V Novej Dedinke je veľa nových rodinných domov, veľa novoobnovených starých domov, veľa novousadlíkov, ale inak je Nová Dedinka veľmi stará. Novú Dedinku vytvorili v roku 1960 zlúčením Dedinky pri Dunaji s Novou Vsou pri Dunaji. Vybrali názov, ktorý chce byť odkazom na obe jej časti.
Na pomenovanie si zvykli domáci aj cezpoľní. Pre toto rozprávanie je dôležitý kostolík, od Novej Vsi vzdialený 1200 metrov a od Dedinky pri Dunaji 700 metrov. Tak mi ani nie je jasné, ktorej dedinke pôvodne patril. Nie je mi ani jasné, z ktorej dediny pochovávali pozostalých na priľahlom cintoríne. O trochu jasnejšie mi je, že stavitelia vybrali miesto, ktoré pohanskí predkovia považovali za významné. Kostolík stojí na pohrebnej mohyle zo staršej doby železnej.
Pohanské aj kresťanské
Kostolík postavili v prvej polovici 13. storočia. Na mieste, ktoré dnes archeológovia označujú ako kultové, pre vtedajších obyvateľov skôr magicko-duchovne významné. Pre románske stavby typický výber. Interiér vyzdobili freskami s výjavmi zo života svätých (doslova, aby bolo o čom rozprávať, pretože zväčša negramotný pospolitý ľud lepšie porozumel poučeniu podľa obrázkov).
Tvorcovia obrázkov s veľkou pravdepodobnosťou ani len netušili, že aj oni oživujú pohanskú minulosť. Svätá Katarína a Svätý Mikuláš, ešte zapadajú do panteónu svätých kresťanského sveta, ale archanjel Michal vážiaci duše je trochu iná káva. Egypťania mali bohyňu Maat. Ženský náprotivok známeho boha Thovt-a. Hlavnou úlohou Maat bolo váženie duší pri vstupe do podsvetia nazvaného Duate.
Na jednu misku váh kládla vtáčie pierko, na druhú ľudskú dušu. Ak bola zaťažená hriechmi, jej cesta viedla hlbšie, ako bolo príjemné pre nekonečný posmrtný život. O pár tisíc rokov neskôr, v inom náboženskom systéme prevzal úlohu Maat archanjel a náplň jeho práce našla stvárnenie v ranostredovekom kostolíku na Slovensku. Predstavte si bázeň akú vyvolával obraz svätého s váhami, na ktorých sa v jednej chvíli mala ocitnúť aj vaša duša. Ak bude ťažšia ako pierko, prepadne peklu.
Patrocínium sv. Filipa a sv. Jakuba
S označením patrocínium kostola je to trošíčku ošemetné. Patrocínium v latinčine znamená ochrana, pomoc. Historicky sa patrocínium kostola chápalo ako súhrn práv a povinností fyzickej alebo právnickej osoby voči kostolu. Vychádzalo z germánskej zvyklosti určujúcej, že vlastníkom kostola, alebo kaplnky je zemepán, na ktorého pozemkoch stoja. Lenže v našich končinách sa zaužíval výraz patrocínium pre označenie patróna kostola. Teda pre označenie svätca, ktorému je kostol zasvätený. Pokiaľ bol náš kostolík zasvätený svätému Filipovi, máme trochu problém. Ktorému Filipovi? Filipovi Beneciusovi, Filipovi Nerimu, Filipovi zo Zellu? Ten problém nie je taký veľký. Len jeden Filip sa uvádza ako Filip s Jakubom mladším (s Jakubmi by sme mali opäť problém: Jakub Alemannus, Jakub mladší, čiže menší, Jakub starší, čiže väčší).
Tento Filip je patrónom Luxemburska a Sorenta. Spolu s Jakubom mladším sprevádzali Ježiša Krista a obaja patria medzi dvanásť apoštolov. Zomreli spolu, asi v roku 62, v Jeruzaleme. Jakuba zvrhli z chrámového cimbúria a „jeden muž z tohoto shromáždění vzal valchářskou hůl a udeřil ho do hlavy tak, že jeho mozek se všechen vylil“ [1]. Filipov odchod zo sveta nebol o moc príjemnejší. Údajne ho ukrižovali hlavou dole. Predtým sa však vyznamenal tým, že vyhnal draka, možno len hada z Marsovho chrámu v meste Hierapolis. Ale bol to tiež Filip, ktorému bola adresovaná Ježišova odpoveď: Tak dlhý čas som s Vami a nepoznal si ma, Filip? Kto mňa videl, videl Otca[2].
Pravda o patrocíniu kostola je dnes trochu iná. Kostol sa uvádza ako Kostol Premenenia Pána. To je udalosť zo života Ježiša Krista, kedy sa jeho tvár na odľahlom kopci za prítomnosti Mareka, Matúša a Lukáša rozžiarila nepozemským svetlom. Ufológovia radi túto udalosť spomínajú ako dôkaz mimozemského pôvodu a kozmonautickej misie Krista na Zemi.
Taký zvláštny kostolík
Nech je ako chce, či už je ten kostolík z dedinky označenej ako Nová, ale aj tak starej, či už patrí apoštolom, alebo Premeneniu Pána, je to zvláštny kostolík. Štíhly, vysoký, na trochu odľahlom mieste, týčiaci sa v rovine ako raketa na odpaľovacej rampe (to, aby som si trochu udobril tých ufológov). Keď si ho predstavím ráno, zahaleného ľahkým oparom hmly, s lúčmi svetla, ktoré rozžiaria jeho svetlé steny trochu zlatistým, trochu žltým odtieňom, musím priznať, že ma premkne pocit úcty.
Sú miesta, ktoré majú svoje zvláštne čaro. Sú stavby, ktoré toto čaro akceptujú. Tento kostolík a toto miesto sa vzájomne našli.
GPS: 48.180502431, 17.366817892
[1] Ravik S., O světcích a patronech, Levné knihy, 2006, str. 104
[2] Biblia, Písmo sväté Starej a Novej zmluvy, Slovenská evanjelická cirkev A.V. v ČSSR, 1979, str.928