Horolezectvo má svoju terminológiu. Stavovskú reč, ktorou označuje použitý materiál a aj štýl lezenia. Lezenie samotné, rieši tzv. problém. Ďalší z horolezeckých výrazov. Platí pre pomenovanie nedosiahnuteľného cieľa, ktorý v danom historickom období predstavuje najvýznamnejšiu výzvu.
Označenie potreby výkonu, aký tu ešte nebol. „Problém“ sa rieši vytýčením novej cesty a prelezením miesta. Posunutím pomyselnej latky nahor. Čím obvykle vzniká priestor na otvorenie problému nového. Ešte väčšej výzvy, ktorá dané odvetvie športu ženie ďalej vpred.
Dve tváre človeka, ktorý žil hrane
Pochylý žil v zlatej ére horolezectva. V čase, keď v Tatrách ešte bolo čo riešiť. Za skutočnosť, že priestor pre problémy sa v našich horách zúžil, môže vo veľkej miere Pavel Pochylý. Tým, že všetky najvýznamnejšie výzvy tatranských stien vyriešil. Problémom ostal len on sám.
Je osobnosťou natrvalo zapísanou vo horolezeckých sprievodcoch. V každej ťažkej tatranskej stene urobil ten najťažší horolezecký výstup. Pre nadchádzajúce generácie mladých horolezcov je osobnosťou, o ktorej veľa nevedia. Kolujú o ňom mýty a legendy. Napriek sláve, ktorú dosiahol si narobil aj veľa neprajníkov. Svojou nekompromisnou povahou. Ale bez spôsobu myslenia, ktorým ovplyvňoval nielen šport, ale aj svoje blízke okolie, by nikdy nedosiahol to čo vykonal. Čo v Tatrách po ňom zostalo. Vyriešil problémy, ktoré tu do jeho príchodu boli. A že nimi inicioval ďalšie, ktoré vznikali... Aj o tom má byť náš film. Lic a rúb. Dve tváre človeka, ktorý žil hrane. Oslavovaná a odmietaná...
- Film PAVÚK si môžeme pozrieť všetci spoločne v rámci premietania Dobrodruh.sk a to 29. januára v bratislavskom Stredisku kultúry BA Nové mesto: https://www.facebook.com/events/484548628723153/
Horolezec storočia
Horolezectvo nie je aktivitou, pri ktorej sa aktéri dožívajú vysokého veku. A predsa. Niekoľko posledných rovesníkov Pavúka, ako Pochylého horolezci prezývali, je ešte stále medzi nami. Natočme ich a z mozaiky ich rozprávaní rekonštruujme príbeh kontroverzne vnímaného človeka. Horolezca, ktorý sa svojou cieľavedomosťou dostal riadne ďaleko, riadne vysoko a nevyhol sa pritom, či v záujem toho, ani pádom. Napriek neprajnosti doby, v ktorej žil, napriek prešľapom, ktoré nesporne urobil a za ktoré ho doba neľútostne a tvrdo trestala.
- Pavel Pochylý /1945 – 2000 / bol v roku 2001 vyhlásený horolezeckým spolkom JAMES za Horolezca storočia. In memoriam.
Je na nás filmároch, aby sme poctu jeho dielu vzdali naším dielom. Filmom. Verím, že s tým nebude problém.
Pavúk - Nemožné je iba jedna z možností
Dokument o životnej ceste nadaného športovca. O motivácii a túžbe po úspechu jedinca v dobe, ktorá individualizmu nepriala.
Ľudí, ktorí svojimi činmi predstihli svoju dobu, docení až história. Súčasníci zvyknú vnímať ich nadčasové výkony s nevôľou. A zároveň ich považujú za šialencov.
Pavúk, vlastným menom Pavel Pochylý / 1945 – 2000 / sa stal podľa ankety JAMES horolezcom 20. storočia in memoriam.
Aký bol život človeka, ktorý sa pohyboval na hrane údajne nemožného?
Vyriešil horolezecké problémy Vysokých Tatier tým, že takmer v každej ťažkej skalnej stene urobil prvovýstup tou najťažšou cestou. A ak už bola prelezená, tak ju ako prvý zopakoval v zimných podmienkach.
Bol voľno myšlienkár, vnútorne slobodný človek, ktorý sa neriadil tým, že tak to má byť, lebo tak to robia všetci ostatní. Naopak: „Nemožné nebolo pre neho nič iné, iba jednou z možností.“ Životnou cestou, ktorú si sám zvolil s krédom, ktoré svojimi činmi napĺňal.
Ako vrcholový športovec vedome porušoval nepísané zákony horolezectva a ako podnikateľ ignoroval písané zákony Československej socialistickej republiky.
Jeho výstupy boli priamočiare, zaujímavé a vzrušujúce. Jeho súkromný život tiež. Podľa nálezov socialistického súdu bol a ostal recidivistom hospodárskej kriminality.
Nežná revolúcia ho zastihla v pozícii hovorcu väzňov III. Nápravno - výchovnej skupiny Leopoldov. Odpykával si 11 ročný trest za hospodársku činnosť, na ktorej sa paradoxne sám neobohatil. Z dnešného pohľadu neoprávnene rozhodoval o investícii zisku pred zdanením. Podporoval ním horolezectvo. Bol pripravený obetovať mu všetko. Keď bolo podľa neho treba, aj vlastnú slobodu, ktorú si zo všetkého cenil najviac.
23.12.1989 jemu a ďalším štyrom väzňom prerušili na 5 dní výkon trestu, aby im umožnili rokovať s predstaviteľmi VPN o podmienkach vo väzenstve. Stalo sa tak na základe rozhodnutia čerstvo menovaného ministra spravodlivosti Košča, ktorý pri svojom stretnutí s hovorcom väzňov povedal: „Nemusíte sa mi predstavovať. Vy ste známejší horolezec, ako ja minister.“
Pochylý vystúpil na Vianoce 1989 v televízii. Žiadal zmenu vo väzenstve a amnestiu. Pochylý začiatkom 80. rokov diaľkovo študoval právo na UK v Bratislave. Mal za sebou niekoľko semestrov a keby ho nezatvorili, školu by bez problémov dokončil. Vedel, že možná amnestia sa na jeho recidívu vzťahovať nebude. V televíznom štúdiu sa stretol s Čarnogurským. Podľa očitých svedkov ho vtedy žiadal o zahladenie časti jeho trestu. Čarnogurský mu svoje angažovanie sa prisľúbil. Zároveň však trval na tom, že sa musí do Leopoldova vrátiť. Aby upokojil situácii. A údajne ho uistil, že do pol roka bude vonku.
1.januára 1990 vyhlásil prezident Havel veľkorysú amnestiu. Brány väzníc opustilo 23 000 odsúdených v Čechách a 8 000 na Slovensku.
Pavel Pochylý medzi nimi nebol. Amnestia sa na jeho recidívu nevzťahovala. Pavúk, ako ho priatelia volali, sa dostal von na podmienku 9.3.1990. Údajne na osobnú amnestiu prezidenta. Ale Havel mu takúto milosť nikdy neudelil! Kto a prečo, na základe akých sľubov a uistení sa, si v pohnutých časoch boja za demokraciu, spomenul na Pochylého? Nestal sa verejne známy športovec opäť raz nástrojom moci? Bolo zrejmé, že jeho odchod rozvíri emócie.
- Vtedajší riaditeľ väznice - Lobodáš sa netajil názorom, že „Medzi odsúdenými vo výkone trestu si Pochylý neudržoval rešpekt silou, ale intelektom.“
Bol ich oporou. Radcom. Tým, ktorý pomáhal zmierňovať napätie. Po jeho náhlom odchode vznikla vzbura. Eskalovala až do násilia. Pochylého podmienené prepustenie oficiálne odobrila trnavská prokuratúra. Deň pred vypršaním výkonu jeho trestu, navštívil väznicu ďalší minister. Vnútra. Vladimír Mečiar. Pavel Pochylý si odpykával trest aj ako politický väzeň. Vzhľadom na jeho pokus o ilegálne opustenie republiky. Za éry socializmu sedelo v Leopoldove politických väzňov neúrekom. O všetkých sa viedla evidencia. Nikomu vtedy nenapadlo, že by mohlo dôjsť k zmene režimu a že archív sa môže stať nežiaducim svedectvom doby. Praktík štátnej bezpečnosti.
Údajne to boli väzni, ktorí počas zásahu špeciálnych jednotiek, v čase potláčania ich vzbury podpálili Leopoldov? Naozaj? Čo všetko tam zhorelo? Nebol to najmä archív, v ktorom bolo zadokumentované zachádzanie z väzňami, ktorý ľahol popolom? Na najvyššom poschodí, kam odsúdení nemali prístup ani v období vymknutia sa spod kontroly.
- Vladimír Mečiar, politik, ktorý bol pri Pochylého opustení väznice, prisúdil neskôr problém vzbury v Leopoldove práve jemu.
Nebolo to prvý raz, čo Pochylého dobehla vlastná povesť
Už za svojho života sa stal legendou. A o legendách vznikajú mýty. Náš film sa pokúsi odkryť nánosy rečí a sledovaním faktov sa bude snažiť dopátrať pravdy o nastolenej otázke: Nielen kto bol Pavel Pochylý, ale najmä ako myslel a vytvoril činy, ktoré po ňom nezmazateľne zostali.
Vyrastal v bratislavskom podhradí. V tom čase vykričanej štvrti Vydrica. V povojnovej komunite ľudí, ktorí nemali kam ísť. Jeho prvý kontakt so smrťou boli kamaráti, ktorí sa utopili pri kúpaní v Dunaji. Krutosť života zvykol komentovať slovami, ktoré sa mu vryli do pamäte: „Voda vezme, urobíme ďalšie... “
Do školy chodil spolu s Fedorom Gálom, s ktorým sa znovu stretol až počas Nežnej revolúcie. Pochylého pokus o vstup do politiky nevyšiel. Ukázalo sa, že jeho spôsob myslenia a konania nebol v súlade s nekonečnými demokratickými diskusiami tej doby. A ešte niečo. Odmietal všetko, čo bolo zidealizované. Pamätnou ostala jeho veta, ktorú predniesol v sídle VPN v Mozartovom dome: „Fedor, toto sa neskončí dobre!“
Z jeho iniciatívy došlo k zmenám predpisov upravujúcich podmienky väzby
Názorovo sa s Gálom rozišli pri téme delenia republiky.
Pochylý sa narodil v Galante. Začiatkom 50. rokov sa rodina presťahovala do Bratislavy. Jeho otca komunisti zatvorili. Nik nevie poriadne prečo a za čo mu naparili 12 rokov. Odpykal si osem. Troch bratov a sestru to síce priviedlo k čo najrýchlejšiemu osamostatneniu, ale dospievanie bez otca Pavla poznačilo. Slovami jeho najstaršieho brata Petra: „ absencia autority otca ho nasmerovala k revolte.“
V správaní sa selektoval. Robil rozdiel medzi chlapcami a dievčatami. U dievčat sa snažil kultivovať ich myslenie. Pri chlapcoch bol razantnejší. Keď zistil, že jeho partneri nemajú na riešenie problému, prechádzal na velenie. Stával sa vodcom. Nároky, ktoré kládol na seba prenášal aj na svoje najbližšie okolie. Bol analytik a taktik zároveň. Snažil sa premyslieť všetky možné alternatívy. A očakával oponentúru. Tých, ktorí jej neboli schopní neuznával. Pri kauzalite vzniknutých problémov pripomínal: „Bol si pritom, aj ty si na vine“:
Prezývku Pavúk dostal až neskôr. Od poľských horolezcov. Po prvovýstupe v ich najobávanejšej stene. V Kazalnici mienguszowiecskej. Pavúkom ho pomenovali pre jeho postavu. Dlhé ruky a nohy, útle telo. Fyziognomická danosť mu umožňovala využívať nízke ťažisko. Za jeho výstupmi však musíme vidieť dokonalú prípravu. Fyzickú a hlavne psychickú. „Jeho najväčšia sila bola v hlave“: zdôrazňuje Ján Ďurana.
V detstve bol dengľavý. Chýbala mu svalová hmota. Veľa cvičil a veľa čítal. Všetko, čo považoval za potrebné. Neskôr všetko, čo malo súvis s tým, čo práve riešil. V literatúre ho nelákal príbeh. Zaujímal sa o psychológiu. Aj preto sa vzhliadol v horolezectve. V živote v medzných situáciach. Práve v nich videl priestor na sebarealizáciu.
- Pri Bratislave preliezol všetky cvičné skaly. Trénoval na kamennej stene židovského cintorína na nábreží.
- Do Tatier ho priviedla rodina Ballayovcov. Susedia, lekári chodievali cez prázdniny do Tatier. U Pochylých vzbudili záujem o hory.
Pavel liezol, aby spoznával sám seba. Zistil, čo v ňom je. A čoho všetkého je schopný. Svoje bibliografické vedomosti z psychológie sa snažil transformovať do bežného života. Horolezectvo je život so smrťou za chrbtom. Život v medznej situácii. Všetko mal zadefinované a napriek všetkému riskoval. Svoje prvé cesty preliezol s horolezcami, s ktorými sa ledva zoznámil.
Cestu platňou a previsom na Jastrabiu vežu vyliezol v roku 1963 s Chlumským. S českým horolezcom, ktorého stretol až takpovediac pod stenou, na Brnčalovej chate. Liezli naľahko. Aby boli čo najrýchlejší, nastúpili do steny bez potravín a vody. Zastihla ich tma a pod previsom bivakovali. Cez noc sa v Tatrách rozkríklo, že ktosi lezie na Jastrabke nepreleziteľné. Keď sa rozvidnelo, mali pod stenou publikum. Pri zostupe ich niesli Tatranci na rukách. Oslavy ich prvovýstupu na chate boli veľkolepé.
V nasledujúcich rokoch sa Pochylý stal prirodzeným vodcom skupiny mladých horolezcov, ktorý presadzovali moderný voľný štýl lezenia. Svojími výstupmi prevrátili zásady tatranského lezenia. Ich učiteľom bol Ján Ďurana. K mladíkom patrili Ivan a Peter Dieškovci, Fabík a Paľov mladší brat Ondrej.
Veľmi rýchlo sa stali tŕňom v oku tatranských horolezcov. / Puškáš, Andráši, Urbanovič, Gálfy... / Stará škola považovala hlavne Pavlove výkony za ich športové poníženie. To čo oni liezli s technickými prostriedkami celé dni, zvládal on voľným lezením za pár hodín. Rád provokoval. Na miestach, kde sa iní trápili, si on robil prestávky. Napr. v západnej stene Lomnického štítu v tzv. kríži, či iných miestach, kde iní mali postupové problémy. Pavúk vybral z vrecka mastný chlieb a provokatívne ho zjedol. Prerušil lezenie a obedoval.
Začiatkom 60 tich rokov urobil prvovýstupy na Malý a Veľký Kežmarský štít, Galériu Ganku, Žabiu vežu. Jeho sľubnú kariéru prerušila základná vojenská služba. V roku 1965 ho prvý krát zatvorili, lebo odmietol vojenskú prísahu. Vyhlásil, že kým bude princípom velenia: „Najskôr musíš splniť rozkaz a až potom sa môžeš sťažovať“ on službu socialistickej vlasti nepodpíše. Po mesiaci výcviku dezertoval. Hľadali ho všade. V Tatrách sa doteraz hovorí, že ktosi oznámil, že Pochylý je na Téryho chate a skrýva sa v uhlí... Policajti ho boli prehádzať. V skutočnosti žil v Bratislave. A išiel sa prihlásiť na Februárku. Aby tú vojnu mal čo najskôr za sebou. V Sabinove si odsedel 16 mesiacov. Vrátil sa s modrou knižkou: Neschopný vojenskej služby a hluchý na jedno ucho. Bachári mu pri bitke vyrazili ušný bubienok. Slovami jeho učiteľa a spolulezca Ďuranu sa: „Paľo vrátil z basy ešte nasratejší.“ Neuznával zákony, odmietal hranice štátov. Ignoroval všeobecne platné zásady, čím si narobil veľa nepriateľov.
Keď v roku 1968 utekal z republiky kto mohol, Paľo bol na Západe. V Alpách vyliezol Mauriho cestu vo východnej stene Grand Capucina a ponáhľal sa, proti prúdu späť. Ako sám vravel: „Išiel to tu konečne riešiť!“
V tom čase už žil v Brne. Na Morave si Pochylý začal plniť svoje podnikateľské sny. Keď už sa konečne smelo, venoval sa výškovým prácam. Pracoval na výstavisku, robil injektáž brala Macochy. Bolo to jeho najúspešnejšie obdobie. V Bratislave zabezpečoval výškové práce pri výstavbe budovy Slovenskej televízie. V návale práce a zaujatia sebou samým akoby nevnímal, alebo odmietal si všímať politickú zmenu. Výsledkom bolo, že ho znovu zatvorili. Tentokrát za nedovolené podnikanie. V Ostravskej väznici si odpykal 6 a pol roka.
- Tak ako žil, aj liezol. Vybičoval sa pritom až na hranicu rozumnej únosnosti rizika. Neuvažoval o tom čo príde. Vnímal okamžitý efekt. V prípade peňazí jeho schopnosť analyzovať a vytyčovať si taktiku, zlyhávala.
- Ešte pred basou stihol Pochylý v roku 1970 spolu s bratom Ondrejom a Ivanom Dieškom preliezť zimný hrebeň tatranského masívu. Z Hút až na Muráň. Západné, Vysoké a Belianské tatry.
- V roku 1971 urobil priamy výstupú dirretisimu / v severnej stene Galérie Ganku.
- Na zimný sólový výstup Studničkovej cesty v tej istej stene si musel až do roku 1978 počkať.
Keď Pavúka pustili, zopakoval prechod tatranského masívu. V roku 1979 preliezol zimný hrebeň sólo, bez prerušenia a podpory. Znovu predbehol svoju dobu a ovplyvnil nasledujúce generácie.
Kým pre svojich rovesníkov bol nedostihnuteľným konkurentom a šialencom, pre nasledujúcu generáciu lezcov sa stal vzorom hodným nasledovania.
„Paľo, zarobil si milión a stálo ťa to šesť rokov života“ spočítaj si to. Vítal ho doma Ďurana. Zbytočne.
Pochylý túžil rásť. Prekonávať nové a nové výzvy. A na ne potreboval prostriedky.
V roku 1980 nasledoval zimný priestup stredom Galérie Ganku. V tejto stene má spolu 5 prvovýstupov.
Pochylého nezaujímalo, že je socializmus. Zákony považoval za zbastardené. Začal znovu podnikať. O niečo opatrnejšie. S väčšou vynaliezavosťou. Pod rúškom telovýchovných jednôt, pridruženej výroby pri JRD. A ako výkonný riaditeľ robil to, čomu sa dnes hovorí rozdeľovanie zisku pred zdanením. Peniaze, ktoré po odpočítaní nákladov ostávali neodvádzal štátu / v tom čase sa im nehovorilo zisk, ale nadhodnota /, ale investoval ich. V prvom rade do horolezectva. A následne aj do priateľských služieb. Nebudoval okolo seba statky. Neobohacoval sa. Aj preto, že vždy dokázal všetko minúť. Mal dosť fantázie na čo.
Pochylý bol extrémista
Liezol len s nevyhnutne potrebným. A to, čo v danej chvíli viac nepotreboval, alebo ho zdržovalo pri výstupe, zahadzoval. Jediné, čo od prvopočiatkov odmietal bol spací vak. Volali ho muž bez spacáku. Do zimných bivakov si brával len lyžiarske oteplovačky. A ždiarsky vak. Silonový stan bez podpornej konštrukcie, ktorý si prehodil cez seba. Spacák vraj vydrží len jednu noc. Potom sa orosí, zamrzne a stane nepoužiteľný. Hodiť ho dole stenou by Pavúkovi vraj bolo ľúto.
- V roku 1983 vyliezol severnú stenu Eigeru. Prežil v nej 13 nocí bez spacáku. V 1 800 metrov vysokej severnej stene. Prezývanej Mordwand. Bol to najdrsnejšie horolezecké dobrodružstvo všetkých čias.
Pochylý nemal švajčiarské víza. Do krajiny vstúpil „na čierno“. A hneď aj nastúpil do steny, aby ho odtiaľ nemohli vyšikovať preč. „Stenu vyliezol elegantne, z prvého náporu, sólo a samozrejme v zimných podmienkach. Umenie, silu a odvahu premenil na úspech“: povedal vtedy o ňom horolezecký odborník a publicista Ivan Dieška. Pri iných príležitostiach zvykol o horolezcovi, ktorého výborne poznal, konštatovať:
„Keby Pavúk nebol býval v base, dávno by sa v horách zabil“
Faktom je, že svoje najlepšie lezecké roky strávil vo väzeniach. Odsedel si spolu 13,5 roka. A v období medzi výkonmi trestov doháňal čo mohol. Pre jedných bol horolezecký génius, pre druhých blázon.
Pri zostupe z Eigeru sa s ním utrhol snehový prevej. Pri páde na hlavu mu praskol krčný stavec. Napriek zraneniu dokázal sám zostúpiť. Prvý lekársky zákrok mu robili až v Mníchove. Nemal zdravotné poistenie a tak mu stavec stabilizoval gynekológ. Na zdravotnú kartu jednej jeho známej.
Viac ako kedykoľvek predtým začalo u neho platiť: „Nestaraj sa. Čím menej vieš, tým lepšie pre Teba.“ Ako v horolezectve, tak aj v súkromnom živote bol sólista. Odmietal brať do rizika iných. A prísnym mlčaním chránil v časoch, kedy bola vynaliezavosť hriech, aj seba. Najmä v situáciách, keď mu bolo zrejmé, že za to, čo podniká, bude pykať. Eiger bol pre neho prípravou na najvyššiu métu. Na Everest.
„On bol rebel, mnohým liezol na nervy, ale mal v sebe ľudskosť. Kamaráta nikdy nepodrazil. Tých, čo si namýšľali, že sú jeho kamaráti v tom nechal a potom sa im vysmial. To bol aj prípad jeho nominácie na Everest.“ – spomína Zolo Demján.
Mala to byť labutia pieseň jednej generácie. Pochylého spočiatku zobrať nechceli. Zaručil sa za neho Ivan Fiala. Aby sa už po príchode do Nepálu dozvedel, že Pochylý nerešpektuje ciele expedície. Vytýčil si vlastný. Sólo výstup na najvyššiu horu sveta.
Svojmu Everestu podriadil v príprave všetko. Trénoval v barokomore. A experimentoval s liekmi. Už v zozname výstroja na sólový prechod hrebeňa Tatier figurujú v zozname Xanadil-retard, / Peviton / Vaboron, Fenmetrazín... Pavúk bral povzbudzujúce lieky. Doping. Ale tí, čo chodia na Everest s kyslíkom nedopujú? Vo výškach nad 8 000 metrov telo neregeneruje. Unavuje sa aj v spánku. Mozog pracuje na 50 % svojej kapacity. Po troch dňoch pobytu hrozí smrť. Pochylý vydržal vo výške 8 350 metrov nad morom týždeň. Aby nakoniec na Everest nevystúpil. Hora bola mocnejšia, ako jeho chcenie. Pavúk v tom čase nielen chcel, ale už aj potreboval. Jeho poslednou nádejou bol návrat s vavrínmi hory. Veril, že v takom prípade mu porušenia zákonov režim nespočíta.
S priateľmi, ktorí zistili, že nie sú jeho priatelia, sa rozhádal už na výprave. Dištancovali sa od neho a jeho „odpojenie sa od výpravy“ poňali svojsky. Vylúčili ho a neuviedli ani v knihe, ktorú o expedícii neskôr doma vydali. Je možné, že nie všetci vedeli, čo všetko Pochylý pre výpravu urobil. Čo všetko zo svojich podnikateľských aktivít financoval.
Pochylý bol čarodejník na peniaze. Keď chýbali, vždy ich niekde dokázal zohnať. Inak tomu nebolo ani v prípade himalájskej výpravy. „Vedel som, že za to čo robím budem pykať.“ povedal už pri odchode.
Veľmi rýchlo sa zistilo, že Pochylý založil fiktívnu organizáciu Sekciu ochrany veľhorskej prírody objednával časť materiálneho zabezpečenia výpravy. Platil z peňazí vyfaktúrovaných za odvedené práce pre socialistické organizácie. Čo sa v tom čase hodnotilo ako nedovolené podnikanie.
Čo všetko nakúpil a zaplatil nevieme. Vieme len, že po jeho odchode do Nepálu ostalo neuhradených 40 kíl peria, 37 dáždnikov, 22 teplých nohavíc a poukážky - bloky za benzín. Škoda za cca 200 000 Kčs.
- „Odmietam vyjadrenie súdu o mojej vysokej nebezpečnosti“ povedal na súde.
Nepomohlo. Zrátali mu aj snahu o ilegálne opustenie republiky. Pochylého zatkli až na maďarsko – juhoslovanskej hranici. Cez prvú kontrolu prešiel. Odhalil ho až pasovák, ktorý sa mu prihovoril. A Pochylý, ktorý cestoval na juhoslovanský pas, ukradnutý v istom bratislavskom hoteli, nevedel po srbsky odpovedať.
Vymerali mu trest ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi. Dostal 11 rokov. To v čo dúfal, že ako známa osobnosť, úspešný športovec sa vyhne trestu nevyšlo. Naopak tvrdý trest mal byť odstrašením pre druhých. Pochylý si nakoniec odsedel 5 rokov.
Revolúcia ho zastihla v pozícii hovorcu väzňov...
Ako skončila jeho cesta za vnútornou slobodou?
Leopoldov ho definitívne zmenil. Po revolúcii neliezol, a keď bolo konečne aj dovolené, už ani nepodnikal. Tí, ktorí sa stavili, že do troch rokov bude milionárom / Eugen Gindl a spol. / svoje stávky prehrali. Pavúk akoby neveril, že to celé nie je len sen. Že to vydrží... A pravdou je, že mu chýbal aj kapitál. „Malé zlodejstvá sa už robiť nedali a na veľké privatizácie už nemal síl, ani priateľov...“ spomína Katarína Gromová.
Mal za sebou viac ako 300 ťažkých výstupov v Tatrách, keď sa so svojim bratom Ondrejom priviazal po dvadsiatich rokov znovu na lano. Pod Malým Kežmarským štítom. Tam, kde ako horolezec začínal a prvý raz sa preslávil. Pri zostupe sa s nimi utrhla dosková lavína. Dve horolezecké legendy zahynuli tak povediac na chodníku. Je banálna smrť súčasťou osudu velikánov? Neviem. Pochylý by si zaslúžil dôstojnejší odchod z tohto sveta. Ale, keď už to tak osud zariadil, urobme o ňom aspoň film. Portrét osobnosti so všetkým čo k nemu patrilo. V dobrom aj v tom horšom, v zlom.
- Film si môžete kúpiť ja na DVD na Martinus.sk TU: PAVÚK - Nemožné je iba jedna z možností.
Film PAVÚK si môžeme pozrieť aj všetci spoločne v rámci premietania Dobrodruh.sk a to 29. januára v bratislavskom Stredisku kultúry BA Nové mesto: https://www.facebook.com/events/484548628723153/.
