Rimania na Dunaji: Iža pri Komárne

Výbor UNESCO dňa 30. júla 2021 v čínskom meste Fu-čou rozhodol o zápise Rímskeho vojenského tábora Gerulata v Bratislave a Rímskeho vojenského tábora v Iži na Zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva. Táto veta sa mala stať high-lightom všetkých správ. Nestala sa.

Dokonca mám zlý pocit, že okrem zainteresovaných si málo kto všimol akej cti sa nám dostalo. Spolu s Nemeckom a Rakúskom sme sa vďaka západnej časti Dunajského Limesu (rozumej Limes Romanus) dostali do spoločnosti 77 pamiatok rímskeho hraničného systému.

Sme súčasťou trasy začínajúcej v bavorskom Bad Göggingu a končiaceho v našej Iži. História na to zabudne, akou nekultúrnosťou sa prezentujeme. Možno si budú mnohí pamätať akú búrku v hrnci s vodou rozpútal pán riaditeľ Mičev, keď mu oznámili, že jeho Múzeum SNP, vcelku logicky, prejde zo zriaďovateľskej právomoci Ministerstva kultúry pod obranu, rozumejte pod Vojenské historické múzeum.

Možno si časom niektorí obyvatelia Bratislavy všimnú, že sa ich mesto ocitlo na mapa UNESCO pamiatok. Možno si toho všimnú aj v Komárne. Priznám sa, že mi je smutno. Naozaj smutno z toho, že na blbosti o rozklade málo významnej politickej strany máme priestor a čas v spravodajských reláciách mienkotvorných médií, ale na to čo prežije viaceré generácie, ani len s úsmevom, zabudneme. Kašlať na to. Mám čas a priestor napísať o nových UNESCO pamiatkach v našom dosahu.

Iža

Panenský hrad, Dievčí hrad

Leányvár, maďarský názov miesta medzi Komárnom a obcou Iža. Ani neviem, ako by správne znel fonetický prepis. Maďarčina mi nie je cudzia, ale nikdy som sa ju nenaučil. Do slovenčiny názov prekladajú ako Dievčí, alebo Panenský hrad.  Latinský názov je Kelemantia. Označuje rímsky vojenský tábor, čiže kastel. Ďalej už prenechám slovo, autorovi, ktorý ma prvý inšpiroval k návšteve tohto miesta, Pavlovi Dvořákovi: „Bolo to veľkolepé dielo, ktoré muselo vyvolávať obrovský dojem: mohutná štvorcová pevnosť, obkolesená z každej strany 172 metrov dlhým múrom, ktorý bol dva metre hrubý, asi štyri až päť metrov vysoký, s cimburím na vrchole. Po obvode bolo dvadsať vysokých veží. Stáli na nárožiach, po dve chránili každú zo štyroch brán a ďalších osem veží skracovalo obranný priestor medzi bránami a rohmi pevnosti.

Čosi medzi hradom a rozprávkovým mestom.

Iža

Do každej brány ústila cesta. Cestu z juhu sa podarilo preskúmať. Sedemkrát ju prestavali, naposledy vydláždili kamennými platňami. Cesty sa križovali uprostred tábora a delili na ho na štvrtiny.

Z vonkajšej strany chránilo tábor päť rovnobežných priekop a ešte aj pred nimi starostlivo zamaskované vlčie jamy na dne s ostrým kolom na lapanie neopatrných útočníkov. Po vnútornej strane hradby viedla ochodza. Za ňou stáli budovy štábu kasárne, sklady, stajne, dielne, kúpele, cisterny, studne, pekárenské pece, všetko usporiadané do presne vymeraných ulíc.

Tábor bol postavený z tehál a kameňa, ktorý po Dunaji priviezli rímske lode. V okolí nebol kameň ani vhodná hlina, všade len riečne nánosy, štrk a piesok, preto ľudia rímsku stavbu v stredoveku a novoveku celkom rozobrali.

V polovici 3. storočia utrpel tábor vážne škody, takmer určite pri nepriateľskom útoku, ale znovu ho opravili a zdokonalili. Rímske impérium bolo ešte dostatočne silné. Lenže už nie dlho, o sto rokov, ku koncu štvrtého storočia, tábor zanikol. V troskách tábora sa našli stopy ohňa, možno, že ho nepriateľ dobyl, ale možno ho zapálili sami Rimania.“[1]

Iža

Kde to má korene

Údajne za vlády Marca Aurélia, cisára filozofa, autora nesmrteľného diela Hovory k sebe (v slovenčine kniha vyšla pod názvom Myšlienky k sebe), na tomto mieste postavili drevozemný tábor. Predpolie, teda predsunutú ochranu Brigetia, rímskeho mesta na maďarskom brehu Dunaja v dnešnej obci Szöny. Tábor zanikol následkom požiaru, ktorý mal spôsobiť germánsky útok. Kamenný kastel, z ktorého stavebný materiál bol použitý pri výstavbe dnešnej Komárňanskej pevnosti, postavili koncom 2. storočia. To datovanie je zaujímavé. Tábor bol postavený počas vlády cisára Commoda, ku ktorému rímske dejiny nie sú práve žičlivé. Ukončil vojnu s Germánmi a uzatvoril s nimi mier. Cisárom sa stal ako 19 ročný a podľa všetkého si dožičil bohatý sexuálny život. Krutosť, márnomyselnosť a svetské radovánky mu boli bližšie ako správa ríše. Zavraždený bol vďaka zrade svojej milenky. Ale Kelemantiu postavili počas jeho vlády a počas jeho vlády (vďaka mieru), Rím získal obidva dunajské brehy.  Na prelome 4. a 5. storočia už plochu tábora obývali domáci Germáni, prisťahovalci a možno aj pár ľudí z pôvodného rímskeho vojska. Na konci 10. storočia, v blízkosti mohutnej stavby sa usídlili Slovania.

Tí, ktorí odkryli minulosť

Napriek tomu, že rímsky kastel poznali obyvatelia Komárna a priľahlých dediniek viac ako dôverne, skutočný výskum začal Ján Tóth-Kurucz, rodák z Iže, krátko po začiatku 20. storočia. Bohatý zdroj opracovaného stavebného kameňa prezradil svôj pôvod v zašlej sláve svetového Rímskeho impéria. Po pánovi Kuruczovi prišiel Jaroslav Böhm, Bedřich Svoboda, Mária Lamiová-Schmiedlová, Ján Rajtár. V júli 2020 sa rozbehol archeologický výskum zameraný na tok Dunaja a jeho vzťah k táboru. Archeologický ústav SAV, Katedra klasickej archeológie v Trnave a dokonca aj Poriečny oddiel Polície SR sa pokúsili nájsť riečny prístav rímskych lodí, ktoré zásobovali Kelemantiu. Miesto prístavu našli pravdepodobne zbytky dunajského mosta, ktorý postavili Rimania a spojnicu medzi Brigetiom a vojenským táborom. Prekvapenie, ktoré nikto nečakal.

Iža

Kelemantia, čiže Dievčí hrad dnes

Jednoznačne patrí k tým lepším archeologickým pamiatkam, ktoré na Slovensku máme. Ibaže slovné spojenie „na Slovensku máme“ je kľúčové. Areál je ako hanblivé dievča z dediny v horách. Skromný, nenápadný, minimalistický po všetkých stránkach, čitateľný, zaujímavý, príťažlivý, stále však neznámy, mimo hlavného prúdu záujmu všetkých zúčastnených. Zamrznutý niekde v 80.-tych rokoch 20. storočia. Nehaním ho. Chodím ho navštevovať pravidelne. Páči sa mi najmä na jeseň. Návštevníkov je tu vždy málo. Ale v tom čase je ich už naozaj ako mimozemšťanov v Brezne. Nikde nikto. Je ale iná vec, ktorá ma vykolajila. V Komárne, v bašte č.6 je lapidárium. Prezentuje archeologické nálezy z Iže. Tento rok (2021) bolo od 30. augusta do 5. septembra zatvorené. Údajne z technických dôvodov. Čo na tom, že technické dôvody pripadli na dni, kedy sú na Slovensku prázdniny, voľné dni a ľudia si robia plánujú výlety! Čo na tom, že Iža (a de facto aj Komárno) sa dostala na mapu svetovo významných pamiatok!

[1] Pavel Dvořák, Stopy dávnej minulosti 2, Slovensko v staroveku, Rak Budmerice 2003, str.199-200