Via Dinarica nie je len obyčajnou výzvou pre nohy a telo, ale aj cestou do hĺbky duše. Rozhodnutie vydať sa na ňu sama, bolo pre mňa veľkým krokom plným očakávaní. Každý deň bol novým príbehom. V tomto článku pokračujem dňom číslo 7.
- Predošlý článok je TU: Pokus o prechod Via Dinarica alebo 7 ran egyptských (II. časť).
DEŇ 7. Babno Polje - Male Gospe (814)
Ráno som sa zobudila do hmly cez ktorú sa predieralo slnko. V dedine bol pokoj, dobytok ešte nebol na paši. V noci o 2 ma prebudil štekot líšky vedľa stanu, ale mimo toho som spala hlbokým spánkom. Obchod v dedine bol otvorený od 8 a tak som si užívala ráno.
Keď som prišla k obchodu kde som si mala nakúpiť na 4 dni zistila som že je dlhodobo zatvorený a tak som sa cez hranicu vybrala do chorvátskej dedinky Prezid. Opäť bol pekelný deň a topánky sa mi roztápali na ceste. Dedina bola rušná, každý mi kýval a pýtal sa ma na cestu. V obchode toho moc nemali, nutne som potrebovala kúpiť tyčinky do uší ale boli vypredané. Nakoniec sa mi ich podarilo kúpiť takmer po týždni. S biednymi zásobami som začala stúpať po krížovej ceste na Kozji vrh (916). Zvláštne pohľady mimo trasy v Slovinsku mi síce boli nepríjemné ale priveľký záujem ešte menej a tak som sa ponáhľala do lesa. Čo už, introvert by bol najradšej neviditeľný a ľahko sa mu nedá vyhovieť.
Za dedinou Gorači som sa oplachla pod starou pumpou a fľašu hrdzavej vody som si zobrala aj na cestu. Začala som vchádzať do lesa. Hneď na začiatku sa značka do mestečka Čabar stratila. Šla som podľa navigácie ale tá mrzla tiež. Dostala som sa do strmého štrkového svahu až do bodu kde nebolo cesty späť. Nohy sa mi šmýkali a podo mnou sa nachádzala roklina s ostrými skalami na spodu. Stromy naokolo boli spráchnivené.
Nohy sa mi začali triasť a ja som si nadávala, že som to neotočila skôr. Upokojila som dych a nad sebou som zbadala väčšiu skalu, ktorá bola biedne zapichnutá do štrku. Opatrne som vyšplhala čo najbližie, ledva som sa držala a z posledných síl som sa o skalu vyšvihla na starú cestu nadomnou. Skala sa zrútila do rokliny a ja som celou váhou dopadla na zem. Spotená som sa upokojila a sľúbila si, že už nikdy sa do takejto situácie nedostanem.
Trasa bola tak v zlom stave, že som si nebola istá či pokračovať. Nakoniec som sa rozhodla pokračovať kým to bude bezpečné. Cesta však bola už o pár metrov čoraz viac zarastená s popadanými stromami. Nadomnou sa prechádzalo nejaké zviera, ktoré nereagovalo na môj hlas. Vo vysokej tráve som ho však nevidela. Opäť som sa dostala do zrázu avšak tento krát som nepokračovala ďalej. Vyzerá, že cesta sa už dávno zosunula a následne zarastla. Nachádzala sa v dosť vysokom svahu kde by opäť hrozil smrtelný pád.
Iná možnosť nebola len sa vrátiť späť. Začalo silne hrmieť a ja som pridala do kroku. Ako som po starej ceste obchádzala roklinu do ktorej som takmer spadla. Stretla som poľovníka, ktorý ma informoval, že mojím smerom sa nachádza medvieďa a nemám tam chodiť. Ale kam by som mala ísť mi už nepovedal. Začínalo silno pršať,hrmieť, blúdila som a utekala na začiatok trasy.
Po asfalte som obišla neexistujúcu trasu a prešla do ďalšieho listnatého lesa. Cesta bola nádherná, nebolo teplo ani zima a pri jednej chatke som našla dažďovú vodu z ktorej som si doplnila zásoby. Prvý krát som použila chlórové tablety na dezinfekciu vody a poviem vám radšej vypijem vodu s žabími vajíčkami ako ešte raz použiť tieto tablety.
Večer som prišla ku kostolu Male Gospe. Kostol je opustený na vrchu hory. Síce k nemu vedie asfaltka nikoho som tu nestretla. Vedľa kostola sa nachádza altánok s výhľadom na údolie. V altánku som si natiahla šnúru a zavesila mokré veci.
Pozrela som si západ slnka, vybrala kliešťa číslo 32 a v spacáku zjedla navarenú večeru . Spala som na lavičke a vedľa hlavy mala sochu Panny Márie čo na mňa pôsobilo desivo. V noci nado mnou lietali netopiere a bola to jedna z najkrajších nocí na trase.
DEŇ 8. Male Gospe - Bela Vodica
Dnes ma čakal vstup do národného parku Risnjak. Počasie bolo slnečné, ráno tiché, nikoho som nestretla a užila si raňajky. Pokračovala som trasami, ktoré očividne nikto ešte tento rok nenavštívil. Prechádzala som cez kalužiská na ktoré boli nastavené fotopasce. Vyšla som často na súkromnom pozemku a len dúfala, že nevyruším žiadného psa.
Kliešte som si vyťahovala hneď ako som ich zbadala. Ich počet sa dnes vyšplhal na viac ako 40. Dúfala som, že sa mi nikde neobjaví fľak ktorý by znamenal koniec mojej cesty. Kliešte však boli často zapichnuté len pár minút a tak sa riziko nákazy znižovalo. Chrbat som si kontrolovala nahým tancovaním pred kamerou.
Prechádzala som okolo rieky Kupa a smerovala som k prameňu. Z údolia sa ponad rieku prevaľovala hmla, ktorá pohlcovala rybarov. Prameň mal byť nádherný ale mne opäť nebolo súdené vidieť tento dôležitý bod. Pre spadnutý most bola cesta uzatvorená a milá pani ma poslal včas späť a tak som sa nemusela vracať viac ako 2 km.
Obchádzka bola po asfaltkách s výhľadom na rieku. Cesta viedla cez národný park, autá ani ľudia nikde neboli avšak stále to bola cesta, ktorá mi spôsobovala veľké bolesti. Chôdza v teréne zaťažuje rôzne svaly na nohách a tak nie je problém nachodiť veľa kilometrov. Na asfalte sú však zaťažované rovnaké svaly a šľachy a nepomôže žiadna špecialna obuv keď cesta trvá pridlho.
Zajtra ma čakal výstup na vrchol Veliki Risnjak (1528) a ta som sa ubytovala priamo pod horami v kempe Crni Lug v dedine Bela Vodica. V kempe nikto nebol a nemala som sa ako ozvať. Bojovala som s chorvátskou predvoľbou aj rečovou bariérou. Nakoniec som mala celý kemp pre seba. Cítila som sa ako na dovolenke a prvý krát som si uvedomila, že som nezamestnaná, sama, niekde v chorvátskom kempe. Prebehli mnou zimomriavky, že sa mi darí žiť môj sen. Nie o nezamestnanosti ale o slobode :D.
Konečne som si nabila powerbanku, so solarnou powerbankou to bol boj. Keď svieti slnko ste pod stromami a keď ste na voľnej ploche tak je zamračené. Tu v horách sa mi zatiaľ tento spôsob nabíjania neosvedčil. Zato som zistila, že umývanie vlasov mydlom ich síce nadobro ničí ale nie sú dlhší čas mastné. Povyťahovala som nové kliešte.
Na starom sporáku som si uvarila cestoviny a pri západe slnka ich zjedla pri čítaní knižky, ktorú mi s láskou fotili moje kolegyne Tánička a Ninka. Priatelia sa o mňa dobre starali. Najväčšiu podporu som mala od Patrika, Tomáša a Ľuba, ktorý sledovali moju polohu, trasu, počasie, recenzie a necítila som sa s nimi tak sama boli vždy na telefóne. Rovnako mi pomáhal môj bývalý manžel, ktorý ma taký kus na trasu zaviezol a nakoniec aj odviezol ale tam sa ešte dostaneme. Každopádne s týmito šiestimi ľuďmi mi trasa šla ľahšie a samota sa dala zniesť.
DEŇ 9. Bela Vodica - diaľnica pod Tuhobic
Ráno začalo silnou búrkou. Čakala som skoro dve hodiny ale búrky sa len točili a nikam neodchádzali. Keďže som nemala na výber rozhodla som sa napriek tomu začať stúpať a pri najhoršom počkam učupená niekede pod vrcholom.
Áno, 3 rana sú búrky
Takmer celú cestu mi lialo a hrmilo. Samozrejme som nestretla žiadneho turistu. V lese bola tma ale s tou hmlou a sýto zelenou farbou pôsobil magicky. Kapucňu som mala stiahnutú do čela a nič som nepočula. Viem, že je tu vysoký výskyt medveďa ale ak vtedy prešiel aj pár metrov predomnou nemala som ho šancu vidieť ani počuť. Dážď si robil pár minútové prestávky. Vtedy som si stiahla kapucňu a užívala tu nádheru, a že to bola nádherá. Do tohto národného parku sa ešte určite vrátim.
Pri jednej takej prestávke medzi dažďom sa ku mne zo zákruty začal približovať kamzík. Nevidel ma ani nepočul, užíval si neprítomnosť turistov. Keď už bol príliš blízko ozvala som sa a v tú sekundu bol preč. Bol to nádherný zážitok zosilnený atmosférou počasia a samoty.
Tesne pred vrcholom búrka ustala. Fúkal silný vietor a bola zima. Hmla sa rýchlo prelievala čo mi umožnilo vidieť na pár sekund výhľady. Chata pod vrcholom nie len že nebola v prevádzke ale bola to ruina. Nebola ani len otvorená aby sa dalo ukryť pred vetrom. Celá mokrá som sa prezliekla do posledných suchých veci, zakryla sa spacákom a najedla sa. Suché som už mala len kraťasy ale pri chôdzi sa zima dala zniesť.
Na vrchole som nič nevidela. Cesta pokračovala v hustej hmle, kde bolo vidieť pred seba len pár metrov. Všade voňal medvedí cesnak. Opäť som sa dostala na rázcestie, kde Dinarica pokračovala strmým svahom po mokrých skalách. Čistá samovražebná misia. Dostať sa do úzkych v tomto počasí som už odmietla riskovať a trasu som sa rozhodla obísť po Via Adriatice.
Tma bola čoraz väčšia a hmla čoraz hustejšia a lesom sa niesla iba moja princezna za mlejna. Dookola som spievala jednu slohu. Vedela som že nikoho nestretnem. Po zídení som si chcela uvariť jedlo. Nad studeným varičom sa mi podarilo zvýťaziť ale hneď ako som ho zapálila začalo pršať. Nie pršať liať.
Neviem či som masochista ale čím je horší deň tým zažívam väčšie návaly šťastia a teším sa viac zo života. Je to spôsob života, ktorý je odomňa neoddeliteľný. Napriek tomu že stále pršalo, nikde nebola ani kaluž aby som si doplnila zásoby vody.
Prechádzala som opustené chaty a domy. V tomto počasí to pôsobilo hrôzostrašne. Pri jednom dome som videla studňu. Po otvorení veka sa mi zježil každý chlp na tele. V studni boli pavúky ktoré vyzerali ako krížené s kobylkou veľké ako moja ruka. Nič horšie som v živote nevidela. Veko som zavrela a ešte rozmýšľala či tie tvory odfotím ale pud sebazáchovy bol silnejší.
Pavúka som nenašla ani na internete aby som vám ho ukázala a dúfam že to už nikdy neuvidím. Kamarát mi raz poslal fotku divného tvora ktorého odfotil v poli jeho kamarát. Ja som bola presvedčena že presne toho tvora v tej tme a hmle v tých opustených domoch uvidím.
Konečne som sa dostala na asfalt. Dnes to bolo požehnianie. Z topánok som si vyliala vodu a vyžmýkala ponožky. Po porade s kamarátom som sa rozhodla preisť popod Tuhobić (1109) k pumpe kde si doplním vodu. Napriek tomu, že som bola na cyklo trase pri diaľnici tabuľky upozorňovali na výskyt medveďa, rysa a vlka. Na pumpu sa mi nepodarilo dostať. Pumpa bola plná a bolo nutné preliezať plot. Ja však radšej spím v lese s medveďmi ako by som sa mala dostať do konfliktu s človekom a tak som si musela s vodou vystačiť.
Na spanie som si našla miesto pri dialnici. Keď som si však chcela postaviť stan zistila som, že nemám palice bez ktorých môj stan bez konštrukcie bude veľmi nepravdepodobne stáť. Ďalšiu hodinu do zotmenia som hľadala moje stratené palice. Stan som postavila vedľa cesty do mokrej trávy. V noci ma zobudila taká silná búrka, že som pri bleskoch cítila vibrácie zo zeme. Vytopilo mi stan a ja som ďakovala za takú vysokú karimatku. Keby som spala na vrchu Tuhobić (1109) ako bol môj pôvodný plán mala by som veľký problém.
- Predošlý článok je TU: Pokus o prechod Via Dinarica alebo 7 ran egyptských (II. časť).
