňa

História tejto peknej budovy

Prvú stavebnú  etapu prisudzujú pamiatkarske anály roku 1838. Na jednej zo starých fotografií budovy je na dekoratívnej kartuši dobre viditeľný práve tento rok. Podľa tradície sa na fasády domov zachytával rok dostavby. Ibaže pramene hovoria, že v roku 1838 sa  v historizujúcom slohu (v tomto bola budova pôvodne postavená) nestavalo.

Rodila sa secesia s jej dekoratívnymi prvkami, ľahkým mysticizmom, inšpiráciou v antických legendách. Letohrádok, to znamenalo, že budova má reprezentačnú funkciu a poslúžili najmä pre príležitostné stretnutia lepšia situovanej spoločenskej vrstve. Už pôvodná budova mala polozapustený suterén, podkrovie a vežu  situovanú v západnej časti.

Senica Sokolovňa

Niekde medzi rokmi 1927 – 1931 prešiel letohrádok úpravou, ktorú by sme dnes označili ako spoločensko-športové centrum. Našich  susedov Čechov obišla vlna zakladania európskeho scoutingu, výchovno-kresťansko-športovo-spoločenskej organizácie a vytvorili si vlastnú verziu organizácie pod názvom Sokol. Možno vďaka blízkosti moravských korunných krajín, sa česká idea dostala do Senice a telovýchovne orientovaný Sokol kúpil budovu pre svoju činnosť. Okrem športovísk, v interiéri na prvom poschodí pribudla spoločenská miestnosť – divadlo – kinosála, tri v jednom.

Venovať sa ďalším stavebným úpravám nemá väčší význam. S Hlinkovou gardou dom poslúžil aj ako väznica a priestor na výsluchu s použitím donucovacej sily. Za socíku tu sídlil Zväzarm, knižnica, hudobná škola. Po revolúcii v roku 1989 sem prišla telovýchovná jednota Záhoran. Najmä však v 80.-tych rokoch 20. storočia tú krásnu fasádu s tehlovým vzorom omietli brizolitom a z budovy spravili čudo bez architektonického výrazu.

Dnes to už samozrejme neplatí. Po rekonštrukcii, ktorú ukončili v roku 2020 má Sokolovňa veľmi pôvodný vzhľad a v roku 2024 pribudla dobre naplánovaná parková úprava.

Senica

Krátky príbeh rodu Vagyon

Pre Senicu je meno Vagyon možno tak významné ako pre Zlín Baťa, alebo pre Bratislavu Manderla. Do Senice prišli pomerne neskoro, v 40.-tych rokoch 19. Storočia. A relatívne rýchlo odišli preč, už v roku 1929. Rod, ktorý má korene v okolí Trenčína a používal predikát de Hanzlikfalva, vybudoval v Senici a v jej okolí rozsiahlu štruktúru hospodárskych prevádzok. Na prelome 19. a 20. storočia tu chovali 150 ks hovädzieho dobytka, vybudovali mliekareň, viedli chov arabských koní a lipicanov, produkovali osivá ďateliny, lucerny a ľadníka (viky), obhospodárovali lesy a vinice. Aby rodina nemala problém s odvozom produkcie, sprevádzkovali železničnú vlečku s nakladacou rampou a pod palcom mali tehelňu pri Horných Surovinách a v Kunovskej ulici.  Čo je dôležité pre toto rozprávanie, po príchode do Senice, kúpili a upravili letohrádok – Sokolovňu.

Romanticky ladené, obrodenecké hnutie 19. storočia, na Slovensku vyzdvihujeme ako národnobuditeľský proces. Anton Vagyon sa v úlohe hlavného slúžneho Skalického okresu v rokoch 1848/49 podieľal na potlačení povstania.

Arpád Vagyon, posledný významný člen senickej vetvy sa po vzniku Československej republiky stiahol z verejného života. V roku 1929 sa s manželkou a dvoma dospelými deťmi vysťahoval do Györu (Ráb v Maďarsku) a majetok v Senici a v jej okolí rozpredal. Letohrádok predal už v roku 1925 TJ Sokol Senica a služobné byty daroval bírešom (nemajetných dedinským paholkom) za službu, ktoré vykonali pre ich rodinu. Mesto Senica pri odchode Arpádovi Vagyonovi oficiálne poďakovalo za prínos pre rozvoj mesta.

Senica Sokolovňa

Letohrádok – Sokolovňa - Mestské múzeum – dnes

Špičková provinčná architektúra po obnove. Prívlastok provinčná, prosím, neberte pejoratívne. Je len upozornením, že stavba bola postavená „mimo mocenských centier“. Pre mnohých môže mať práve z tohto dôvodu osobité čaro.

Páči sa mi aj múzeum. Možno je až príliš „leninsky skromné“, privítal by som viac pôvodných exponátov, ale je minimalistické, technologicky vyspelé a vie zaujať.

Slovo na záver: navštívte Sokolovňu v Senici.

Otváracie hodiny & vstupné

OTVÁRACIE HODINY

štvrtok-piatok 10:00 - 18:00 h.

sobota-nedeľa 14:00 - 19:00 h.

VSTUPNÉ

Vstupné dospelý............................... 3.00 €

Vstupné dieťa................................. 2.00 €

Rodinné vstupné 1+2(1 dospelý, 2 deti).......... 6.00 €

Rodinné vstupné 2+2 (2 dospelí, 2 deti)......... 8.00 €