Na Moldoveanu z Cabana Voina alebo potulky po pohorí Iezer a Fagaraš

Som v Bukurešti. Čakám na príchod kamoša Willyho a rozmýšlam… Dnes sa pomotám v Bukurešti, zajtra pôjdem do mestečka Victoria, prespím na Cabana Podragu, v nedeľu výstup na Moldoveanu a návrat na Slovensko. Dávam sprchu a odchádzam z bytu za iným kamošom. Za pár hodín volá Willy, nech sa rýchlo vrátim. Zmena plánu. Sedím na zadných sedadlách, hrá Rumunský rep, Willyho kamoš šoferuje nocou a ja cítím ten divný pocit šťastia, ktorý človek má na sklonku dobrodružstva.

Celý odchod bol hurá systém. Keď som ešte ráno ležal na hladine ústia delty Dunaja, netušil som, že do hôr pôjdem už tak skoro a na tak dlho. Chalani kúpili niekoľko sladkých tyčiniek, veď na jednodňový trek to bude stačiť. Stojíme na pumpe, kupujeme chladené pivo a oriešky. Okolo jednej sme dorazili na Cabana Voina, niečo ako lokálna Koska. Nikto nikde, len papier s inštrukciami a kľúče. Otvárame dvere a palinku.

Rododendróny

Ráno pri raňajkách čumím do máp a hľadám, kde ma chalani poobede vyhodia, aby som sa dostal do Victoria. Za pár minút už sťahujem offline mapy cz. Na Moldoveanu z Cabana Voina je to tri dni treku a viac mi vedieť netreba. Willy hrotí, nech ideme za horskáčmi. Tak sme išli. Pozerajú na mňa ako na exota a snažia sa mi vysvetliť, že ísť sólo nie je najlepší nápad. „Good luck man.“ Vravím vďakaá a srandujem, že oranžový batoh je dobre vidieť z helikoptéry.

Vyrážame, šlapeme lesom a keď sa po niekoľkých hodinách dostávame nad jeho úroveň, scenária okolo mi pripomína Západné Tatry, len viacej farieb, rododendróny. Prichádzame k prvej útulni, Refugio Iezer. Lúčim sa s Willym a ďakujem mu za to, do akého dobrodruťstva ma zatiahol. Vonku duje, sedím v útulni a zobem slnečnicové semiačka. Asi za hodinu prichádza Florin. Vypytuje sa a rádí mi, aby som to z Moldoveanu potiahol ešte na Cabana Suru. Ukazuje mi to na mapách cz, ktoré má na moje prekvapenie viacero Rumunov. Aj ja ich mám, v offline len po Moldoveanu. Pri raňajkách nebolo viac času a pred cestou rozumu.

Rád by som v tomto bode poznamental, že moje zásoby jedla boli zúfalé aj na jednodňoví trek a nie na troj, ale tak.. co je, je a co není, není. Viac štastia ako rozumu č. 3625. Môj hladomor je zažehnaný príchodom asi 10 člennej skupiny miestneho káestéčka. Celý stôl založili jedlom a palinkou. Do večera sme hrali karty a spievali. Zaspávam, šťastný ako blcha.

Záchrana

Na vrchole spájajúcom Izer a Fgaraš sa s Florinom lúčim, každý vyrážame svojou cestou. Šlapem, šlapem po hrebeni, až narazím na stádo oviec, moja amygdala zavelila, že tam asi budú psi, tak zastavujem a dávam si pauzu na obed. Ovce sa posunuli o pár sto metrov a tak vyrážam okolo nich. Medzi mnou a ovcami je kosovka. V nej spalo päť veľkých ovčiarskych psov. Asi som GG. 40cm papek, čo som v pude sebazáchovy rýchlo schmatol by ma určite ubránil, 100pro. Ustupujem, psi štekajú a mňa by sa krvi nikto nedorezal. Po hodnej chvíľke psi odišli a ja pokračujem ďalej. Prešiel som asi pol kilometra a prichádzam k úseku, kde sa dá pokračovať kolo kosovky alebo cez hustý porast direkt hore. Predpoklad, že tam opäť budú chrápať psi bol veľký, no ja som lenivý. Psi brechajú a ja bežím direkt hore. Z Izeru na Fagaraš veľa ľúdí nechodí, tak asi len nie sú zvyknuté. Pokračujem a šliapem po rozľahlom vrchole, pripomína mi Ploskú vo Veľkej Fatre.

Ovce

Babka mi zvykla hovoriť, že múdri ľudia sa učia na chýbach druhých a hlúpi na …hej, hej dík babi. Cestou na „Ploskej“ som zbadal provizórny salaš, tak si ho reku obzriem z bližšia. Bežím a hľadám pod nohami predmet na obranu. Schmatol som dosku plnú klincov a sebavedomie. Hafan to evidentne vycítil a stiahol chvost. Nabudený týmto heroickým výkonom prichádzam k útulni. No nie je to tá, v ktorej chcem dnes spať. Nakúkam dnu, kentus. Útulne v Rumunsku sú Ruská ruleta, niektoré sú fakt super… No kto nemá šťastie, nech radšej berie stan. Prichádzam k ďalšej v scenérii hobitej krajiny. Tu sa dnes útáborím. Rátam zúfalé zasoby jedla a niečo málo zobem. Okolo chodia ovce a psi, no tieto už nie sú také agresívne. Zakrátko prišiel aj bača, chvíľu sme kecali, kým sme si ako tak rozumeli. Počas tejto krátkej rozpravy, kedy si na mňa zobral aj mail, mu hovorím, kam sa chystám. Na to on len zostal dokolečka opakovať Negoju, Negoju, Negoju.. netušil som o čom točí, tak mu vravím jasné kámo, Negoiu a rozlúčili sme sa. Snažím sa zaspať, keď sa zrazu dovalí lokálny inžinier a špekuluje, či ešte potiahne alebo prenocuje so mnou. Nakoniec zostal.

Útulňa

Bača

Ráno skromné raňajky a hybaj dobiť Moldoveanu. Asi som sa popravde viac tešil na jedlo, ako na vrchol. Šlapem, na vrchole slaniny stretávam Dánov, otec a syn. Nie neblúzim, ešte nie, vrchol kde ich stretávam sa volá Slănina. Prichádzam k ďalšej útulni z kategórie radšej stan. Z vonka vidím solárne paleny a vravím si super, aspoň si nabijem mobil. Mobil bol od včera kaput a nosenie powerbanky neuznávam, príde mi to zbytočná záťaž. Otváram dvere, nachádzam strašný bordel, všade vodu, postele už len s karirohožami lebo rozpadnutý molitán sa váľa po zemi a v rohu staršieho pána. Obzerám sa, kde by som nabil ten mobil a keď vidím rozvodnú skriňu, z ktorej na frístajl trčia káble, je jasné, že mobil asi nenabijem. Pánko sa čosi pýta a tak mu rukami nohami vysvetľujem, že mám vybitý mobil a on mi podáva powerbanku, ktorú neuznávam.

Moldoveanu

Najvyšší vrchol Rumunska Moldoveanu (vľavo na fotke vyššie) je spojený hrebeňom s ďalším vrcholom Viștea Mare. Štandardná výstupovka vedie na V.M. a odtiaľ po hrebeni na Moldoveanu. Prichádzam k útulni pod V.M. a pozerám sa hore. Pripomína mi to výstup na Ploskú od Borišova, len horšie a veľmi sa mi do toho nechce. Otváram dvere na útulni. V útulni nikto, len jedna krysa, kefír po záruke, dva balíčky orechov (zmes a pistácie) a modré kraťasy na šnúre. S mojimi zásobami jedla by som mohol šéfovať štátnym hmotným rezervám. A tak bol osud orechov hneď po vstupe spečatený. Akurát som mal mierne výčitky, či si ich tam niekto náhodou neodložil s kraťasmi, keď som ich ládoval do batohu. Šlapem hore, nechce sa mi, ale vidina najvyššieho vrcholu a teplej večere na chate mi dodáva silu.

Hory

Pred mojím výletom som toho veľa o Rumunských horách nevedel. Mal som veľké predsudky a neznalosť, no o to viac sa teším z toho, čo som tu objavil. Dnes už máme možnosť všetko si dopodrobna naštudovať a do detailu pozrieť trasu. Úplne sa vytráca akýsi cestovateľský punk, s ktorého odchodom sa okrádame o moment prekvapenia. Často to v hlave prežijeme oveľa skôr na základe fotiek z internetu a následne sme len sklamaní, keď sa naša predstava nezhoduje s realitou. Aj ja som sklamaný. Polievočku by som si dau. Už som sa s ňou videl o tomto čase, no miesto toho šlapem vertikálne metre, obtáčam kotle a chata nikde.

Už mi dochádzali sily, hlavne tie mentálne, keď som započul polštinu. Kúsok od chodníku sedeli traja poliaci. Táto skupinka mi pripomínala top-gear a hneď mi prišla sympatická. Pýtam sa kde chata a oni, že kúsok, 15min. Tak im celý šťastný hovorím, idem jesť, vídíme sa na chate. Na to Hammond zahlásil „jedzenie Podragu fatal“, ponúkli ma, nech jem s nimi, no keď som im oznámil, že mäso nejem, len sa smiali a začali z batohov vyťahovať tyčinky a sucháre, ktoré už nepotrebovali. Tak som nakoniec skončil na suchároch. Prišli sme na chatu a rozhodol som sa, že to risknem. Objednal som si paradajkovú polievku. Tri dni bez teplého jedla urobia svoje a vlastne mi v tej chvíli asi aj chutila. Inak Podragu jedlo skutočne fatal. Okrem tejto sáčkovej červenej vody tam ešte mali hovädzie s hráškom, kde Hammond napočítal presne 4 kusy mäsa predchádzajúci večer.

Top-gear

Budíček, raňajky a s očakávaním, že odteraz ten trek bude ízi som vyrazil. Predpoklad bol na pohodu sa prejsť na útulňu pod Negoiu a po ceste si dať dobrý obed na vrchole Transfăgărășan. Áno, včera večer som ešte vďaka Čechom zistil, čo je Negoiu. Podľa ich slov je to najtechnickejší výstup vo Fagaraši. 

Kráčal som no nebolo to ono. Hlava bola nesústredená, ulietala si na predstavách, ako sa ládujem teplým jedlom na Transfăgărășane a telo po tých predchádzajúcich dňoch už začínalo cítiť, že dačo. Očakávania, že to rýchlo prebehnem na TF sa začínali rozpadať, deň sa vliekol a nabitý mobil už aj s mapami, mi nikdy neukázal pozíciu, ktorú som chcel vidieť. Do toho všetkého prišla búrka. Zmokol som ako žoch. Konečne som sa dočlapkal nad TF, začal som prudko zostupovať. Keď som si predstavil, že to budem musieť šlpať nahor, vôbec sa mi dole nechcelo. No hlad bol opäť raz väčší. Dorazil som na TF a tam ma čakal len nekľud. Strašne veľa ľudí, veľa vzruchu, zvukov a vôní. Necítil som sa vôbec dobre. Zobral som hned prvý podnik po ruke a objednal si jedlo. Bol som nenažraný, prežral som sa a bolo mi zle. Ako chlap pri vedľajšom stole začal fajčiť cigaru, nastal najvyšší čas vypadnúť naspäť do hôr. Cestou som sa ešte zastavil v stánku a kupil si Bulz Moldovenesc. Stúpajúc naspäť na hlavný hrebeň, zbitý ako pes, rozmýšlal som, či mi to bolo treba. O tom, ako ma opäť raz sklamali vlastné očakávania. A o tom, že život v striedmosti je kľudnejší.

TF

Konečne som dorazil na útulňu, ošľahaný vetrom som otvoril dvere. Ticho. Zazerajú na mňa traja chlapi. Sú to slováci Majo, Marek a Martin, ako sa rýchlo ukázalo. Rozprávam im svoj príbeh, ako som sa včera posilnil o orechy a morálnej dileme zobrať ich, skrz kraťasy, čo tam vyseli. „Nezobral si aj tie?“ Smiech, kraťasy boli Majove, ktorý ich tam zabudol. Tlačím do hlavy studený Bulz Moldovenesc, ktorého spomienku som mal úplne inak zafixovanú z mojej predošlej návštevy Rumunska, studený neposkytol až toľko dopamínov môjmu mozgu. Život je o sklamaniach.

Hrebeň

Zobudil som sa. Neraňajkoval som. Nebolo čo, akurát tak nohy na kašu. Naštastie tam boli chalani, ktorý na tom boli fyzicky lepšie a potiahli ma. Ani neviem ako a pred ôsmou sme boli na vrchole. Negoju, spomenul som si na pastiera a trochu som precitol nad tým, čo všetko mi tento výlet dal. Podľa informácií, ktoré som mal, mal byť toto technický vrchol prechodu. Za mňa osobne prišiel technický vrchol až po tom, čo sme sa s chalanmi rozdelili v sedle. Predo mnou stál zvrásnený hrebeň. Na pohľad krátky, kukám na to a v duchu si vravím, to mám za pol hodinu vybavené. A tak som sa tam motal a obliezal kameň po kameni dve hodiny. Dorazil som na vrchol a z opačnej strany skoro trávnik. Výhľady boli stále krásne no mňa už miestami dobiehala apatia. Šlapal som 5 deň v kuse celkom bomby a telo si už pýtalo oddych. Ako sa hovorí, žívočích je po vyvrcholení smutní. Najvýšší vrchol za mnov, Transfăgărășan za mnou, Negoiu za mnov. Nebolo sa veľmi na čo tešiť.

Z Negoiu

Vlak

Pri obtáčaní jedného z kotlov, som si spomenul na slová Češky z Podragú. „Každej den jezdí nočák ze Sibiu do Budapešti“. Mobil som ma nabitý, vďaka Mariánovej powerbanke a tak som začal hľadať, kedy to z toho Sibiu ide. Tesne pred polnocou. Mal som 12 hodín a tak začali preteky s časom. V momente som sa odpojil od reality a už som sa videl ďalší deň, ako si užívam horúce kúpele v Budapešti. Nevnímal som veľmi okolie, len som sa náhlil, aby som stihol vlak. Telu sa už veľmi nechcelo, no hlava bola opantaná dopamínmi. Stačila mi vágna predstava niečoho, čo som si myslel, že nevyhnutne potrebujem ku šťastiu. Sranda, čo s nami dokážu urobiť vykonfabulované očakávania.

Hrniec

Nad jazerom Avrig som stretol starý nemecký pár, ktorý si užíval výhľad nad jazerom. Pán mi povedal, že tu bol prvý krát pred 30 rokmi a chcel sa sem ešte vrátiť. Len tak tam sedeli a užívali si výhľad. Aspoň niekto.

Ked som sa prehupol cez posledný vrchol a začal obtáčať posledný kotol, tak búrka bola na spadnutie. Vravím si, keby to tak ešte pol hodinu vydržalo. Nevydržalo. Do pár minút som bol mokrý ako handra. Už to bolo všetko jedno. Bežal som po turistickom chodníku a naokolo šľahali blesky. Vybehol som do posledného sedla s nádejou, že uvidím Cabana Suru, ale nie. Celý premočný som sa doťapkal na chatu. V ešte väčšom rauši zo zajtrajších kúpeľov som do seba halabala nahádzal polievku, vyzliekol si všetko mokré a obliekol si posledné suché veci. Rozumej dlhé nepremokavé gate a primaloftu. Rozbehol som sa dole kopcom, aby som stihol vlak v Sibiu. Prerušil ma až prichádzajúci telefonát, ktorý som sa rozhodol zdvihnúť. Ani neviem prečo som to vlastne urobil. Prečo som zdvihol pracovný telefonát na dovolenke. No v podstate ma zachránil. Dal mi možnosť sa na chvíľu zastaviť a zamyslieť sa kam sa tak ponáhľam. Skutočne sa chcem tak veľmi ponáhľať z hôr naspäť do mesta, do roboty? Otočil som sa na päte a začal šlapať naspäť na chatu. Pocitovo 30 stupňov, po daždi, dlhé gate a primalofta. Do toho kopca to bolo za odmenu. Mal som veľa času rozmýšľať, ten návrat bol nekonečný. 

Otvoril som ukradnuté pistácie, rozjímal nad životom a kecal s chatárkou, ktorá ma trochu vysmiala, keď videla môj návrat. Cabana Suru má skutočne jedinečnú atmosféru. Vlatní ju Rumunka, čo robila v Nemecku sales a spontánne sa dozvedela, že chata je na predaj a tak si ju kúpila. Presťahovala sa, chatu prerobila a odvtedy tam býva. V letnej sezóne maká a v zime trávi pár mesiacov v ázii. Sprcha a matrac, ako málo stačí k šťastiu.

Cabana Suru

Ráno som pribil poriadne raňajky a vyrazil na cestu. Dnes už úplne vykľudnený, bez stresu, že ma naháňa čas a potrebujem byť v nejakom čase, na nejakom mieste. Šlapal som lesom a snažil sa vstrebať čo sa za posledné dni stalo. V hlave mi išla scéna s horskáčmi a všetky tie veci, ktoré sa udiali, aby som nezostal hladovať. A najmä to, že som sa otočil a vrátil na Cabana Suru, nepodľahol tlaku vlastných vykomfabulovaných očakávaní a užil si posledný deň v krásnom prostredí. 

Zbehol som dole, malá dedinka, tu asi nič nestopnem. Asi po 3 minútach sa objevilo auto a v ňom starší nemecký pár, veľkí pohoďáci. Išli tiež do Sibiu. Týpek mi cestou rozprával, ako v roku 1981, keď mal 21, sólo stopoval z Nemecka do Ghany. Bol na ceste pol roka a nasledujúceho pol roka v Ghane pracoval. S úžasom som to počúval zo zadného sedadla. Bol som šťastný ako blcha, že ma berú práve oni.

Život nie je o spomienkach, ale o zážitkoch. Najviac toho za žiješ, keď nevieš čo sa bude diať a všetko je pre teba nové. Také detské časy, len inak…

Stop