Zuzana Izann Križanová patrí k ženám, ktoré necestujú iba preto, aby si odškrtli krajiny na mape, ale aby im naozaj porozumeli. Väčšinu sveta spoznáva sama, pomaly a do hĺbky – žije medzi miestnymi, učí sa ich jazyk, zvyky aj každodennosť a nebojí sa ísť tam, kam mnohí ani nepomyslia.
Rozhovor s ňou vznikol preto, že jej spôsob cestovania je silnou odpoveďou na obavy, stereotypy a pochybnosti, ktoré so sebou najmä ženy pri sólo cestovaní často nesú. Jej príbeh môže byť inšpiráciou pre každého, kto túži po slobode, dôvere v seba samého a odvahe žiť svet naplno.
Izann, spomeň si na svoj úplne prvý sólový výlet. Čo ťa presvedčilo vyraziť sama do sveta a ako sa ti postupne menili očakávania od cestovania?
Som cestovateľ telom aj dušou. Od detstva som sa túlala a strácala. Neskôr som stopovala po okolitých krajinách. Vtedy mal snáď každý čas a chcel sa pridať. Postupne si ale každý usporiadal priority a mne nedávalo zmysel čakať. Začala som lietať po Európe. Snívala som však o niečom väčšom. Taman Negara. Vyrazila som. Chuť vidieť nekonečnú prírodu a svet bola väčšia. Prvýkrát sama mimo Európu a rovno do islamskej krajiny, na niekoľkodňový prechod najstarším dažďovým pralesom sveta. Na čo čakať, keď môžeš ísť hneď?
Pol roka pracuješ a pol roka cestuješ. Ako vyzerá tvoj typický pracovný a cestovateľský rytmus a máš nejaké tipy pre ľudí, ktorí by chceli kombinovať kariéru a dlhodobé cestovanie?
Keď pracujem, pracujem naplno. Som v kancelárii často do noci, cez víkendy robím rôzne eventy, kvízy, tvorím obsah, vymýšľam si projekty... Keď cestujem, cestujem naplno. Práve tu vznikajú rôzne nápady. Nie je to pauza od práce, je to jej súčasť. Povedala by som, že do práce si chodím fyzicky oddýchnuť a na cesty psychicky... No často sa to rýchlo vie zmeniť 😊😊
Daj teda zopár tých tipov...
Rob všetko naplno, ale s nadšením. Nezabudni však, že treba vedieť aj spomaliť. Neplánuj všetko na 100 %, niekedy je lepšie tomu nechať voľnejší priebeh. V práci si vymysli systém. Zisti napríklad to, kedy máš silnejšie mesiace a kedy si vieš dovoliť odísť. A nezabudni šetriť. Ušetrené eurá znamenajú pre mňa ušetrený čas, ktorý nemusím byť v práci a môžem ho venovať cestovaniu.
Zarábaš si počas cestovania? Kde berieš financie na cestovanie? Robíš online?
Necestujem šesť mesiacov v kuse. Cestujem všetky slabšie obdobia pre môj biznis a tie silnejšie som doma. Napríklad začiatok roka trávim v teple tri mesiace, ale máj je už biznisovo veľmi silný mesiac a vždy som v práci. A tak, keď sa iní trápia a v ten mesiac urobia aj tak menej, ja sa venujem svetu. A keď príde čas zarábania, robím dvakrát toľko.
Moja práca sa dá z časti robiť online, ja sa však stále snažím s klientmi stretávať osobne. Mnohí si však zvykli, za čo som vďačná, že veľa vecí vybavíme aj cez internet. Tak si cez niektoré mesiace zarobím, ušetrím a idem.
Počas cestovania sa venujem sebe a rozvíjam svoje projekty. Klientov len servisujem, z práce mám však počas toho obdobia príjem úplne minimálny. Využívam však často couchsurfing, čo mi veľa ušetrí za aktivity a niekedy aj za bývanie.
Taktiež si vždy v krajine vyhliadnem niečo, čo ma zaujme, oslovím miestnych a pracujem za jedlo a bývanie – a najmä za skúsenosť. Učila som tak angličtinu v Kambodži, vzdelávala deti v Senegale, bola v sirotčinci v Tanzánii, pracovala s haitskou komunitou dospievajúcich mužov v Dominikánskej republike, učila recyklovať na Zanzibare či hygienu v indickom slume a mnoho iných...
Človek tak niečo málinko ušetrí, žije v lokálnych, často hrozivých podmienkach, no ja si vždy týmito skúsenosťami odnesiem to, po čo som si prišla.
Stráviš v každej krajine minimálne mesiac, aby si ju spoznala do hĺbky. Ako si vyberáš konkrétne lokality a ciele?
Áno, snažím sa v každej krajine stráviť mesiac až tri, aby som sa dostala naozaj k jej tajomstvám. Svet je obrovský a ja ho túžim prejsť celý. No treba ísť postupne. Často si krajinu vyberám cielene – je tam niečo, čo túžim vidieť či zažiť. Napríklad rozmanitosť obrovitánskeho Mexika či život na mrazivej Aljaške. Niekedy však ceny leteniek vyrazia dych a neodolám a zrazu sa ocitnem v krajine, ktorá nebola navrchu v rebríčku priorít, no neodolám. Koniec koncov, čím ďalej, tým častejšie je to aj pozvanie od niekoho, koho som stretla po ceste, prísť dotyčnú osobu navštíviť.
čo je pre teba pri spoznávaní kultúr a krajiny najdôležitejšie?
Autenticita je pre mňa najviac. Dostať sa medzi ľudí, k nim domov, variť s nimi, chodiť do práce, nazrieť do školy či tam učiť. Milujem osobné príbehy. Zanechať tam niekde ďaleko kus zo seba. Zobrať si niečo so sebou. Každý deň sa niečo naučím a snažím sa niečo naučiť druhých.
Cestuješ drvivú väčšinu času sama, dokonca aj po krajinách ako Pakistan. Ako riešiš svoju bezpečnosť a máš nejaké konkrétne pravidlá alebo triky, ktoré ti pomáhajú cítiť sa v pohode?
Cestovanie je pre mňa zážitok. Nie stres. Nie strach. A už vôbec nie skúška odvahy. A práve preto si cesty plánujem rozumne a dopredu. No vždy som pripravená čokoľvek zmeniť. Moja intuícia je pre mňa najviac. Ak mám čo i len trochu zlý pocit, neanalyzujem a rovno odchádzam. Okrem toho milujem ľudí. Zhováram sa s každým a tak za sebou nechávam veľa stôp. Okrem toho, čo je lepšie než rady od miestnych? Do tretice by som rada menovala rešpekt. Verím, že ak ho ukážem (v obliekaní, správaní, znalosti kultúry...), tak ho krajina ukáže mne.
Pre mnoho žien môže byť predstava cestovania samostatne strašidelná. Aké boli tvoje prvé obavy a ako si ich prekonala?
Je normálne, že majú ženy obavy cestovať samé. Tento strach nie je hlúpy ani prehnaný. Z môjho pohľadu je naučený. Od malička počúvame práve my ženy: nechoď sama, neprovokuj osud, dávaj si pozor, nikomu never... Skúsme sa však pozrieť, odkiaľ tieto obavy pramenia. Z domova. Nie z cestovania. Keď sa žena vyberie do sveta sólo, nevzniká tu nový strach, len sa nám vynorí a znásobí všetko to, čo máme vštepené.
A preto sa nebojme ísť sólo. Ale používajme zdravý rozum, buďme obozretné a naučme sa dať najavo jasné NIE. Práve krajiny ako Pakistan mi ukázali, aký obrovský rešpekt mi ako žene môže muž preukázať. V prvom rade som v tejto krajine ŽENA, následne HOSŤ. To znamená rešpekt a zodpovednosť hostiteľa. Paradoxne práve v muslimských (často najmä menej turistických) krajinách sa cítim najbezpečnejšie.
A všetkých by som chcela pozvať aj na moje rozprávanie o ceste do Pakistanu, ktoré bude v kaviarni Dobrodruh v pondelok 19. januára o 18.30. - Mesiac sama po celom Pakistane.
Ako zvládaš chvíle samoty na cestách? Máš nejaké rituály, spôsoby alebo aktivity, ktoré ti pomáhajú cítiť sa dobre, aj keď cestuješ sama dlhší čas?
Pre mňa nie je sólo cestovanie o samote, ale o tom, vedieť byť samostatná. Byť sólo je rozhodnutie. Samota je pocit. Paradox je, že mám doma častejšie pocit samoty než vo svete. Raz som sa zakoktala a povedala: „Všade doma, vo svete najlepšie“ – a akosi mi to časom začalo dávať zmysel.
Na cestách sa vždy niečo pokazí – zmeškané lety, ubytovanie, jazyková bariéra. Spomeň nejakú situáciu, ktorú si musela riešiť sama, a ako si ju zvládla.
Bez nich by to nešlo! Veď sme tu aj kvôli nejakému tomu dobrodružstvu. Pamätám si, ako ma v Kolumbii po prílete otočili, lebo som nemala pre nich správne očkovacie preukazy... Pred úradníkom som do pár minút musela vymyslieť, kam viem hneď odletieť, aby ma obratom nedeportovali domov, a kúpiť okamžite let. Tak som sa dostala do Panamy. Nevedela som o nej samozrejme nič a hneď prvý večer po mne strieľali a musela ma prísť zachrániť jednotka z ambasády.
Práve cestovanie ma naučilo flexibilite a maximálnej spontánnosti. Väčšina situácií ma od zúfalstva rozosmeje, trikrát sa nadýchnem a začnem myslieť.
Pri tak dlhodobom cestovaní sa stretávaš s veľmi odlišnými kultúrami. Ktorá krajina alebo situácia ťa najviac prekvapila a prečo?
Svet je fascinujúci! V Indii mi trhajú vlasy, aby ich na ochranu uviazali bábätku okolo nožičky. Viete, koľko je Indov a koľko mám vlasov? V Pakistane ma pozvú na obed k sebe domov úplne neznámi ľudia, ponúknu mi zadarmo u nich bývanie, pustia ma do svojho súkromia. Ale muž by tam žene ruku nepodal – bolo by to voči nej drzé a neúctivé.
V Dominikánskej republike som zažila najväčšiu súdržnosť medzi ženami, akú som videla! Všetky držali spolu a nikdy ma nenechali samú nič robiť a nikam ísť. V Tanzánii má aj hlinená chatrč televízor zavesený na stene. Je to prestíž. Aj keď nemajú elektriku.
Život vo svete je jednoducho neuveriteľný.
Ktorá krajina alebo región ti dal najviac zabrať po fyzickej, psychickej alebo logistickej stránke a čo si si z toho odniesla?
Vlastne ani neviem. Prvá mi asi napadne India. Buď ju miluješ, alebo... Ja sa odtiaľ vždy vrátim zničená, no po pár dňoch obzerám let naspäť. Bola som tam zatiaľ päťkrát.
Všetka tá chudoba, choroby, špina a smrad ma vždy nanovo zrazia do kolien. Ľudia ma priam prenasledujú, čakajú pred hotelom. V malých obciach skáčem z okna z opačnej strany recepcie, aby som sa im vyhla.
No a potom si zasa všimnem všetku tú krásu. Farby, vône, radosť z toho mála, čo majú. A som tam opäť doma. Najsilnejší zážitok bolo pre mňa sväté miesto Varanasi, kde sa spaľujú mŕtvi. Nikdy nezabudnem, keď som sa sama do tohto procesu mala príležitosť zapojiť.
Kde čerpáš energiu a motiváciu na cestovanie? Sú to ľudia, zážitky, príroda alebo niečo úplne iné?
Ľudia. Tí ma fascinujú zo všetkého najviac. Milujem sa s nimi zhovárať, ale i len tak ich pozorovať. Každý deň sa na cestách naučím niečo nové a deň akoby mal 365 hodín.
Neskutočne ma napĺňa neustále posúvať vlastné hranice a žiť aspoň na chvíľu ich životy. Ten moment, keď si prestanem uvedomovať, ako dlho som nemala nielen splachovací záchod, ale ani tečúcu vodu. Keď mi príde prirodzené obuť si cudzie gumáky a vyraziť o štvrtej ráno na ryžové pole alebo triediť odpad v najväčšom slume na svete spolu s ostatnými.
To sú tie situácie, pre ktoré cestujem. A pre ktoré sa rada vždy vrátim na naše krásne Slovensko a napustím si horúcu vaňu z kohútika
Nedokážem vybrať jednu osobu alebo ľudí z jednej krajiny. Každý jeden človek, ktorého stretnem, je ako dôležité puzzle, bez ktorého by nefungoval celostný obraz.
Aké tri najdôležitejšie rady by si dala ženám, ktoré chcú cestovať samé? Napríklad ohľadom ubytovania, presunov alebo komunikácie s miestnymi.
1, Dôveruj svojej intuícii Keď sa ti niečo nezdá, nerob to, nechoď tam, odíď.
2, Maj plán, no nedrž sa ho striktne Kľudne si priprav aj verziu B, C, D... a buď flexibilná.
3, Neboj sa ísť sama Aj po Slovensku kráčaš sama. Keď si sólo, dostaneš sa k ľuďom a zážitkom oveľa bližšie a zažiješ tak oveľa silnejšie momenty.
PS: Neboj sa požiadať o pomoc a neboj sa kričať. Keď urobíš poriadny hluk a bordel, „problém sa zľakne a utečie“ a dobrí ľudia prídu pomôcť. Predsa len, stále si „krehké žieňa“ a ľudia majú tendenciu ťa zachraňovať.
Stretla si sa niekedy s predsudkami, že žena cestuje sama?
Na Slovensku si to myslí stále veľa ľudí. Tí ma však pri mojich cestách nijako neovplyvňujú. Predsudky zo sveta však tvoju cestu môžu zmeniť...
Ako si tieto situácie riešila a čo by si povedala ľuďom, ktorí si myslia, že sólo cestovanie nie je pre ženy?
V Saudskej Arábii žena nemá čo sama spať na hoteli. Musela som sa nakoniec ubytovať u známeho môjho známeho známeho. V Ománe žena nevstúpi do reštaurácie sama – vstúpi muž, objedná, zaplatí a dámu pozve zvnútra už na hotové. Bola som tam hladná. Vo Švédsku mi nikto nedovolil zaplatiť si pivo, vraj sa to nepatrí, drink má platiť muž. V Kambodži ma nenechali kráčať. Vraj žena si zaslúži ísť autom. Aj keď to bol kôň či traktor...
A mnoho ďalších „pravidiel“, ktoré jednoducho sú a ešte dlho budú. Podľa mňa to netreba riešiť, iba rešpektovať. A najmä – rátať s tým vopred, aby sme nezostali na ulici, hladné či sa nedostali do nejakého väčšieho problému...
Veď samé vieme – nie sme slabšie, no netvárme sa ani ako rebelky. Keď cestujem sama, nehľadám nebezpečenstvo, ale utvrdzujem dôveru v seba a svet.
Madagaskar a celá Afrika sú na tvojom zozname. Čo ťa na týchto destináciách láka a ako si pripravuješ cesty do krajín, ktoré sú menej preskúmané?
Plán je jasný – precestovať celý svet (alebo aspoň to, čo stihnem). Môj problém je, že sa v každej krajine do niečoho a niekoho zaľúbim a musím sa tam vracať. Raz je to neuveriteľné miesto, inokedy človek, rodina či situácia... Tiež rada spoznávam jednotlivé miesta do hĺbky a to vyžaduje návrat.
Afriku milujem pre jej divokosť. Zatiaľ som v nej navštívila sotva desať krajín, no láka ma viac a viac. Madagaskar je moja láska, plná endemitov, baobabov a mýtických príbehov. Ak o krajine nie je veľa známe, o to viac ma volá. Spojím sa cez sociálne siete s miestnymi, ak sa dá... Googlím... A vo voľnom časopriestore skúmam mapy a robím si zápisky...
Často po prílete jednoducho usadím na jednom mieste, pozorujem okolie, rozprávam sa s ľuďmi a zisťujem, čo mi treba.
Ak by si mala dať jednu radu všetkým čitateľom Dobrodruha, ktorí chcú začať cestovať sami – a zvlášť ženám –, čo by to bolo? Čo by si im povedala pred prvým veľkým sólo výletom?
Choď! Sólo cesta je ako dať si rande sám so sebou... Najskôr sa oťukávaš, máš rešpekt. Ale keď sa to naplno rozbehne, zistíš, ako ti je samému so sebou vlastne dobre. Ako lepšie by si chcel spoznať sám seba?
Keď si sólo, dostaneš sa nielen bližšie k ľuďom a situáciám, ale aj ku všetkým tým neuveriteľným zážitkom, ktoré tam niekde na teba čakajú. Okrem toho, vieš, koľko nás žije na planéte? Ver mi, že sám nebudeš nikdy, ani keby si veľmi chcel.
Vážme si život a žime ho teda naplno, ceste zdar.
- Cestovateľská beseda so Zuzanou bude v kaviarni Dobrodruh v pondelok 19. januára o 18.30. - Mesiac sama po celom Pakistane. Ak chceš so Zuzanou pokecať osobne, príď.
