Dňa 2.6.2024 som dala výpoveď v práci, zbalila batoh a odišla do dedinky Razdrto v Slovinsku na začiatok trasy Via Dinarica. Ja som cestu síce nezdolala ale cesta napokon zdolala mňa po 300 prejdených kilometroch. Keďže som sa už zo sklamania spamätala rozhodla som sa opísať 3 týždne čistého zúfalstva. Hoci skúsenosti aj kondička v tomto prípade problém neboli chystala sa proti mne príroda. Toto nebola diaľková trasa ale 7 rán egyptských. Príjemné čítanie a dúfam že sa zasmejete ako ja s odstupom času.
1 rana - NEEXISTUJÚCA TRASA
DEŇ 1. Razdrto - Sv. Lovrenc (1019)
Tento deň sa dal nazvať lákadlom do pekla. Trasa sa tvárila, že ide o turistický sen. Ráno som vyšla na horu Pleša (1262) v pohorí Nanos. Svietilo slnko, výhľady boli neuveriteľné, chodníky značené, listnaté lesy žiarili a všade voňal medvedí cesnak. Slnko tak pálilo, až mi bolo zle.
Prvá zastávka bola pri hrade Predjama (najväčší jaskynný hrad na svete) kde som si stihla kúpiť svoju prvú a poslednú magnetku. Prechádzala som dedinkami, ktoré vyzerali ako u nás pred 20timi rokmi.
Zvykala som si na váhu batoha a z posledných síl som vystúpila na vrch Sv. Lovrenc kde som si s dovolením miestnych postavila stan pri kamennej kaplnke. Na kaplnke bol zvonček kde ľudia zvonili keď šli okolo a ja som len dúfala, že naň v noci čosi nezazvoní.
Medvedích stôp som našla veľmi málo a to len veľmi staré. Večer som si ešte uvarila kuskus s úžasnou slovinskou fazuľou s párkom. Hm bielkovín to možno malo dostatok ale párka sa počas varenia stratila a fazuľa stála v krku a nie a nie ju dostať do žalúdka. Hneď ako som vošla do stanu začalo pršať.
DEŇ 2. Sv. Lovrenc - Mačkov Grič
Hneď ráno začal môj boj s varičom. Bola zima a vlhko a môj liehový varič sa nie a nie zahriať. Skúšala som zapaľovať zapaľovačom, kresadlom, dokonca som do liehu hádzala horiace predmety - nič. Konečne sa mi podarilo uvariť kašu. Mokré veci som zbalila a vydala sa teraz už neexistujúcou trasou ďalej. A už to začalo. Značenie žiadne. Nonstop trebalo mať zapnutú navigáciu čo neprospievalo mojej batérií. Chodníky boli len vyšľapané korýtka s blatom. Do kopca som fučala a z kopca šla šmykom.
Les bol však dokonale nádherný. Ešte som stihla obdobie keď naplno štebotali vtáci. Prechádzala som lúkami a nohy som mala po kolena zmáčané rosou. Cestičky neboli žiadne a ja som sa predierala cez liesky aby som nemusela vstúpiť do ohrád s ťažnými koňmi.
V dedine som si konečne kúpila slaninu a za začínajúcej búrky ju zjedla pri smetnom koši pod starou lipou. Pri zrúcanine zámku Haasberg ma zastihol taký lejak, že som bola do nitka mokrá. V tejto časti Slovinska neexistuje nijaká pomoc pre turistov v podobe studničiek, prístreškov alebo lavičiek a tak som sa 2 hodiny skrývala na starých záchodoch.
Po búrke som sa zasmiala keď som sa už kompletne zaryla do blata a tak som od hlavy po päty špinavá vyrazila k prepadnutej jaskyni Unška Koliševka kde som sa snažila pozrieť jaskyne ktoré používala počas vojny talianska armáda ako bunkre. Samozrejme tep sa mi zvýšil už len pri pohľade do tmavej diery a tak som tento zážitok vynechala. Ďalším cieľom bola rieka Rak vrytá do podzemia, kde sa mi konečne podarilo trochu umyť od blata.
Spala som na lúke uprostred lesa a večer sa mi podarilo ešte vysušiť stan a spacák. Na lúke sa nachádzala opustená stará chatrč ktorá mala v strede miestnosti staré kreslo a nič iné. Pôsobilo to desivo, hlavne staré zaprášené okná na ktoré som mala výhľad zo stanu.
Na konci lúky som našla hrob a tým už na mňa toto miesto totálne nepôsobilo príjemne. Len čo som ľahla do stanu prebehli okolo mňa diviaky. V noci som mala už len jednu funiacu návštevu okolo stanu ale bola som vďačná, že ľudské kroky nepočujem.
DEŇ 3. Mačkov Grič - Velike Bloke
Ráno som sa zobudila unavená a neskoro som vyrazila. Moja prvá zastávka bola najväčšie miznuce jazero Európy - Cerkniško jazero. Teplo bolo príšerné - tak to vyšlo vždy keď bolo nutné chodiť po asfalte. Jazero bolo iba zatopená lúka a tak nebolo možné sa v ňom okúpať.
Zbytočne som si urobila pár kilometrov navyše k jaskyniam ku ktorým nakoniec nebol prístup, však ja sa rada prejdem navyše. Pri stúpaní na vrch Velika Slivnica (1114) som už bola taká spotená a zničená, že som stála na každom kroku.
Výhľad na jazero bol však nádherný, dlho som ležala na lúke a sledovala pasúci sa dobytok okolo mňa. Po zostúpení z hory som opäť začala blúdiť. Tam kde trasa mala byť, značenie nebolo ale tam kde trasa nebola sa značka záhadne objavila. Na rázcestí značky chýbali úplne a vždy boli len tam kde nebolo pochýb že stojíte na trase.
V dedine ma napadol prvý pes menom ,,Gogoľ”. Chvála bohu zbehla sa tu celá dedina aby ma zachránili. S vodou som mala problémy a tak som musela zísť k prameňu ktorý na mape vyzeral veľmi lákavo. Napadol ma ďalší pes a začínala som byť naozaj bez nálady.
Dedinčania na mňa pozerali nedôverčivo očividne touto trasou moc turistov nechodí. Žiaľ, prameň sa nekonal, bol to len výpust dedinskej rieky v ktorej som sa neodvážila okúpať ani prefiltrovať vodu. Musela mi stačiť zatopená roľa aspoň na základnú hygienu. Zaspávala som za zvuku kostolných zvonov z dediny a stále som sa obávala, že ma napadne pes z dediny.
2. časť rozprávania je TU: Pokus o prechod Via Dinarica alebo 7 ran egyptských (II. časť)