Keď som po prvý krát navštívil mohylu v obci Očkov, sprevádzal návštevníkov po jej areáli osemdesiatsedemročný Jozef Nižňanský (zhoda s menom známeho slovenského spisovateľa je čisto náhodná). To bolo v roku 2003. Bola by šialenosť čakať o osemnásť rokov neskôr, že v murovanom domčeku bude bývať ďalej so svojou manželkou. Nebýva tam. Nežije ani on, ani jeho žena. Napriek tomu som si naňho okamžite spomenul a čakal som ho. V modrých montérkach, károvanej flanelovej košeli, ako s mocnými rukami ukazuje, kde sa čo nachádza a trochu unaveným hlasom rozpráva o mohyle, aj o krvavej krčme.
Bol ako obraz z 50.-tych rokov 20. storočia, keď na tomto mieste prebehol archeologický výskum. Škoda. Nie všetko pretrvá. Očkovská mohyla má už nejakých 1500 rokov a úspešne odoláva času. Svojím spôsobom aj našej hlúposti nestarať sa o kultúrne dedičstvo.
Mohyla, čiže hrob významného muža
Očkovská mohyla bola miestom posledného odpočinku veľmoža alebo rodového náčelníka velatickej kultúry z mladšej doby bronzovej. Mŕtveho spálili na hranici spolu s milodarmi. Na mieste žiaroviska vykopali jamu, v ktorej bola vybudovaná zastrešená hrobová komora. Do nej uložili telesné pozostatky (viac menej popol) a milodary (keramické nádoby, bronzový meč, hrot kopie, nôž, konský postroj, ihlice, sklenená korálky). Milodary sa stali cieľom zlodejských výprav, napriek tomu sa v komore až do archeologického výskumu zachovali zlaté špirálky a zliatky. Niektoré z keramických nádob, amfory mali dutú nôžku s vypálenými zrnkami hliny vo vnútri (pravdepodobne išlo o chrastítko, hudobný nástroj používaný pri pohrebnom rituáli).
Ďalšia z nájdených hlinených nádob mala povrch ozvláštnený vkladanými bronzovými vložkami (podobné sa našli v mohyle pri Nových Košariskách). Samotná hrobová jama bola hlboká 5 m, nad ňu ešte navŕšili mohylu s priemerom 25 m pozostávajúcu z troch plášťov, ktoré oddeľovala kamenná vrstva. Obvod umelo navŕšeného kopca obopínal kamenný veniec. Mohylu po prvý krát narušili vykrádači hrobov krátko po obrade. V čase, kedy pôvodné drevo nebolo nahnité. Prvými zlodejmi boli pravdepodobne osoby, ktoré sa pohrebu zúčastnili, alebo o ňom počuli. Takí boli naši predkovia, ktorí na tomto území žili v 13. storočí pred Kristom. Blízka plocha mohyly poslúžila ako pohrebisko opäť v 3. a 4. storočí (u nás sa hovorí o dobe rímskej). Kvádi tu ukladali popol svojich zosnulých do urien, ktoré ukladali do skrinkových hrobov (vyložených plochými kameňmi). Toto pohrebisko bolo známe už od roku 1914.
Krvavá krčma
Priestor Očkovskej mohyly svoju čiernu povesť potvrdil aj o niekoľko storočí neskôr. Rozprávanie o Krvavej krčme je druhá časť temnej histórie tohto miesta. Príbeh sa začal v druhej polovici 17. storočia. V roku 1665 sa narodil Ladislav Ocskay, neskôr majiteľ dnešnej obce Očko aj s jej okolím. Na svojich majetkoch sa zdržiaval veľmi málo. Jeho dobrodružná povaha ho doviedla do radov povstaleckých vojsk Františka Rákcziho II., u ktorého si ako generál jazdeckej brigády vyslúžil najskôr prezývku „Rákocziho blesk“ a neskôr aj odmenu v podobe majetku v Stropkove.
Niekedy v týchto časoch nechal priamo v zemianskej kúrii svojho rodu vybudovať prícestnú krčmu. Nakoľko sa doma nezdržiaval, vedenie krčmy vzal do svojich rúk slúžiaci personál a začalo sa s vyberaním tržby na konci, ktorej bolo viac mŕtvych ako pocestných, ktorí krčmu opustili. Jozef Nižňanský, svojho času robil sprievodcu v priestoroch mohyly, návštevníkom ukazoval, kde boli priestory krčmy a kde pokladňa, ktorú málo kto živý opustil.
Jedáleň krčmy bývala výstavná sieň, ostatné priestory zanikli pri ťažbe hliny pre tunajšiu tehelňu. Ladislav Ocskay, hoci za hriechy svojich služobníkov nemohol, opustil tento svet rukou kata. 1. januára 1710 ho popravili v Nových Zámkoch. Potrestali ho za nevernú službu Františkovi Rákoczimu. Príbeh zachytil Mór Jókai vo svojej knihe „Milovaný až po popravisko“. Staré panely z výstavnej siene sú dnes v domčeku správcu tehelne. Ošúchané, zaprášené, pamätníci lepších čias stálej expozície Trenčianskeho múzea prezentovanej pod názvom Mohyla náčelníka velatickej kultúry.
Na záver
Našiel som si moje prvé rozprávanie o očkovskej mohyle. Posledná veta znela: Areál expozície je otvorený denne od 9.00 hod. do 16.00 hod. a vstupné v roku 2003 bolo viac ako symbolické: dospelí 5.-Sk, deti 2.-Sk. Aj dnes by som za vstup do areálu zaplatil. Asi by som žundral, že ho mohli zveľadiť, že by sa oň mohli starať, že by na mieste múzea mohli ponúkať aj občerstvenie. Ibaže za vstup som zaplatiť nemusel.
Areál už nemá ani len bránu. Všetko je voľne prístupné. Archeologická expozícia neexistuje. Trávnik čiastočne kosia. Všetko je skoro pustina. Nech je ako chce, kedykoľvek túto pustinu rád navštívim. Už len z toho banálneho dôvodu, že táto mohyla ostala zachovaná in situ a o pár rokov sa možno dočkáme aj dobudovanie expozície kniežacej mohyly v Podtatranskom múzeu v Poprade, ktorá bude prezentovať úplne zachovaný interiér týchto neobyčajných hrobov.