Myslím, že niet človeka, ktorý by sa nerád prechádzal v kníhkupectve. Už od nepamäti každého z nás priťahovali neuveriteľné príbehy a dobrodružstvá ľudí, ktorých sme poznali len z obrázku na knihe alebo titulnej strany najnovšieho bestselleru. Dobrodruhovia a cestovatelia ako David Livingtone či fiktívny Indiana Jones v nás vzbudzovali nepatrný obdiv a závisť toho, čo všetko zažili dobrodruhovia, ktorí sa nebáli vydať sami do neznámej krajiny. Ja som sa rozhodol otvoriť svoju vlastnú knihu a prejsť do jej ďalšej kapitoly s názvom: Peši po Portugalsku až do Santiaga.
Motivácia:
Životom plávam už tridsaťšesť rokov. Dvadsaťpäť rokov sa snažím odhaliť jeho tajomstvá a posledných desať rokov aj tajomstvá toho môjho samotného života. Poznáte to, keď sám seba pýtate otázky, na ktoré si nedokážete dať rozumnú odpoveď: Prečo sa to všetko deje? Prečo som stále sám? Prečo nemám priateľov? Prečo musela moja známa osoba umrieť? Prečo nedokážem naplniť svoj život láskou? Alebo prečo som musel odísť? Či chceme či nie, tak tieto otázky v hĺbke duše trápia každého z nás. Odpovede však nenájdeme ležiace len tak na pustej pláni, ale presne tam kde sa vynárajú. V samom sebe.
Každá udalosť v našom živote má svoj vlastný zákulisný príbeh, ktorý nie vždy môžeme pochopiť. Aj ja som sa s celkom náhodných príčin ocitol na letisku Humberta Delgáda v Lisabone. Nemôžem povedať, že by som veril na náhody, no v tomto ponímaní sa odohrala určitá súhra okolností, ktorá zariadila, že som sa ocitol na letisku v Lisabone nič netušiac o tom akú ďalekú cestu mám pred sebou. Pričom môj pôvodný plán trávenia dovolenky bol celkom iný. Ešte pred koncom roka som si plánoval ako prejdem svoju Cestu hrdinov Slovenského národného povstania a dokončím tak to jediné, čo mi chýba z galérie Slovenskej turistky. V januári mi zatelefonoval kamarát, ktorý mi k novoročnému vinšu vnukol mi myšlienku prejsť spoločne s jeho kamarátom peši naprieč Portugalskom až do Santiaga de Compostela.
V prvotnej chvíli sa mi tento nápad vôbec nepozdával. Nedá sa povedať ani to, že by som nad touto myšlienkou čo i len pozastavoval. Postupom času sa mi však dostávala táto myšlienka do hlavy ako žena, ktorú muž stretne raz za život a nevie si ju dostať z hlavy. Nakoniec som prikývol a začal premýšľať nad tým kam vlastne idem. Pri prvom video telefonáte sme si rozdelili trasu na tri časti a začali plánovať, čo všetko by sme mali vidieť a koľko kilometrov by sme mali denne prejsť. Ako to už však pri plánovaní býva, tak z troch statočných som pre súhru rôznych rodinných dôvodov zostal sám. Ja, ktorý som to vôbec neplánoval. Chvíľku som premýšľal či to nezruším a predsa len neotočím späť k Ceste hrdinov SNP. Cesta hrdinov bola pre mňa veľkým lákadlom, no ja som už bol mysľou v Portugalsku, ktorému som vo svojom rozhodnutí povedal jasné „Áno“. Slovo robí chlapa a sám sebe som sľúbil, že sa vzdám na dlhšiu prechádzku: 620 km z Lisabonu do Santiaga de Compostela.
Plánovanie:
Matematicky mi to sedelo. 620 kilometrov som si rozčlenil na 23 dní. Denne som musel prejsť aspoň 26 kilometrov, čo sa mi nezdalo až tak veľa. Koniec koncov ani 32km či 40km denne sa nezdalo veľa. Pri plánovaní som vždy mal veľké oči. Nikdy som nemal problém prejsť 35-40 km denne vo vysokohorskom teréne. Denne som cvičil, behal či vykonával akúkoľvek inú športovú aktivitu len preto lebo ma to baví alebo aby som zostal vo forme. Nebol som však pripravený na extrémne teplo, ktoré ma v Portugalsku čakalo. Teploty na konci augusta sa častokrát vyšplhali až k neznesiteľným 35 stupňom. Realita, ktorá na mňa v Portugalsku čakala ma preverila už po pár minútach. Zatiaľ, čo vo Viedni bolo pri odlete príjemných 25 stupňov, v Lisabone ma okolo 19tej hodiny prekvapila tabuľka, ktorá ukazovala 32 stupňov s omnoho vyššou vlhkosťou vzduchu ako v našich zemepisných šírkach. Povedal som si, že na aklimatizáciu strávim v Lisabone dva dni a tri deň sa vydám na cestu.
Historícké okienko a pohľad do Fatimy:
Lisabon je jedno z najstarších miest Európy, ktorého korenie siahajú až do 12 storočia pre Kristom. V stredoveku zohrávalo významnú úlohu ako jedno z najsilnejších miest na svete v stredoveku. O veľkosti a majestátnosti tohto mesta som mohol presvedčiť už pri prílete, keď sme preleteli nad mostom Ponte 25 de Abril, ktorého panorámu v pozadí dotvára obrovská socha Krista. Megalomanské dielo ma uchvátilo natoľko, že ihneď po pristátí som si vyhľadal informácie o tejto soche. Nie z hľadiska viery, hľadal som skôr dôvody ku ktorým som sa časom dopátral. Portugalsko počas obidvoch svetových vojen žilo vierou. Ako krajina sa väčšinou držala v ústraní. Jeho novodobú históriu zväčša tvoria vojenské prevraty a boj s diktatúrou nastolenou Antóniom de Olivera Salazarom. Jeho moc trvala viac ako 36 rokov (1932-1968). Keď v roku 1970 zomrel, zanechal po sebe chudobnú rozvrátenú krajinu, v ktorej približne polovica obyvateľov nevedela čítať a ani písať. Salazar bol konzervatívny politik, ktorý bol napriek všetkému v roku 2007 vyhlásený za najväčieho Portugalca. Túto voľbu pritom urobili samotní Portugalci, ktorých veria je zakorenená tak hlboko ako spomínané otázky z úvodu. A majú k tomu aj pádne dôvody. Prvú svetovú vojnu poznačili znamenia vo Fatime a druhú zas ten mohutný Kristov pomník, ktorý sa začal stavať už počas roku 1938. Celý tento Kristov pomník vznikol na príkaz vtedajšieho predsedu vlády a portugalského diktátora Salazara ako poďakovanie za ochranu Portugalska pred hrôzami druhej svetovej vojny. Salazar akoby vedel, čo sa bude počas nasledujúcich rokov odohrávať.
Z toho, čo som sa dozvedel, tak Salazar po vypuknutí vojny manévroval medzi oboma stranami a vyhýbal sa priamej účasti. Sympatia k nemecko-talianskej strane vyvažovali rešpekt pre britskou vojenskou silou. Keď sa však v roku 1943 prevaha obrátila na stranu spojencov, tak aj Portugalsko sa priklonilo na ich stranu. Vyviazlo tak bez akejkoľvek väčšej účasti v doposiaľ najväčšom vojenskom konflikte.
Predtým však než započnem samotnú cestu naprieč Portugalsko, by som sa schválne aspoň jednou vetou zastavil vo Fatime, ktorá vo mne zanechala obrovský dojem. Návšteva Fatimy je pre každého z nás osobitnou záležitosťou. Niekto sa v tomto pútnickom mieste zastaví, aby načerpal duchovnú silu, zatiaľ čo iný sa len tak zastaví na námestí, aby sa odfotografoval pred bazilikou a putoval ďalej. Navštíviť Fatimu počas omše s pápežom alebo počas veľkej procesie má svoje vlastné čaro, ktoré sa líši od návštevy v bežné dni uprostred pracovného týždňa. Nedá vám však to, čo čo by ste počas toho obyčajného dňa mohli získať.
Fatima je známe pútnické miesto nachádzajúce sa približne 150 kilometrov od Lisabonu. Je známa najmä, že sa v nej v roku 1917 trom malým deťom odohrali zjavenia panny Márie v celej svojej kráse. Je plná množstvom kostolov a bazilík, ktoré svojou krásou a dominanciou prevyšujú akékoľvek iné pútnické miesta široko ďaleko. Nad všetkými týmito kláštormi a bazilikami vo Fatime mi utkvela v očiach úplne iná, obyčajná vec: chodník. Pred bazilikou Panny Márie sa nachádza asi 300 metrový chodník nazývaný Via Penitencial. Je svojím spôsobom chodník „milostí“. V deň príchodu na do Fatimy som si len tak sadol pred baziliku a sledoval ženy, ktoré na tomto chodníku boli. Kľačiac na kolenách sa snažili prejsť celú túto 300 metrovú diaľku za prítomnosti svojich manželov a rodín, ktorí im občas podávali vodu alebo dáždnik ochraňujúci pre slnkom. Pripomínal to výjav, kde jedno z detí, ktorému sa zjavila Mária kľačiac prosila za uzdravenie svojej matky. Denne sa na tomto chodníku modlí stovky žien, ktorých trápia rôzne problémy a choroby. Slová, ktoré mi však prišli na um, keď som pri nich videl manželov či celé rodiny boli presne tie, ktoré som ešte nikdy nepočul. No istotne ich pozná každý z nás: V dobrom aj v zlom.... V zdraví aj chorobe.... V šťastí aj nešťastí....
Prílet do Lisabonu:
Priamy let z Viedne do Lisabon bol na môj vkus pridlhý . Po piatich hodinách strávených v lietadle som si povedal, že si urobím krátku prechádzku a na ubytovanie pôjdem peši. „Je to iba osem kilometrov a aspoň si rozhýbem nohy“ hovorím si. Koniec koncov mal som na sebe iba jeden batoh a aktuálne bolo len sedem hodín večer. No to, čo som na úvod videl nemalo nič spoločné s tým, čo som sa o Lisabone odohrávalo v mojich predstavách. Večne živých a usmiatych Portugalčanov vystriedali desiatky ba až stovky bezdomovcov, žobrákov či dílerov. Občas bolo dosť problematické vyhnúť sa im, pretože títo bezdomovci sú trochu vyšší level ako tí naši na Slovensku. Tí naši si za väčšie úspory ihneď nakúpia nejaký ten alkohol na konzumáciu. Portugalskí bezdomovci však investujú rozumenejšie. Najsamprv si v Decathlone nakúpia stany a až potom alkohol. Prechádzka prvými ulicami pripomínala viac prekážkovú dráhu ako chodník. Bezdomovci si svoje príbytky rozkladali priamo na chodníku a nie vždy bolo jednoduché obísť ich. Stávalo sa aj to, že občas ma zastavil nejaký chlapík s pestrou ponukou nelegálnych drog a občas zas niekto, kto skutočne potreboval jedlo. Až prechodom cez park Jardim de Alameda sa situácia začala postupne zlepšovať. Tento menší a menej významný park ma nadchol tým čím je Portugalsko známe. Futbalom.... Napriek pokročilej hodine sa v parku nachádzalo množstvo obyvateľov Lisabonu, ktorých spájala láska k tejto úžasnej hre. Niektorí sa len prizerali, iní zas boli priamymi účastníkmi jedného zo zápasov odhrabávajúcich sa v tomto parku. Nie je náhoda, že takí hráči svetového formátu ako sú Cristiano Ronaldo, Eusébio či Luis Figo pochádzajú práve z Portugalska.
Na chvíľu som sa zapozeral do jedného z mnohých futbalových zápasov, ktoré sa odohrávali v tamojšom parku, no ihneď potom som pokračoval v preskúmaní ďalších častí mesta. Ulice sa mi už nezdali také nebezpečné a už vôbec sa ma nikto neopýtal či si „niečo“ nekúpim. Nepríjemná atmosféra s prvých ulíc pri letisku sa rázom zmenila. Mojej prechádzke po Lisabone už nič nestálo v ceste a ja som si mohol naplno vychutnať miesta ako sú námestie Martina Moniza či kostol svätého Mikuláša. Nakoniec som napriek zvláštnemu začiatku pomerne šťastlivo došiel do svojho hostelu: Lisbon Lounge Hostel.
Druhý deň v Lisabone bol venovaný fascinujúcej prehliadke mesta, pričom som začal svoj výlet rannou prechádzkou smerom k malebnému nádražiu Rossio. Z tohto historického bodu som sa rozhodol využiť miestny vlak a presunúť sa do jedného z najkrajších portugalských skvostov – do Sintry. Toto malebné historické mesto, len krátky skok, asi 30 kilometrov od Lisabonu, je ako rozprávkový svet, ktorý ponúka návštevníkom bohatú dávku histórie, kultúry a umenia.
Sintra sa týči na kopci a pôsobí ako pôvabné stretnutie minulosti a prítomnosti. Jeho úžasné pamiatky vrátane kráľovských palácov, kaštieľov a majestátnych záhrad z neho robia jedno z najkrajších miest v Portugalsku. Keď vchádzate do historickej časti mesta, cítite sa tak, akoby ste vkročili do inej éry. Ulice sú lemované tradičnými domami s farebnými fasádami a obchodíkmi plnými miestnych delikates. Niektoré z nich som ochutnal aj ja sám, aby som doplnil chýbajúce kalórie, keďže po Sintre som sa taktiež prechádzal pešo.
Toto mesto jednoducho očarí svojou atmosférou a neskutočným výhľadom, ktorý poskytuje na Lisabon a okolité údolie. Pre tých, ktorí obdivujú históriu, architektúru a prírodu, je Sintra povinným bodom na ich cestovateľskom zozname. Takže ak sa vám podarí nájsť sa aspoň raz v Lisabone, nevynechajte túto perlu na pobreží, ktorá očarí každého cestovateľa.
Ďalším ohromujúcim zážitkom v mojom putovaní bol návšteva Lisabonskej katedrály, ktorá sa nachádza v úzkych uličkách historickej štvrti Alfama. Už pri vstupe ma pohltila atmosféra tisícročnej histórie, akoby každý kameň vytváral príbeh minulosti. Vo vnútri sa nachádza chrám, ktorý má uprostred svojho strohého charakteru niekoľko dekoratívnych prvkov. Jedným z nich krstiteľnica, v ktorej bol pokrstený svätý Anton Paduánsky. Portugalský kňaz, ktorý vedel čítať vo svedomí obyčajných ľudí. Bola postavená na troskách jednej z mešít z čias, keď toto územie ešte patrilo Maurom. Interiér katedrály tvoria sarkofágy zo 14. storočia, gotická kaplnka zo 14. storočia ako betlehem od Joaquima Machada de Castro. Návštevou tejto katedrály si výlet v Lisabone určite nepokazíte, no za vstup do nej si priplatíte 5€ . Keď už spomínam peniaze, tak musím povedať, že jednou z najdôležitejších vecí, ktoré som si v Lisabone kúpil bol credential. Inak povedané pas pútnika, do ktorého si zbierate pečiatky z miest, ktoré ste doposiaľ navštívili.
V momente, keď som si kupoval som si pomyslel, že ho nikdy nepoužijem. Pravdou však je, že na konci mojej cesty by sa mi zišiel ešte jeden. Ku koncu mojej cesty už som mal toľko pečiatok, že som ich musel začal odmietať, aby mi zostalo nejaké miesto aj na koniec mojej cesty. Nič nepokazíte ani tým, ak si kúpite ďalší credential a budete pokračovať v zbieraní pečiatok. Mne sa už však nechcelo hľadať miesta, kde si ho môžem opäť zakúpiť a tak som ostal pri tom jedinom z Lisabonu. Katedrála ponúka pútnikom možnosť zakúpiť si credential každý deň od pondelka do soboty, vždy v čase 10:00 – 18:30. Omše sa v Lisabonskej katedrále konajú v stredu o 18:00 a v nedeľu o 11:30. No tieto informácie si pre istotu vždy treba overiť na webstránke katedrály.
Vyčerpaný z náročného slnečného odpoludnia som sa prepravil verejnou dopravou ku kláštoru Hieronymitov v mestskej časti Belém. Detailne vyrezávaná architektúra tohto kláštora ma nachvíľu preniesla do akoby iného sveta. Stĺpy a oblúky odkazovali na obdobie portugalských objavov a ich zdobené povrchy hovorili príbeh o slávnych cestách Portugalského objaviteľa Vasca da Gammu, ktorého hrobka sa v kláštore taktiež nachádza. Jednou z najvýznamnejších častí kláštora je jeho chrám, ktorý je zasvätený Panny Márie. Kláštor má aj krásne klenuté stropy a rozsiahle okenné vitráže, ktoré prepúšťajú zafarbené svetlo do jeho vnútra.
V Beléme som ešte chvíľu pobudol, aby som navštívil Torre de Belém (Belémsku vežu) a pamätník Padrão dos Descobrimentos, socha vzdávajúca hold objaviteľom. Zatiaľ čo Belémska veža slúžila skôr ako súčasť opevnení, tak kríž v sochovej stavbe akoby vzdával hold všetkým tým, ktorí sa pokúšali zájsť za hranice svojej fantázie. Jeho veľkoleposť ma na chvíľu zastavila na chvíľu. Práve tu som načerpal silu, aby som pokračovať ďalej prechádzkou do najznámejšej uličky v Lisabone.
Rua da Bica de Duarte Belo je ulica, ktorou prechádza známa Lisabonská atrakcia, električka s číslom 28. Každý deň na konci tejto uličky stoja davy turistov, aby si mohli urobiť čo i len jednu fotku s touto električkou. Mne sa to síce nepodarilo, no nemôžem povedať, že by mi to pokazilo deň, ktorý sa už pomaly chýlil ku koncu. Odchodom z uličky som začínal premýšľať o oddychu a príprave na nedeľu, keď som oficiálne začal svoju cestu do Santiaga de Compostella. Dal som si rýchlu večeru Bacalhau à Gomes de Sá a typický Lisabonský koláčik „Pastel de Nata“.
Lisabon - Santarém
V nedeľu ráno som zobudil do upršaného rána. V duchu si hovorím, že konečne prišlo ochladenie, no netrvalo to dlho a teploty sa opäť vyšplhali k teplotám nad 30 stupňov. Po dvoch dňoch strávených v Lisabone som bol taký opálený, že by som ísť robiť komparzistu do niektorého z dokumentov o Afrike. Sú dni, kedy sa človek zobudí a či chce či nechce, vstane hore zadkom. A potom to aj tak vyzerá rezeň, tak ako v tú nedeľu, keď som unavený z predošlého dňa a nič sa mi nechcelo. Napriek všetkému som sa premohol a rýchlosti ponáhľal na omšu v Lisabonskej katedrále. Tento druh začiatku cesty som považoval za oveľa lepší začiatok ako zobudiť sa, vstať a ísť. S požehnaním miestneho kňaza som sa okolo 13:17 vydal do neznámej krajiny na cestu dlhú 620 km. Pamätám si to pomerne presne, pretože pred katedrálou v tom čase stála skupinka talianskych turistov, ktorých som sa najskôr opýtal na presný čas a až potom som jedného z nich požiadal, aby ma odfotil. Za bujarého potlesku ma táto talianska skupinka vyprevadila na moje prvé metre. „bom camino“, teda šťastnú cestu ozývalo sa pred katedrálou. Bolo to Prvé „bom camino“, ktoré som vôbec počul.
Dostať sa z Lisabon nebola taká jednoduchá záležitosť ako som spočiatku myslel. Na túto cestu som sa vôbec nepripravoval. Nemal som jasnú predstavu o tom, kde a kedy budem spať, akými miestami budem prechádzať a viac menej ani o tom ako je trasa značená. Vedel som len toľko, že počas chôdze budem vidieť šípky ukazujúce smer na rôznych miestach a nimi by som sa mal riadiť. Veľkou pomôckou mi boli aplikácie „NinjaCamino“ a „mapy.cz“.
Predovšetkým prvá zo spomenutých aplikácií je užitočná tým, že poskytuje informácie o miestach, ktorými prechádzate, a zjednodušuje možnosti získania cenovo výhodnejšieho ubytovania. Čo čert nechcel sa stalo realitou. Už po prvých stovkách metrov som sa ocitol v situácii, kedy som musel skontrolovať aplikáciu, aby som sa uistil, či som nezablúdil. Na ceste som nenachádzal žiadne nálepky ani šípky, ktoré by naznačovali správny smer, a to ma zmiatlo. Po pár prejdených kilometroch som si však uvedomil, že absencia šípok môže byť samotným potvrdením, že som na správnej ceste. V prípade zmeny smeru by sa totiž nová šípka objavila. Hľadanie šípky však mohlo byť trochu náročné, pretože sa objavovala rôznymi formami - na dopravnej značke, na kanálovom poklope, ako nálepka na odpadkovom koši či na stene budovy. Postupom času som sa však naučil túto nekonvenčnú navigáciu a začal som sa sústrediť viac na cestu, než na to, kde a ako sa šípka objaví, a preto som časom odložil telefón a dôveroval som svojmu inštinktu.
Počas prvých kilometroch som si ešte urobil krátku zastávku na hrade svätého Jirího a Lisabonskom panteóne, aby som dokončil menšiu prehliadku kultúrnych pamiatok Lisabonu. Panteon, ktorý je pôvodne chrám svätého Petra slúži aj ako miesto pre hrobky viacerých významných osobností ako sú napríklad bývalý portugalský prezident Huberto Delgado či ikona svetového futbalu Eusebio. Na streche tohto miesta som sa na chvíľu zastavil a vychutnal krásny výhľad na Lisabon, ktorý sa mi naskytol. Bol to môj posledný pohľad na tento fascinujúci portugalský metropol. V momente, keď som vykročil von, som zmenil tempo a po prechodení trinástich kilometrov som definitívne opustil Lisabon.
S nekonečnými kilometrami za Lisabonom mi počtu krokov začali pribúdať aj myšlienky. Jedna z nich mi vnukla nápad využiť môj credential a začať zbierať pečiatky ako pamiatky na miesta, ktoré som už prešiel. Prvú pečiatku z nich som získal v dedinskej krčme s názvom „Sociede los Sarbres“ vo Vila Franca de Xira. Za pultom obsluhovala staršia pani, ktorú nehovorila po anglicky. No v momente, keď som jej ukázal môj pas pútnika, tak ihneď vedela, čo od nej žiadam. „carimbo“,teda pečiatka zvolala. „Carimbo i Sagres“. Pečiatka a Sagres (značka piva). A pozvala ma na pivo.
Etapa prvého dňa, ktorú som si (ne)naplánoval nemala konca. Myslel som na to, že v prvý deň množstvo kilometrov a miesto na spanie si nájdem niekde v divočine. Mal som romantické predstavy o tom ako počas prvého dňa prejdem viac ako 40 kilometrov a nájdem si nocľah niekde na pláži rieky Tejo. Tieto sa rýchlo ukázali byť len snom. Po prejdení tridsiatich troch kilometrov som sa ocitol v úplnej tme a bol som nútený nájsť si nocľah kdekoľvek, kde som práve bol. Realita cestovania niekedy odmieta romantické predstavy, no vždy prináša svoje vlastné dobrodružstvá. Zbľúdený a vyčerpaný som si rozložil svoj spacák neďaleko poľnej cestičky neďaleko futbalového štadióna klubu Alverca do Ribatejo.
Mám celkom presné spomienky na to, kde som si rozložil svoj tábor. Len pár krokov od potoka, ktorý bol plný komárov. To však zistil až v momente, keď som bol kompletne rozložený a pripravený na ťažký spánok. Bola to asi najhoršia noc v mojom živote. Dodnes si pamätám, ako som sa snažil zbaviť komárov bleskom z fotoaparátu. Boli všade. Okolo tretej hodiny ráno sa tento horor skončil a ja som mohol spať aspoň na dve hodiny. Dve hodiny spánky by zrejme nestačili nikomu z nás a tak som sa v skorých ranných hodinách pobral späť na najbližšiu vlakovú stanicu a skrátiť si tak čas kým otvoria miestny supermarket „Pingo Doce“. Môžem smelo povedať, že tak niektorí nedokážu zabudnúť na v prvú noc v intímnom objatí, tak ani ja ešte aj dnes nedokážem zabudnúť na prvú noc na camine v Portugalsku.
V priebehu náročného rána, keď som čelil prvým nečakaným výzvam na mojej túre, som urobil rozhodnutie, ktoré malo výrazný vplyv na môj cestovateľský zážitok. Rozhodol som sa začať využívať funkcie aplikácie NinjaCamno. Pôvodne som mal v pláne čoraz častejšie prespávať v prírode a minimalizovať, tak kontakt s digitálnym svetom. Prvé ráno mi však vystavilo „účet“ v podobe boľavého chrbát a doštípanej tváre. Nikdy som nepatril medzi technicky zdatnejších a kamaráti vedia, že odpovede odo mňa sa skôr dočkajú odpovede cez hovor ako cez messenger.
Aplikácia NinjaCamno sa stala pre mňa nenahraditeľným spoločníkom, poskytujúc nielen navigačné pokyny, ale aj cenné informácie týkajúce sa dostupného ubytovania. S jej pomocou som bol schopný prehľadne vyhľadávať rôzne druhy ubytovania od hotelov až po rodinné domy, nazývané tiež „albergue“, kde som mohol tráviť čas spoločne s ostatnými turistami na ceste do Santiaga.
Jednou z konkrétnych skúsenosťí, ktorá vystihuje účinnosť aplikácie, bola moja rezervácia ubytovania v odľahlej dedinke Valada, vzdialenej asi 32 kilometrov od miesta môjho spánku. Ešte ráno som cez WhatsApp odoslal správu do miesta ubytovania a do obeda som od nájomcu dostal potvrdenie rezervácie. Toto rýchle a efektívne riešenie aspoň na okamih pozdvihlo moju náladu. Mysliac na pohodlný matrac a teplú večeru som opäť zvádzal súboj s vysokými teplotami, ktoré som sa vyšplhali nad 30 stupňov. Slnko na holých pláňach a poľných cestičkách bolo také extrémne, že z času na čas som musel ukryť pod mostom, čo skôr pripomínal odpadovú šachtu. Oddych pod mostom, hoci nevyzeral ako ideálny chodník, som našiel útočisko pred horúcim slnkom a čakal na obnovenie síl. V tejto chvíli som uznal, že okrem zážitkov s aplikáciou NinjaCamino, ktorá mi pomohla efektívne plánovať a rezervovať ubytovanie, môže byť dôležité aj fyzické pohodlie a starostlivosť o vlastné zdravie.
Hladný a vyčerpaný po náročnej noci, som sa rozhodol, že je nevyhnutné hľadať teplé jedlo v reštaurácii. Vzhľadom na viacdňový turistický pochod som si uvedomil, že stravovanie len studenými potravinami zakúpenými v supermarkete nie je udržateľné. Potreboval som vyváženú stravu, a preto som vyhľadal reštauráciu, kde som si mohol dopriať teplé jedlo a získať novú energiu. Moje kroky smerovali k miestnej reštaurácii „O Sonho“ v mestečku Azambuja. Otvoril som dvere reštaurácie a snažil som sa nájsť niekoho, kto hovorí po anglicky. Nič neobvyklé. Z celého personálu hovoril lámavou angličtinou iba jeden mladý chlapec, ktorý skôr vyzeral ako stredoškolák než ako čašník obsluhujúci pult. Moju objednávku som vyjadril jednoducho: "Dám si čokoľvek jedlé a teplé." Chlapec sa usmial a priniesol mi polievku, hlavné jedlo a nápoj v podobe mäsa so zemiakmi a paradajkami. Pred odchodom som si zavolal kuchárku a chlapca ako tlmočníka. Kedže ako jediný ako tak ovládal angličtinu, tak som cez neho odoslal odkaz kuchárke so slovami o tom, že je skutočne veľmi dobrá kuchárka a že to bolo jedno z najlepších jedál. Vyzeralo to na rodinnú reštauráciu a v kuchyni bola podľa chlapcovho opisu babka s pomocníčkami. Ak sa pýtate na to koľko asi tak stojí takéto menu v priemernej Portugalskej reštaurácii, tak vedzte, že toto menu ma vyšlo na 5,5€. Prakticky môžem povedať, že za obedové menu v reštauráciách som v Portugalsku nedal viac ako 5-6€. Chuťovo a cenovo sa to s našimi reštauráciami nedalo ani porovnať.
Do Valady mi zostávalo prejsť ešte 20 kilometrov. Pekelných 20 kilometrov. Rýchlym tempom som míňal plantáže a paradajkové polia, ktoré boli viac-menej zdevastované následkami prírodných extrémov. Po príchode na ubytovanie sme s prenajímateľom Miguelom sledovali správy o ničivom krupobití neďaleko dediny. No Miguel videl aj inú zničenú vec, ktorá zaujala jeho oči. Boli to moje zdevastované nohy plné pľuzgierov. Odporučil mi, aby som vzhľadom k mojim chodidlám nasledujúci deň zvolil kratšiu trasu a zakončil ju už v Santaréme. Santarém ponúka bohaté možnosti kultúrneho vyžitia v porovnaní s menšími dedinami. Napriek tomu som sa už v tom čase rozhodol pokračovať ďalej až do Azioa de Baixo.
Santarém - Fatima
Ráno bolo úplne odlišné od predchádzajúcich dní. Človek hneď pozná rozdiel medzi tvrdou zemou a teplým matracom. Po raňajkách a oddychu som sa hneď zrána vydal na cestu. Tento odľahlý kút Portugalska ma okamžite zaujal. Nielen okolitou prírodou, ale aj srdečnosťou miestnych obyvateľov. Akoby sa začala nová čítať nová kapitola, čo mi chcela pomôcť zabudnúť na noc počas, ktorej som sa snažil zabiť komáre fotografovaním s bleskom. S vychádzajúcim slnkom ma zdravili zberači, robotníci či plantážnici. K dokonalej idylke mi už chýbali len croissant a kapučíno.
Netrvalo však dlho a našiel malú krčmičku s touto ponukou. Tri kilometre za Valadou sa nachádzala pohostinná kaviareň, ktorú práve obsluhovala postaršia pani. Zrejme majiteľka. Ako to však už býva ani ona nehovorila po anglicky. Častokrát som si v Portugalsku myslel, že skôr sa ja naučím dohovoriť ich rečou ako oni po anglicky. Využili sme však modernú technológiu a za pomoci prekladača sme sa dali do reči. Prekvapujúci bol pre ňu najmä fakt, Česko a Slovensko už netvoria spoločný štát. V niektorých častiach Portugalska som počas svojho putovania zažil následky vplyvu politiky Salazara, keď som sa stretol s obyvateľmi, ktorí nevedeli čítať, a musel som im prečítať to, čo som napísal. Nebolo to nič neobvyklé. Hoci bola medzi ňou a staršou pani komunikačná bariéra, odišiel som s tým, čo som potreboval. S pečiatkou a dobrým pocitom s rozhovorom s príjemným človekom.
Keď som sa po niekoľkých hodinách dostal do Santarém, rozhodol som sa, že si urobím krátku prechádzku po meste a navštívim kultúrne pamiatky v tomto meste. Chcel som si trochu oddýchnuť, pretože posledné dva kilometre do centra mesta som musel vo vysokých teplotách prekonať 100 metrové prevýšenie. Centrum mesta nie je veľké a tak som pomerne ľahko mohol navštíviť všetky dôležité pamiatky. Santarém svojou históriou siaha až do antických a rímskych čias do piateho storočia pred našim letopočtom, čo badať už na mestských hradbách. Historický názov Scallabis nieslo už ako súčasť Rímskej ríše v provincii Luisitania.
Počas tohto obdobia bolo vystavaných niekoľko stavieb a infraštruktúrnych zariadení, čo mestu poskytlo urbanizovaný charakter typický pre rímske mestá tej doby. Neskoršie obdobia už po páde Rímskej ríše a nástupe kresťanstva priniesli do Santarém pamiatky ako: Castelo Santarém, katedrála svätého Štefana, kláštor sv. Františka, nám. Praca do Municipio.
Mesto Santarém má s týmto spojenie, pretože jedno z tajomstiev, ktoré mali byť oznámené deťom, bolo napísané v kodifikovanej forme a bolo uzavreté v obálke. Toto tajomstvo bolo odovzdané portugalskému biskupovi, ktorý ho následne odniesol do Santarému. Toto tajomstvo je známe ako tretie fatimské tajomstvo. Po mnoho rokov bolo uchovávané v tamojšom biskupskom paláci, až bolo konečne zverejnené v roku 2000 pápežom Jánom Pavlom II. Prehliadajúc si pamiatky mesta a premýšľajúc o tom aké to asi muselo byť čítať si o vlastnom atentáte sa poberám ďalej. Deň bol opäť nadmerne teplý a ja som postupne kontroloval každých sto metrov svoj telefón či som sa náhodou nepomýlil a neprešiel som miesto môjho večerného pobytu. Nepomýlil som sa, no každú chvíľu som netrpezlivo sledoval obrazovku, aby som zistil počet zvyšných minút strávených v tomto pekle.
Nekonečných 9 kilometrov po asfaltke akoby trvalo večnosť. Vzdialenosť, ktorú obvykle prejdem za hodinu a pol mi dala zabrať minimálne na tri hodiny. Už po pár sto metroch som sa musel zastaviť v obchode pri ceste, aby som si doplnil zásoby ovocia a cukru. Tu som narazil na dvoch priateľských Portugalčanov, Francisca a Pabla. Turistov, ktorí boli na svojej vlastnej ceste z Lisabonu do Fatimy, nazývanej tiež „Camino Fatima“. Prehodili sme pár úvodných slov a chvíľu sme sa rozprávali o našich plánoch. Myslím, že to boli vôbec prví Portugalčania s výbornou angličtinou, ktorých som v Portugalsku stretol. Francisco mi pre každý prípad dal svoje telefóne číslo. Bol rozhodnutý, že ak sa mi čokoľvek stane tak mi pomôže. Naše cesty sa ešte niekoľko dní častokrát lemovali a dvakrát mi dokonca ponúkli ubytovanie u ich priateľov, čo sa mi zdalo trochu nezvyčajné. Môj priateľ Migueľ mi povedal, že v tejto krajine platí istá zásada: Portugalci vraj nikdy nedovolia, aby niekto ostal v noci spať na ulici alebo v prírode. Vždy vám aspoň ponúknu nocľah. Mne osobne sa táto zásada v Portugalsku naskytla hneď niekoľkokrát, no vždy som odmietol. Ako chalanovi zo Slovenska sa mi to zdalo nezvyčajné, no v Portugalsku je to bežné. Asi sa máme od nich čo učiť.
Tento deň bol skutočne bohatý na zážitky a nezabudnuteľné chvíle. Ďalšia z nich sa mi stala asi tri kilometre pred Aiozou, keď na mňa začal trúbiť jeden smetiar. Hladiac na jeho montérky som usúdil, že zrejme bol ešte v práci. Pristavil sa ku mne začal sa ma vypytovať informácie o tom : Kto som? Odkiaľ som? A kam idem? Dostal som viac otázok ako ktokoľvek iný na pracovnom pohovore. Nepamätám si už celkom presne ako sa volal. Na oplátku mojich odpovedí som sa dozvedel len toľko, že sa narodil v Santiagu a je azda len ten nešťastnejší smetiar na svete. Úsmevným tónom som sa opýtal či by ma nemohol autom zobrať najbližšie tri kilometre, pretože už som bol v koncoch. A on sa na mňa usmial akoby Hamšíkovi z oka vypadol a povedal, že aj by chcel a aj by mohol, ale na najbližšej zákrute musí zabočiť doprava. Inak by ma zobral. V duchu si hovorím jednu nadávku od druhej a dodávam: „Čo si si naložil, to si aj nes. Pôjdeš pekne po vlastných a smetiara nechaj tak. On je len rád, že smeruješ tam, kde sa on narodil“
Na ubytovanie „Albergue de Peregrinos“ v Azoie de Baixo som prišiel tesne pred západom slnka. Nakoľko správca albergu nemohol cez noc zostať so mnou, dohodli sme sa, že pred príchodom ho skontaktujem, aby mi ukázal všetko dôležité. Spoločne sme si prešli všetky priestory vrátane sprchy vo vedľajšej budove. Na prvý pohľad sa jednalo o menšiu ubytovňu zameranú pre turistov a pútnikov. Takmer všetkých 50 postelí bolo prázdnych okrem tej mojej. Cestovanie samostatne vám odhalí rôzne aspekty vášho života. Počas mnohých etáp vašej cesty sa kladiete otázky o svojom živote a odpovede na tieto otázky vám nik iný ako vy sám. Časom človek zistí, že ak nechce byť taký aký je, tak sa musí zmeniť. Gándí raz povedal, že „Človek je produktom svojich myšlienok.“ Moje myšlienky sa v tomto albergu upierali smerom ku kreativite a nikdy by som o sebe nepovedal, že toľko kreativity vo mne drieme.
Hoci mi nájomca ukázal ako sa otvára brána, kde sa nachádza sprcha, tak som ju napriek všetkému úsiliu nedochádzal otvoriť. Z hygienického hľadiska by sa nič nestalo, ak by som v ten deň jednu sprchu vynechal, smrdel by som jedine sám sebe a žiadne rande som zatiaľ neplánoval. No moje chodidlá sa už potrebovali schladiť a oddýchnuť si od neustálej záťaže. Sprcha ale pre mňa zostala zavretá. Prešiel som budovy s posteľami, kde som našiel toaletu. V nej som uvidel záchod, umývadlo a vedľa neho umelohmotný smetný kôš.
Odrazu mi hlavou prebehli tri možnosti. Akési záblesky kreativity, ktorá vo mne dovtedy driemala. Buď postupne dám nohy do záchodu a spláchnem, alebo vyberiem plastový sáčok, vyčistím kôs a naplním ho vodou, alebo ekvilibristicky natočím nohy tak, aby som si ich umyl v umývadle. Macgyver??? Ten by sa mal odo mňa čo učiť.
V noci, keď som sa už uložil do jednej z tých 50 postelí som myšlienkami premýšľal či je ešte niekto na trase z Lisabonu a či by som ho mohol dostihnúť. Jedinú spoločnosť, ktorú som mal mi čas od času tvorili Francisco, Pablo a domáci dedinčania. Chvíľami to bolo fajn, no chvíľami by sa mi aspoň nejaká spoločnosť zišla.
Hneď z rána mi náladu oživil opäť ten istý veselý smetiar, ktorý tentokrát nebol sám - sprevádzali ho veselo naladení kolegovia. Premýšľal som, čo ich môže robiť takými usmiatymi , a odpoveď som objavil až o niekoľko dní neskôr. V malej dedinke Ribeira do Fárrio e Formigais som si v jeden podvečer rozložil svoju hamaku, priamo vedľa miestnej krčmy. Hoci bolo to ráno nesmierne chladné, prebudil som sa až na neustály ruch prichádzajúcich a odchádzajúcich áut. Zistil som, že v skorých ranných hodinách sem prichádzali neosvetlené autá, ktorých vodiči prichádzali a odchádzali do miestnej krčmy. Vystúpili, objednávali si dva tvrdé drinky a išli späť za volant. Kým som sa pripravil na odchod, tak som napočítal aspoň jedenásť áut. Zarážajúce je za celú tú dobu, čo som bol v Portugalsku som nevidel ani jednu dopravnú nehodu. Prihliadajúc aj na tento fakt som si aj ja pripil s jedným z tých vodičov. Na šťastnú cestu.
Nové ráno prinieslo nové zážitky, pričom vysmiata partia smetiarov nebola jediné prekvapenie, čo ma v ten deň zastihlo. Slniečko opäť ukázalo svoju silu a to až tak, že som na moment stratil rovnováhu. Pár metrov za dedinkou Arneiro das Milhariças som si musel oddýchnuť a posadiť na múrik mosta pretínajúceho vyschnutý potok. Silnejší vietor mi rázom do vyschnutého potoka odfúkol moju šatku, ktorú som od vtedy už nikdy neuvidel. V tom sa pri mne zastavilo staršie auto, z ktorého vystúpila kompletne celá rodina: Dedko s jeho synom a nevestou a s ich dvoma malými deťmi. Sadli si na druhý múrik mosta pozerali sa na mňa. Ak by niekedy v histórii ľudstva prebehlo blízke stretnutie mimozemského druhu, tak si myslím, že by to nevyzeralo inak. Oči sa nám prelínali tak dlho, že aj vážna dramatická chvíľa v tureckej telenovele trvá kratšie. Po chvíľke ich ako prvý zdravím, a oni mi pozdrav oplatia. Pre ľahšiu identifikáciu vždy nosím na batohu slovenskú značku. Nie z dôvodu, že by som bol hrdý národniar, ale vysvetľovanie môjho pôvodu je vďaka tomu ľahšie. Aj keď v tomto prípade vlajku na mojom batohu nepoznali. Dedko stále žil v tom, že Československo je jedna krajina a mladí podľa môjho skromného názoru nechodili na strednú školu. Zatiaľ, čo dedko vyzvedal, tak ma s otvorenými ústami pozorovali. Dedko mi povedal prvý žijúci Slovák, ktorého spoznal začal jasať a skákať akoby oslavoval rozdelenie Československa. Po chvíli sa však smiech zmenil na plač. Poobzeral sa po okolí a zistil jeho potok úplne vyschol. Boli to totiž jednoduchí roľníci a polia, ktoré boli navôkol im dávali obživu počas celého roka....Až kým potok nevyschne a pôda nestvrdne.
Extrémne výkyvy počasia menia túto krajiny na nepoznanie. Zatiaľ čo v jednom kraji som mohol sledovať nezvyčajné silné dažde a krupobitie, tak v už o pár kilometrov ďalej sa pôda menila na púšť. Zaželal som dedinčanom „boa Sorte“, veľa šťastia a išiel som ďalej. Tentokrát som na namierené do Fatimy, vzdialenej 35km. Nebolo by to pre mňa nič náročné, ak by som bol čerstvý ako rybička. V nohách som však mal viac ako 150 km a skôr či neskôr som si musel priznať, že ak chcem prejsť Portugalsko živý a zdravý, tak budem musieť spomaliť. Denne som totiž to priemerne prešiel 33 kilometrov. Do Fatimy som v ten deň neprišiel. Vďaka tomu, že som si neurobil rezerváciu som mal možnosť výberu nájdenia vhodného miesta na prespatie v prírode. Bola to moja druhá noc v divočine v Portugalsku. Tentokrát mi robil spoločnosť jeden diviak.
Ráno som sa prebudil v mojej hamake neďaleko obce Minde. Naplnený pocitom dobrodružstva noci s diviakom som sa rozhodol vydať do Fatimy, aby som objavil kultúrne a náboženské poklady tohto portugalského mesta. Vyčerpaný a ľahší asi o päť kíl som si povedal, že pre dnešok bude stačiť, ak prejdem 20 kilometrov a vo Fatime strávim viac času, aby som načerpal sily do ďalších dní.
Cesta do Fatimy ma viedla cez malebné plné cesty dlhých 7 kilometrov. Po príchode do mesta som sa okamžite vydal na prieskum Baziliky Nášho Panny Fatimskej. Obdivoval som jej majestátnu architektúru a vstúpil do vnútra s úctou. Ocitnutý v tomto svätom priestore som sa rozhodol stráviť chvíľu ticha, sebareflexie a oddychu.
Nasledovala návšteva Kaplnky Zjavenia, kde som sa zastavil pri posvätnom mieste, kde sa Panna Mária zjavila pred veriacimi. Mne sa v tomto mieste zjavila len početná skupinka poľských turistov, ktorý ma svorne zdravili postupne jeden po druhom: „Deň dobry.“ Po dlhom čase som opäť počul jazyk podobný tomu nášmu, na ktorý som už po pár dňoch takmer zabudol. Každodenná komunikácia v angličtine vo mne zanechala stopy. Skôr by som zareagoval na pozdrav „bon dia“ ako na „dobrý deň.“
Zvedavý na domovy svätej Lucie, Francisca a Hyacinty som zamieril k ich domovom. V múzeu som objavoval históriu a príbehy týchto svätých postáv, čo ma ešte viac priblížilo k atmosfére duchovnej Fatimy. Muzeálne a kultúrne vo Fatime boli na dlhú doby asi to jediné, čo si ma na celej ceste až do Porta získalo. Jedinečné zábery a stovky či tisíce zachovaných predmetov v obdobia zjavení donútia aj toho najväčšieho skeptika premýšľať o tom či to naozaj nebola pravda. Dolu v podzemnom múzeu sa dokonca premietal film zobrazujúci celú tú scenériu posledného zjavenia. Posilnení a naplnení atmosférou som sa rozhodol zúčastniť na večernej svätej omši v Bazilike Panny Márie. Podvečer, keď slnko klesalo za obzor, som sa po náročnom dni ubytoval v hostely Fatima Lounge Guest House.
V ten deň som z mojej cesty ukrojil len 20 kilometrov. Vedel som, že nasledujúce dni budem musieť doháňať stratené kilometre, aby som sa držal stanoveného plánu.
Fatima - Porto
Zobudil som sa do nového dňa, plného elánu a očakávania, čo mi prinesie začiatok ďalšej etapy. Vzhľadom k nedostupnosti ubytovania som opäť volil možnosť prespania v divočine, no tento raz som bol viac obozretný pri výbere vhodného miesta. Zvolil som nocľah blízko spomínanej krčmy v dedine.
Počasie sa konečne umúdrilo a slnko už nepálilo tak ako v predchádzajúcich dňoch. Je to trochu zvláštne, ale vďaka Fatime alebo nejakej inej nevysvetliteľnej sile som za dva dni prešiel približne 91 kilometrov s obviazanou nohou plnou pľuzgierov. Po noci strávenej v divočine som si zabezpečil teplú posteľ neďaleko Coimbry v obci Condeixa-a-Velha. Hostitelia sa práve vrátili z dovolenky, a tak väčšinu času trávili vybaľovaním tašiek. Nevenovali mi veľa , no nemôžem povedať, že by mi to vadilo. Chcel som si v pokoji a v kľude ešte raz nechať prejsť mysľou tú hrôzu, ktorú som za posledné dva dni videl.
Celú moju cestu sprevádzali extrémne výkyvy počasia. Vo Valade som sledoval následky krupobitia s ľadom veľkosti tenisových loptičiek, a v Arneire som videl, aké škody môže spôsobiť extrémne sucho. To však bolo len predzvesťou toho, čo ma čakalo na ceste z Fatimy do Coimbry. Z Fatimy, ktorá sa nachádza v nadmorskej výške okolo 400-450 metrov, som mal krásny výhľad na mesto Caxarias a kopce za ním. Avšak, hneď na začiatku mojej cesty som zbadal hustý dym, čo naznačovalo rozsiahly požiar. Situácia sa mi zdala taká vážne, že hneď ako som sa v Caxarias naobedoval v miestnej rodinnej reštaurácii, tak som sa o bezpečnosti presvedčil na hasičskej stanici. "Je to bezpečné, práve sme to dohasili," povedal mi jediný hasič hovoriaci po anglicky. Dodal, že to bol jeden z najväčších požiarov v dejinách Portugalska. "Úžasné," pomyslel som si, kráčajúc popri čerstvo uhasených lesných oblastiach, kde ešte stále bolo vidno následky katastrofy. Dva dni som kráčal čerstvo uhasenými lesmi plnými obhorených zvierat a vyschnutých potokov. Cítil som sa ako Áres v krajine mŕtvych. Len z času na čas sa v okolitých dedinách objavili známky zelene, ktorá nepodľahla požiarom. Plamene pohltili absolútne všetko....Domy, stromy, zvieratá. Zvädnuté tváre smutných dedinčanov hovorili za všetko. Prišli o všetko.
Povzbudením mi bola len príhoda, ktorá sa mi stala v dedine Zambujal. Studňa v centre dediny bola vyschnutá ešte z požiarov a jediná možnosť ako získať vodu bola len vyjsť na menší kopček, kde sa nachádzala reštaurácia s fľaškovou vodou. Tento nápad som však hneď zatrhol a povedal som si, že tých pár kilometrov vydržím a napijem sa až na izbe. Po sto metroch počujem za sebou hlasný dupot topánok a neveriacky hľadím na to ako za mnou niekto beží a hlasno volá, aby som zastavil. Bol to čašník s pohárom vody v ruke, ktorý ma videl pri studni. Neviem si predstaviť, že by sa mi niečo podobné stalo na Slovensku. Myslím, že u nás by mi zaúčtovali ešte aj ten beh s pohárom v ruke. Tento čašník si vypýtal len jedno jediné „ďakujem“.
Cesta z Lisabonu do Porta nebola žiadnym cestovateľským zážitkom. Väčšinu trasy z Lisabonu do Porta som totižto išiel sám. Skutočne len občas sa mi stávalo, že som natrafil na náhodného turistu. Spoločnosť mi skôr robili dovolenkoví turisti, tak ako v Lisabone, Fatime, Coimbre. A práve Coimbra bolo mesto, ktoré mi dlhých dňoch strávených na vidieku dovalila opäť zažiť čaro veľkomesta. Mesto známe najmä pre svoju univerzitu. Respektíve knižnicu v nej pripomínajúcu Bradavickú školu čarodejníkov, ktorá podľa niektorým vraj slúžila ako inšpirácia J.K. Rowlingovej pri písaní o knižnice v Bradavici. Coimbru bohatú na historické a kultúrne pamiatky som veľmi rýchlo prešiel. Uličkami plných starobylej atmosféry som sa dostal k starobylej katedrále, kde som sa ponoril do nádherných gotických detailov a tajomného prostredia, ktoré dotvárali historické atmosféru tohoto miesta. Už pri schádzaní do starého mesta ma po pravej strane cesty očarili ruiny kláštora svätej Kláry, ktorý bol založený v 14. storočí samotnou kráľovnou Alžbetou Portugalskou, známou aj ako Alžbeta Aragónska. V dôsledku záplav bol kláštor zničený, no v súčasnosti prebiehajú snahy o jeho opravu. Moja cesta po Coimbre pokračovala návštevami starej a novej katedrály, ako aj vonkajšieho areálu Univerzity v Coimbre.
Po návšteve mnohých kultúrnych pamiatok v tomto prekrásnom meste som sa rozhodol prejsť ďalších 25 km, aby som ešte viac obohatil svoje putovanie. Ubytoval som sa v malebnej dedinke Sernadelo, kde som stretol miestnych obyvateľov a ochutnal miestne dobroty. Region Centro v Portugalsku známou vinárskou oblasťou, preto som okrem portugalského piva okúsil aj chute portugalského vína ...................... Každý krok ďalej bol novou príležitosťou objaviť skvosty tohto portugalského regiónu.
I keď boli moje kroky rýchle a s obdivom postupne navštevoval miesta ako sú Agueda, Anadia či São João da Madeira, tak vo neustále zostával pocit akejsi samoty. V alberguoch : Albergue de Peregrinos (Albergaria a Velha ) a v hostely v Santa Maria de Feira to nebolo o nič lepšie. Stále viac som sa snažil prísť rýchlo do Porta, odkiaľ začínalo väčšie množstvo pútnikov. Už som mal dosť samoty. Navyše prašné poľné cestičky sa zmenili na asfaltové cesty, ktorých som mal viac a viac pľuzgierov. Kotník som taký poobväzovaný, že ak sa v Porte konal výber hercov k filmu Múmia III, tak by som ho vyhral. Nakoniec som však šťastne prišiel do Porta, kde som sa ubytoval po troch dňoch chôdze z Coimbry. Tu sa začala nová kapitola putovania do Santiaga.
Porto - Santiago de Compostela
Porto je obľúbenou turistickou destináciou pre pútnikov, ktorým robia problém dlhšie trate. Viac ako 240 kilometrov do Santiaga nie je neprekonateľná vzdialenosť pre turistov rôznych vekových kategórii. Častokrát som sa na trase stretol aj s pútnikmi, ktorí na dlhšiu vzdialenosť neverili, hoci boli v ideálom veku a kondícii. Kratšia trasa z Porta má navyše množstvo variácii. Môžete si vybrať z centrálnej, teda vnútrozemnej časti a pobrežnej, ktorá vás prevedie nádhernými plážami za neustáleho súzvuku bitia upokojujúcich vĺn.
Camino Portugués Central (Centrálna vetva): Táto trasa začína buď v Lisabone alebo v Portu a vedie stredom Portugalska. Trasa z Porta je dlhá približne 242km. Pútnici z Porta vydávajúci sa na túto trasu prechádzajú mestá a dediny, vrátane Barcelos, Ponte de Lima, Redondela a Padron, predtým ako prichádzajú do Santiago de Compostela. Je to klasická cesta, ktorá ponúka rozmanitý pohľad na portugalskú krajinu.
Pobrežná cesta (Caminho da Costa): Táto dlhá 280km trasa sleduje atlantické pobrežie a poskytuje nádherný výhľad na more. Je to o niečo náročnejšia trasa, ale ponúka jedinečný zážitok z prechádzky pobrežím a návštevy pobrežných miest ako Vila do Conde a Viana do Castelo.
Predtým než som sa vydal na ďalšiu etapu svojej púte Portugalskom, bolo nevyhnutné urobiť rozhodnutie - vybrať si jednu z uvedených trás. Rozhodol som sa pre centrálnu trasu. Spoznávaním príbehov pútnikov som si vypočul množstvo príbehov o kráse pobrežnej cesty, neľutujem však svoje rozhodnutie. Už len z toho dôvodu, že by sa mi do rán mohol dostať piesok som túto možnosť zatrhol. O ďalších kilometroch navyše ani nehovorím. Netvrdím ale, že by táto trasa nemohol byť krajšia ako centrálna. Ak sa niekedy opäť vydám na túto trasu, tak určite zvolím pobrežnú cestu.
S vedomím, že na ťažké ubolené chvíle samoty už môžem zabudnúť som v Porte vykročil do nového dňa. Dal som si tri hodinky na raňajky a návštevu všetkého, čo som si predvečer zapísal a rozlúčil som sa s recepčnou v hostely. Myslím, že aj ona bude na mňa vtipne spomínať. Deň predtým sme sa stretli v práčovni oproti hostelu. Nebolo by na tom nič neobvykle, keby som tam nesedel len v trenkách. Všetky moje ostatné veci boli totiž to v práčke alebo sušičke. V Porte som však neobdivoval len práčovne a okolité uličky. Na návštevu som sa bol pozrieť aj do katedrálu v Porte, kníhkupectvo Livaria Lello, staromestskú časť Ribeira ako aj kostol bosých karmelitánok. Práve kostol bosých karmelitánok na ulici Rua de Carmo vo mne zanechal asi najumeleckejší dojem. Hoci som navštívil už množstvo kostolov a videl množstvo oltárov, tak oltár ako je v tomto kostole som ešte nikdy nevidel.
Mesto Porto v Portugalsku má bohatú históriu, ktorá siaha až do antiky. Názov "Porto" je odvodený z latinského slova "Portus", čo znamená prístav. Postupom času sa v dejinných časoch Porta vystriedali: Rimania, Góti, Vizigóti, Maury, ktorých nakoniec vystriedali Portugalčania. Porto, ale nie je známe len pre svoje dejiny a prístavnú polohu. Jedným z najvyhľadenejších artiklov v Porte nie je knižnica a ani oltár, ale víno. Legendami opradené „Portské“, ktoré by vo svojom jedálničku nemal vynechať žiadny poctivý cestovateľ.
Po krátkej prehliadke Porta som sa rozhodol pokračovať v mojej púti a vydať sa k cintorínu vo Vairau. Áno, áno, čítate dobre. V albergu vo Vairau ma už čakalo miesto na spanie hneď vedľa cintorína. Miestny kláštor sa rozhodol ponúkať služby ubytovania a aj napriek tejto skutočnosti som si povedal, že to s nimi skúsim. Nie vždy sa hocikomu z nás podarí prespať v kláštore s 10. storočia.
Porto je známe aj tým, že v ňom začína veľké množstvo, pričom možnosti dostupnosti ubytovania sa zvyšujú. No v prípade lacného ubytovania je to viac menej boj s ostatnými pútnikmi o miesto na lôžku. Častokrát sa vám môže stať, že od hostiteľa dostanete odpoveď na vašu žiadosť v štýle: „Kto skôr príde ten u nás bude spať.“ To bolo azda jediná negatívna skúsenosť s pribúdajúcim množstvom pútnikov. Moja pokojná a nenáročná prechádzka sa odrazu zmenila na preteky, kde víťaz vyhráva posteľ.
Pár kilometrov za Porto som stretol prvú menšiu skupinku turistov. Boli to Briti, ktorí len pred chvíľou pristáli a hneď z letiska šliapali do toho istého ubytovania ako ja. Zjavne mali informácie o dostupnosti lôžok, pretože keď som sa pustil do rozhovoru s najpomalším z nich, tak som dostal lekciu z manželského života. Postarší pán evidentne kondične nevládal, no na moju otázku o tom prečo si neoddýchne odpovedal len: “Keď zastaví ona, budem aj ja stáť. Keď ide ona, pôjdem aj ja.“ Očividne mal na mysli svoju manželku, ktorá boli približne 100 metrov pred ním a velila tejto výprave. Zrýchlil som krok, aby som aj ju vyspovedal a tak trochu aj nabudil, evidentne sa chcela so mnou pretekať, no nestíhala. Vzdala to, sadla si a aspoň na chvíľu prestala „mučiť“ svojho manžela.
Rýchlejším tempo som aj ja smeroval do Vairao. Ubytovanie v kláštore poskytovalo presne ten tip ubytovania aký som v tom momente hľadal. Nocľah s večerou a raňajkami za dobrovoľný príspevok v hodnote 20 euro. K tomu všetkému výborná asi 20tich pútnikov z celého sveta.
Večer vo Vairau sa niesol v znamení hudby, tanca, oslavy narodenín a rozprávania príbehov z ciest, ktoré cestovatelia zažili na svojich túrach či cestách. Ja som sa tu spoznal so skupinkou s Migelom (Śpanielsko), Thomasom (Nemecko) a dvoma dámami z Poľska. Agnieszka a Anna mali svoje korene v Krakowe a Zakopanom, a nejakým záhadným spôsobom sa naše cesty často prelínali. Keďže neovládali ani španielčinu, ani angličtinu, rozhodol som sa im pomôcť pri registrácii. Slovenčina je s poľštine trochu podobná a čo sme si nevedeli preložiť vyriešili za nás moderné technológie. Naše cesty sa viackrát prelínali a pripadlo mi to akoby sme sa stretli vždy, keď sme ony alebo ja dostali do úzkych. Napríklad v Barcelos a O Poriňe sme sa náhodou stretli, keď zúfalo hľadali ubytovanie. Nápomocná nám vtedy bola aplikácia NinjaCamino, ktorú som ich naučil používať. No aby to nebolo len jednostranné, tak tá pomoc bola vzájomná. Počas nedele som prechádzal takmer prázdnou Redondelou a kvôli zlej dostupnosti informácii som si nepozrel, že tunajšie obchody sú zavreté. Väčšinu dňa som bol hladný. Ony ma však ponúkli tým čím mohli a to ma aspoň na pár hodín zasýtilo. Keď som sa osprchovaný a prezlečený na obed prechádzal v Santiagu de Compostela potľapkal ma niekto po pleci. Boli to oni dve, stratené Polky hľadajúce katedrálu. Poslednými krokmi k nej sme nadobro rozlúčili.
Myslím, že postupom času som prišiel na to že cestovanie a putovanie nie je o tom, aby som navštívil, čo najviac krajín či zdolal, čo najvyššie vrchy. Ale o tom aby som spoznal, čo najviac ľudí. Aspoň mne tento štýl cestovania vyhovuje omnoho viac ako nekonečné lovenie navštívených miest a zbieranie magnetiek z rôznych kútov sveta. Ak by som mal začal písať zoznam všetkých ľudí, ktorých som počas svojej trasy spoznal, tak kniha ako Biblia by začala mať konkurenciu v počte slov v jednej knihe. Preto vo veľkom skôr píšem o ľuďoch ako o miestach. Každé mesto má svoj vlastný príbeh, ktorý sa v skutočnosti podobá mestu vzdialenému pár kilometrov. U pútnikov je však iné. Denne stretávate ľudí, ktorí sú poznačení rôznymi osudmi či profesiami. Zatiaľ, čo niekto si túto cestu vyberá ako vďaku za vyhratý boj s rakovinou, tak pár metrov za ním ide spisovateľ z Južnej Afriky píšuci svoj ďalší príbeh.
"Skutočná cesta objavovania nespočíva v hľadaní novej krajiny, ale v hľadaní nových očí." Marcel Prust
Nasledujúce dni som postupne navštívil mestá ako Barcelos, Ponte de Lima či Valenca. Cestovanie po regióne Minho v Portugalsku mi otvorilo dvere do troch nádherných miest, kde každý kameň hovorí svoj vlastný príbeh. Barcelos, Ponte de Lima a Valença - tieto mestá neponúkajú iba scénické krásy, ale aj hlboké pohľady do minulosti cez ich bohaté kultúrne a historické dedičstvo.
Barcelos:
Môj prvý krok v Barcelos bol krokom do sveta legendárneho kohúta. Legenda je zo 16. storočia a hovorí o pútnikovi, ktorý bol tak ako ja na ceste do Santiaga de Compostela a keď prechádzal cez Barcelos, obvinili ho z krádeže. Pútnik bol odsúdený na smrť obesením. Jeho posledným želaním bolo hovoriť so sudcom. Sudca sa práve chystal dať si k obedu pečeného kohúta a pútnik vyhlásil, že na dôkaz jeho neviny kohút vstane z taniera a zakikiríka. Nikto mu neveril a všetci sa smiali a kohúta sa nikto ani nedotkol. Keď sa začala poprava, kohút skutočne vstal a zakikiríkal. Už nikto nepochyboval o nevine pútnika. Sudca sa hneď ponáhľal na popravisko, kde našiel pútnika živého vďaka uvoľnenej slučke. Okamžite ho prepustili a ten mohol pokračovať vo svojej ceste. Námestie Praça da República v Barcelos v ten deň žiarilo farbami trhu a kaviarní. Opäť to bol nesmierne teplý deň a tak som sa rozhodol zájsť do chladného kostola Igreja do Bom Jesus da Cruz, kde som dopočul o príbehu o tomto neprávom obvinenom mužovi, ktorého zachránil spomínaný kohút. Tradičné keramické diela na trhoch mi pripomínali, že každý kúsok má svoj príbeh. Futbalových fanúšikov isto poteší, že v tomto meste si po náročnom dni môžu cez víkend zájsť na futbalový zápas. V Barcelos má svoj domovský stánok prvoligový klub Gil Vicente.
Ponte de Lima:
Pokračujúc v nasadenom tempe som z Barcelosu pokračoval do Ponte de Lima, mesta, kde minulosť a prítomnosť tancovali v harmónii. Románska katedrála Igreja Matriz de Ponte de Lima strážila históriu, zatiaľ čo trh na námestí pulsujúcom životom predstavoval srdce komunity. V dobe, keď som do mesta prichádzal oslavovalo Ponte de Lima dni mesta. Ulice boli tanca a krojových odevov. Trhy lákali návštevníkov na dobroty všetkého druhu a ak vás v noci nezobudil spev miestnych obyvateľov, tak to za nich o polnoci vykonali oslavné salvy nabitých diel. Ubytoval som sa v Albergue de Peregrinos de Ponte de Lima. Tesne za mostom „Ponte de Lima“, odkiaľ odpaľovali salvy. Spomínaný most je jednou z najzaujímavejších pamiatok v tomto malom, ale krásnom meste. Jeho pôvod pravdepodobne siaha až do 1. storočia nášho letopočtu z čias cisára Augusta.
Valenca a Tui:
Ďalšími perlami severovýchodu Pyrenejského polostrova sú mestá Valenca a Tui. Okrem toho, že ich rozdeľuje hraničné pásmo, nakoľko Tui sa už nachádza v Španielsku, tak je nutné poznamenať, že si treba prestaviť čas. Je to trochu zvláštne, no medzi Portugalskom a Španielskom je hodinový posun. Hodina vám bude stačiť aj na to, aby ste navštívili všetky dôležité miesta na oboch stranách rieky Minho. Valnca je známa svojou pevnosťou Fortaleza de Valença, ktorá chránila vojakou pred vpádmi zo strany Španielska a Tui je vyhľadávaný pre svoju katedrálu. Katedrálu v Tui z 12. storočia je vstupnou bránou Galície pre pútnikov smerujúcich do Santiaga de Compostela.
Nezabudnuteľné spomienky na tieto miesta mi však viac menej utvorili pútnici, ktorých som po ceste stretol. Na ceste do Barcelos som sa dal dokopy s jedným Česko-Írskym párom. Markéta a Thorgal mi prezradili rôzne tipy na zaujímavé miesta. Fabio a Francesco z Talianska, ktorých som počas cesty do Ponte de Lima mi robili spoločnosť cestou do nášho albergu (ubytovania). Tam sa ako profesionálny kuchári rozhodli, že mi pripravia večeru v podobe tekvicového rizota s klobásou. Tekvicu pritom „našli“ niekde pri ceste. Ich Taliansky temperament ma uchvátil natoľko, že v jednom momente som uveril čo znamená výraz: Talianske manželstvo. Hoci to neboli manželia, občasné lietanie tanierov by ma vôbec neprekvapilo.
Kým Francesco upomínal Fabia výrazmi ako „velocemente, velocemente“, čo znamená „rýchlo“, tak ja som sa už pomaly balil, aby som sa stihol skryť pod stôl, ak by náhodou došlo k lietajúcim tanierom. K ničomu vážnejšiu však nedošlo a spoločne sme si vychutnali talianske jedlo od pravých talianskych kuchárov. Ďalšie ráno sa naše cesty rozišli, no pár krát sme cestou míňali a spomínali na predošlé chvíle.
Jednu z najkrajších spomienok vo mne zanechal vo Valence v albergu s názvom Quinta Estrada Romana. Neďaleko mesta Valenca ma v tomto útulnom domčeku privítal Diogo s manželkou a jeho pomocníkom Danielom. Daniel, pôvodom z Nemcka, pracoval u Dioga ako pomocník v domácnosti výmenou za nocľah. Tento druh ubytovania porovnateľný s vysokoškolským výmenným pobytom ponúkajú viaceré albergy. Daniel sa tak zdokonalí v jazykoch a Diogo získa efektívnu pracovnú silu. Postupom času prichádzali aj ďalší parťáci na ceste do Santiaga : Giuseppe (Taliansko) , Anna a Heike (Nemecko) a Seiki (Estónsko) . Vytvorili sme menšiu medzinárodnú partiu, ktorá sa niekoľko kilometrov schádzala na ďalších a ďalších albergoch. Giuseppe je cestovateľ, ktorý niekoľko dní strávil aj v našich Vysokých Tatrách a s Annou sme si sadli na toľko, že sme spoločne dorazili až do konca.
Častokrát sme sa na stretávali v kaviarňach, albergoch alebo kdekoľvek inde. Trávili sme spolu toľko času, že ak by som neveril na náhodu, tak by bolo to osudové stretnutie. V jeden deň si ma zastavil jeden z pútnikov a povedal mi: „Ty si veľmi šťastný muž.“ ..... „Prečo?“ .......“Pretože máš veľmi krásnu priateľku.“ Nebol by som proti, ak by to v tom čase bola pravda. Ona je však speváčka z Norimbergu a ja žijem v Bratislave. A tým to haslo. Na týchto cestách však mnoho ľudí nájde to čo hľadá a mnohí z nich aj životného partnera. Thorgat s Markétou sú toho pekným príkladom.
Stále príjemnejšie konverzácie s Annou spríjemňovali moje chvíle, najmä na španielskej časti našej cesty. V Španielsku sa z môjho pohľadu naša cesta pohľadu stávala skôr hororom ako rozprávkou. Neustála prítomnosť hlučných miest, prechádzky popri rýchlostných cestách či diaľniciach a každodenný boj o posteľ s narastajúcim počtom pútnikov. Sám seba som sa čoraz častejšie pýtal či mi ten boj stojí.
S pribúdajúcim počtom kilometrov sa môj credential čoraz viac plnil pečiatkami rôzneho druhu. Jednu z nich som získal aj v meste Pontevedra, ktoré má jedno z najlepšie zachovaných historických centier v celej Galícii. Podľa jednej z legiend mesto Pontevedra založil Teucer (syn gréckeho kráľa Telamóna) po svojom príchode na tieto brehy po trójskej vojne. Ako pocta tejto legende dostalo svoje meno „Plaza del Teucro“ , jedno z najmajestátnejších námestí v Pontevedre . Najväčšie námestie v Pontevdre sa volá „Plaza de la Herrería“. V skutočnosti tvorí štyri menšie námestia, na ktorých sa nachádzajú svätyňa pútnika a kláštor svätého Františka.
Španielska strana portugalského camina mi nepripadala až tak atraktívna ako portugalská. Navyše Anna si poranila členok, potrebovala oddychovať a tak som po jej naliehaní pokračoval sám do Valgy. V miestnom albergu sa utvorila nová partia, ktorej spoločné kroky smerovali až do Santiaga.
Korene rôznych španielskych miest siahajú až do dávnej histórie. Napríklad Redondela má pôvod v rímskom období, keď bola súčasťou rímskej cesty Via XVIII, ktorá spojovala Bracaru Augusta (dnešná Braga v Portugalsku) a Asturicu Augusta (dnešná Astorga v Španielsku). Caldas de Reis má pôvod v rímskom období, kedy sa stalo známym termálnym kúpaliskom. Počas stredoveku bolo Caldas de Reis dôležitým miestom na ceste do Santiaga de Compostela. Pútnici a cestujúci zastavovali v tomto meste, aby využili jeho termálne kúpele na ceste do svätej destinácie. No ak vynecháme samotné Santiago de Compostela, tak najzaujímavejšie z nich je zrejme mesto Padrón. Padrón, mesto v provincii A Coruña je považované za miesto spojené so životom svätého Jakuba, konkrétne ako miesto, kde bol jeho čln pristavený po jeho smrti. Legenda hovorí, že na tomto mieste bola nájdená jeho hrobka, ktorá neskôr poslúžila ako začiatok pútnického chodníka Camino Portugués.
Náš chodník sa už pomaly chýlil ku svojmu koncu. Partia v zložení Štefánia, Jozefína, Dávid, Maxo a ja sme si v Albergue Milladoiro v Milladoiru posledný krát zahrali spoločenské hry, porozprávali príbehy a tak trochu nostalgicky povzdychli mysliac na blížiaci sa koniec. Jozefína, ktorá pracuje ako zubárka sa nakoniec sa toho všetkého zamyslela a povedala: „Nechcem sa vrátiť, pretože v Kolíne. V Kolíne sa cítim ako nikto. Ako šedá myška, ktorú nikto nepočúva. A tu? Tu som ako superman a všetci ma beriete vážne a vnímate ma.“ Niektorý z nás, ktorí sedeli pri stole túto myšlienku zopakovali a súhlasili s prenesením to vlastných životov.
Jednou z najčastejším tém, ktoré sa medzi pútnikmi rozoberali bola otázka dôvodu započatia tejto cesty. „Sú to náboženské alebo osobné dôvody?“ Asi veľmi ťažko by som v cudzom jazyku zodpovedal na túto otázku, že ja som tu vlastne pôvodne ani nemal byť. Že ma presvedčili dvaja kamaráti, ktorí nakoniec ani nešli. No, ak by som si vybrať jednu odpoveď po absolvovaní tejto cesty. Tak by som sa asi opýtal: „Aký je rozdiel medzi osobným a náboženským dôvodom?“ Osobné motivácie často vychádzajú z osobných výziev, ako sú choroby alebo životné traumy. Naopak, náboženské dôvody môžu byť zamerané na pútnické miesta a hľadanie odpovedí na otázky, ktoré nás k týmto miestam vôbec privádzajú.
Myslím, že nezáleží na tom či je človek veriaci alebo nie. Pri prechádzke na tejto ceste sa skôr či neskôr ocitne v hlbokých myšlienkach a zamysleniach nad rôznymi etapami svojho života. V Japonsku sa tomu hovorí aj lesná terapia, keď zamýšľa sám nad sebou a pýta sa na to čo by mal zmeniť. A tie odpovede skôr či neskôr prídu. Osobne som bibliu nikdy neprečítal a ak toto číta môj birmovný otec, tak ma určite vyťahá za uši na najbližšom stretnutí pri pohári dobrého vínka. Cesta do Santiaga má z vierou veľmi veľa spoločné. Už iba samotný obraz Poslednej večere, kde Ježiš posadil za jedným stolom ľudí rôznych povolaní vrátane prostitútky, vyberača daní, statika, niekoľkých rybárov, učiteľa a obchodníka, ktorí si nevšímať ich vzájomné odlišnosti vzhľadu, povolania, miesta bydliska či finančnej situácie. Mám dojem, že v každodennom živote často zabúdame na okolie a zamýšľame sa iba nad vlastnými záležitosťami. Chodievame z práce do práce a náš každodenný život sa skôr zameria na zisk ako odpoveď od toho druhého na otázku: „Ako sa máš alebo čo robíš?“. Rozdeľujeme sa skupín a komunikujeme len s tým s kým nám to vyhovuje. Spoločné albergy na ceste do Santiaga sú veľmi dobrou ukážkou toho ako by to mohlo fungovať. Za jedným stolom sedia ľudia rôznych povolaní, národností, farieb pleti, náboženstiev a zdieľajú si svoje zážitky, pocity a dojmy nielen z ciest, ale aj zo života. Tak ako to robili spomínaní učeníci na mnohých spoločných večeriach, okrem tej poslednej. Tá bola trochu iná.
Posledné úseky cesty ku katedrále v Santiagu de Compostela nás sprevádzalo daždivé počasie. Až do chvíle, keď sme dorazili pred katedrálou, sa počasie upokojilo. V tomto skorom rannom čase bolo námestie pred katedrálou takmer prázdne. Dalo by sa povedať, že sme tam boli len my. Nastal teda čas na krátke fotografické okienko a po ňom sme hneď išli do turistickej kancelárie, kde vydávajú potvrdenie absolvovaní cesty. Môj credential naplnený množstvom pečiatok som odovzdal turistickej kancelárii na ulici Rúa das Carretas 33, kde mi obratom vystavili diplom o absolvovaní cesty. Credential mi samozrejme vrátili, veď na čo by som okrem fotiek mohol spomínať.
Mnoho pútnikov zakončí svoju cestu účasťou na svätej omši. Omše v Santiagu sú špecifické tým, že častokrát sa do nich zapája „Botafumeiro“ – kadidlo. „Botafumeiro“ je kadidelnica plná uhlia a kadidla, ktorú obsluhuje osem mužov zvaných „tiraboleiros“, ktorí ťahajú za povrazy, 17x sa zhoupnú a roznášajú kadidlo po celej katedrále. Používa sa pri zvláštnych príležitostiach alebo na požiadanie. Táto tradícia vraj vynikla preto, lebo z prichádzajúcich pútnikov išla taká nevábna vôňa, keď celé dni cestovali.
My sme sa umývali a prezliekali márne. Na obednej omši Botafumeiro nespustili. Až na večernej, no to som už trávil čas s priateľmi pri poslednej večeri, kde sa nás z celej partie zišlo asi 16. Tak skončila jedna z najlepších ciest aké som kedy v živote zažil.
Santiago de Compostela
Santiago de Compostela, malé historické mesto v severozápadnej Španielskej provincii Galícia, má jedinečnú pútnickú atmosféru, ktorá priláka tisíce veriacich a dobrodruhov z celého sveta. Jeho hlavným lákadlom je Katedrála svätého Jakuba, miesto spojené s tradíciou a legendami spojenými so svätým Jakubom, jedným z dvanástich apoštolov Ježiša Krista. Mesto sa stalo duchovným centrom vďaka pútnickému chodníku známemu ako Camino de Santiago, ktorý spája rôzne trasy a začína v rôznych častiach Európy, aby končil práve pri Katedrále svätého Jakuba. Legenda hovorí, že apoštol Jakub sa stal ochrancom a patrónom Španielska, a jeho hrob je považovaný za jedno z najvýznamnejších pútnických miest kresťanskej histórie. V jeho centre dominuje Katedrála svätého Jakuba, monumentálna stavba románsko-gotickej architektúry. Táto katedrála, postavená na mieste objavenia hrobu svätého Jakuba, je duchovným centrom mesta. Podľa kresťanskej tradície bol Svätý Jakub popravený v roku 44 po Kristovi kráľom Herodom Agrippom I. V Biblii je spomenutý v Skutkoch apoštolov (Sk 12,1-2), kde sa uvádza, že bol prvým z dvanástich apoštolov, ktorý bol popravený. Herodes dal Jakuba odsúdiť na smrť mečom. Po jeho smrti mali jeho ostatky byť prenesené do oblasti v okolí Santiaga de Compostela, kde žil a kde sa neskôr postavila Katedrála svätého Jakuba, známa aj ako Santiago de Compostela. Každý rok navštívi Santiago de Compostela stovky tisíc pútnikov.
Vyvrcholím pre každého z nich je tradičná omša v Santiagu, ktorá je špecifická tým, že častokrát sa do nich zapája „Botafumeiro“ – kadidlo. „Botafumeiro“ je kadidelnica plná uhlia a kadidla, ktorú obsluhuje osem mužov zvaných „tiraboleiros“, ktorí ťahajú za laná, 17x sa vzhupnú a roznášajú kadidlo po celej katedrále. Používa sa pri zvláštnych príležitostiach alebo na požiadanie. Táto tradícia vraj vynikla preto, lebo z prichádzajúcich pútnikov išla taká nevábna vôňa, keď celé dni cestovali. Netuším však aká vôňa išla odo mňa, ale na námestí som v ten podvečer stretol Annu, ktorá v ten moment objala. Na našej obednej omši „Botafumeiro“ nebolo použité. Všetko, čo som potreboval som už dávno dostal...Večeru vo výbornej partii s pútnikmi, ktorých som spoznal počas cesty.
