November – mesiac dedičstva domorodých Američanov

Keď som bol začiatkom novembra 2020 oslovený, aby som pre Slovenskú Fulbrightovu komisiu napísal pár riadkov na tému Mesiac dedičstva domorodých Američanov (Native American Heritage Month), ktorým je práve november, chvíľu som premýšľal o tom, akú podobu a obsah zamýšľanému textu dám. USA v tom čase žili prezidentskými voľbami a nikto o ničom inom nehovoril. Aj Covid-19 ustúpil do úzadia.

Téma debát sa ale veľmi nezmenila ani po voľbách. Avšak napriek tomu, že tieto stáli ešte veľmi dlho vo verejnej diskusii na prvom mieste, bola to práve svetová pandémia nového korona vírusu, ktorá ovplyvnila všetko dianie v krajine, vrátane aktivít venovaných mesiacu domorodých obyvateľov USA. Múzeá a ďalšie inštitúcie si tento mesiac pripomínali rôznymi akciami, veľa z nich však zostalo iba vo virtuálnom priestore. Mne však v súvislosti s ním napadli skôr iné veci.

Niektoré sa týkajú pandémie, iné sú podstatne staršie, ale neustále prítomné a aktuálne. Stojí za to sa nad nimi pozastaviť a zamyslieť. Nech preto ctení čitatelia berú tento článok ako úvahu, reflexiu nad tým, čo všetko sa mi preháňalo hlavou, keď som počas môjho pobytu vo Wyomingu (a v okolitých štátoch), ktorý bol zameraný na štúdium posvätných miest a rituálnej krajiny v náboženských predstavách Indiánov Veľkých plání, cestoval po krajine a navštevoval miesta s Indiánmi spojené.

Ako čas požiera priestor...

Koniec koncov, s Indiánmi sú v USA spojené úplne všetky miesta. Aj keď to dnes na prvý pohľad tak nevyzerá. Musia a všetky, celá krajina Indiánom totiž kedysi patrila. A to je zrejme aj najväčšia a najdôležitejšia položka, alebo ak chceme, hodnota, ktorou domorodí obyvatelia prispeli Spojeným štátom. Pôda. Leitmotív, ktorý bol hnacím motorom vzniku ako anglických kolónií na východnom pobreží, tak i rozrastania sa USA po tom, ako si tieto kolónie vydobyli na kráľovi samostatnosť.

Expanzia to bola rýchla, taká rýchla, že istého amerického profesora histórie viedla v jednej jeho prednáške k úvahe o tom, ako čas požiera priestor. Jej súčasťou bola animácia v podobe mapy dnešných USA, počas ktorej bolo vidieť, ako Angličania a neskôr Američania postupne zaberali územia ďalej a ďalej na západ. Ku každému územiu bol priradený rok, kedy sa tak stalo. Nuž a o niečo viac ako sto rokov po vzniku USA už nebolo pôdy, ktorú by bolo možné obsadiť, čas pohltil priestor. Alebo žeby predsa?

Tlak na pôdu neustal...

Tlak na pôdu totiž neustal ani po tom, ako vznikli indiánske rezervácie. Veľké výmery v rámci ich hraníc totiž domorodcom nepatria. Mohol som si toho všimnúť, keď som viacerými z nich prechádzal. Nebolo to niečo, o čom som nevedel, potreboval som to však i vidieť. Okrem toho mi to bolo potvrdené z mnohých strán (kolegovia na univerzite, Indiáni samotní, resp. ich priatelia z radov ne-Indiánov).

„Dávajte si na týchto ľudí pozor, prišli vám vziať vašu zem.“

Nedá mi nespomenúť príbeh, ktorý podľa mňa celkom výstižne vyjadruje podstatu celého problému. Keď sa Neil Armstrong pripravoval na svoje let na Mesiac, trénoval so svojimi kolegami simulované podmienky v rezervácii Navahov neďaleko Tuba City v Arizone. Terén tam vraj vyzerá veľmi podobne ako ten na Mesiaci. Astronauti sa počas výcviku stretli so starým Navahom a jeho synom. Starý Indián, ktorý nevedel po anglicky, sa ich prostredníctvom svojho syna spýtal, čo tam robia a keď mu to vysvetlili, poprosil ich, aby odovzdali na Mesiaci odkaz. V navažskom jazyku. Astronauti sa ho museli naučiť naspamäť, pretože starý Indián nechcel, aby im ho syn preložil. Vraj je určený len pre bytosti, ktoré na Mesiaci žijú. Astronauti však napokon našli v rezervácii ľudí, ktorí im posolstvo preložili. Z indiánskeho žartu sa stala legenda, ktorá vyjadruje historickú skúsenosť domorodcov. Starý muž totiž na Mesiac odkázal: „Dávajte si na týchto ľudí pozor, prišli vám vziať vašu zem.“

Ťažko mi je premýšľať nad odkazom a dedičstvom domorodých Američanov v USA inak, keď môj Fulbright projekt, vďaka ktorému som mohol väčšinu roka 2020 stráviť ako štipendista na University of Wyoming v Laramie, súvisel práve s indiánskymi posvätnými miestami a rituálnou krajinou.

Väčšina z týchto miest totiž dnes neleží na území rezervácií, mnohé ani len na štátnej či federálnej pôde, lež na súkromnej. A mnohé boli buď zničené výstavbou napr. priehrad či ciest, banskou činnosťou, ťažbou dreva alebo sa z nich stali rekreačné oblasti lákajúce turistov, ktorí poväčšine nerešpektujú ich posvätnosť a význam pre pôvodných obyvateľov.

Súdne spory až na niektoré výnimky skončili v prospech biznismenov. Ešte smutnejšie sú prípady, kedy musia Indiáni za vstup na svoje posvätné miesta platiť, pretože sa nachádzajú na území národných alebo štátnych parkov. Pritom sú pre nich bytostne dôležité. Sú to totiž miesta, kde prebývajú nimi uctievané nadprirodzené entity – bytosti či duchovia, resp. duchovia ich predkov. Prípadne práve tam ich predkovia vyšli z podzemia na tento svet. Viaže sa k nim množstvo príbehov, veľa z nich poukazuje na to, že dané miesta a územia okolo nich boli Indiánom dané Stvoriteľom alebo duchmi. Opustiť ich znamenalo opustiť i nadprirodzené bytosti tam sídliace. A to sa v 19. storočí vo väčšine prípadov stalo.

Hospodárske aktivity, ktoré sa na nich potom často začali realizovať, zasa ohrozujú samotnú duchovnú podstatu týchto miest. Ich znesvätenie a ruch, ktorý tam nezriedka panuje, môžu totiž spôsobiť, že duchovia ich navždy opustia a Indiáni prídu o svojich ochrancov.

Pochopiť duchovný význam takýchto miest je pre ľudí, ktorí vyrástli v inej náboženskej a kultúrnej tradícii – napr. v kresťanstve, kde čas má podstatne väčší význam ako priestor, ťažké. Navyše ak pre nich priestor, teda pôda, zem, predstavuje iba komoditu, s ktorou sa dá obchodovať a ktorej zdroje je treba využívať, či priam drancovať. V rámci mnohých súdnych sporov odzneli návrhy, aby Indiáni presne vymedzili, ktoré časti daných území sú pre nich posvätné a dôležité z hľadiska vykonávania rituálov. Indiáni na ne nevedeli reagovať tak, ako by si súd predstavoval. Ich odpovede by sa dali zhrnúť do vety: „Ako môžeme vymedziť konkrétne časti územia, keď posvätné sú všetky, celá Matka Zem? Jej narúšanie znamená jej zraňovanie.“ Táto parafráza vyjadruje, ako Indiáni vnímajú a chápu svet okolo nich.

„Nemožno predať zem, po ktorej chodia ľudia.“

Veľký náčelník a dnes národný hrdina Lakotov Šialený Kôň (Crazy Horse), ktorý sa preslávil najmä (ale nielen) v slávnej a legendárnej bitke na Little Bighorne v roku 1876, ešte predtým povedal: „Nemožno predať zem, po ktorej chodia ľudia.“ Reagoval tak na výzvu, aby podpísal predaj posvätných Čiernych hôr (dnes na pomedzí Južnej Dakoty a Wyomingu). Neurobil tak, podobne ako tak neurobili ani ďalší náčelníci. Dodnes. Lakotovia ich napokon tak či tak stratili, víťazstvo na Little Bighorne na tom nič nezmenilo.

Obrázok 1 - Pohľad na Čierne hory z Bear Butte ležiacom na severovýchodnom okraji hôr
Pohľad na Čierne hory z Bear Butte ležiacom na ich severovýchodnom okraji

 

De jure im však naďalej patria, pretože zmluva, ktorá im ich zaručila (Druhá zmluva z Fort Laramie z roku 1868), bola na rozdiel od iných ratifikovaná Kongresom. A Čierne hory pre nich i naďalej znamenajú „Srdce všetkého, čo je“, je to pohorie, kde z jaskyne Wind Cave vyšli podľa legendy na zemský povrch ako oni, tak i bizóny. Okrem tejto jaskyne sa tu nachádza viacero pre Lakotov, ale i pre Severných Šajenov a príslušníkov iných kmeňov, výnimočných miest (Black Elk Peak, Pe´sla, Bear Butte, Inyan Kaghá, Devil´s Tower) slúžiacich na rituálne účely. S výnimkou oblasti Pe´sla v strede hôr, ktorú Lakotovia nedávno odkúpili, tieto miesta (ako i celé hory) už nie sú ich vlastníctvom.

Vytesané hlavy prezidentov na Mount Rushmore

Čierne hory sa stali turistickým centrom doplneným o vytesané hlavy prezidentov na Mount Rushmore, ktoré Lakotov dodnes urážajú. A nie všetci sa s veľkým nadšením dívajú i na monumentálnu sochu Šialeného Koňa, tesanú (a stále nedokončenú) neďaleko ako protiváhu k prezidentom. V oboch prípadoch je to totiž niečo, čo sa vymyká indiánskemu chápaniu priestoru a vzťahu k Matke Zemi. Navyše v „Srdci všetkého čo je“. Preložené do nášho slovníka ide o niečo ako svätokrádež a zneuctenie niečoho posvätného.

Obrázok 2 - Mount Rushmore
Mount Rushmore

 

Do Čiernych hôr som počas svojho pobytu zavítal dvakrát a všetky posvätné lakotské miesta som navštívil. Sám alebo s jedným priateľom z mesta Spearfish, ktorý, hoci biely Američan, prežil s Lakotmi veľkú časť svojho života. Vďačím mu za veľa (rovnako ako mojim euroindiánskym kamarátom na Slovensku a v Českej republike). Práve v takýchto prípadoch totiž zaúradovala pandémia korona vírusu a obmedzila môj výskum. Cez indiánske rezervácie sa síce dalo, či dá prechádzať, avšak kmeňové vlády prostredníctvom médií či niekedy i priamo značky pri cestách dôrazne upozorňujú na to, aby sa cestujúci nezastavovali a pokračovali ďalej.

Obrázok 2 - Mount Rushmore
Crazy Horse Memorial - stále nedokončená socha Šialeného Koňa

 

Pandémia totiž práve rezervácie ako najchudobnejšie územia poznačila najviac. A tak ma po Čiernych horách nesprevádzali Lakotovia, i keď som ich niekoľko stretol, lež ne-Indián, ktorý k nim ale má veľmi blízko. Túlal som sa po nich však aj sám a snažil sa tak urobiť si vlastný obraz o miestach, o ktorých som predtým toľko čítal. A tak tomu bolo nielen v prípade Čiernych hôr, ale vo všetkých (Powder River Country, Bighorn Mountains, Medicine Wheel atď.)

Jazero Misty Moon Lake v Bighornských horach
Jazero Mistymoon Lake v Bighornských horách

Pipestone National Monument

Vrátim sa však tam, kde mi napadlo písať na tému indiánskeho dedičstva spôsobom, akým píšem. V prvej polovici októbra som sa vracal z Wisconsinu domov na západ, pričom som sa cestou zastavoval na lokalitách, ktoré súvisia s Indiánmi a ich posvätnými miestami. Jednou z nich bol i Pipestone National Monument v juhozápadnej Minnesote. Miesto, kde sa v povrchovom lome ťažila a naďalej ťaží relatívne mäkká červená bridlica, nazvaná podľa anglického maliara Indiánov Georgea Catlina katlinit. Indiáni z nej dodnes vyrábajú hlavičky svojich posvätných fajok, reprezentujúce zem a krv a mäso ich predkov ako aj ženský aspekt univerza.

Svojho času museli za vstup na nálezisko platiť vstupné a ťažba im bola zakazovaná, dnes už je to, našťastie, inak. Význam tejto lokality vieme my, ľudia zo Západu, len ťažko pochopiť. Je to miesto, kde sa zhmotnila krv Matky Zeme, aby ju táto v podobe fajkového kameňa darovala svojim deťom. Bez posvätných fajok si indiánske rituály, minimálne na Veľkých pláňach, nejde ani predstaviť. Je to ich akási alfa a omega, stred všetkého sveta vrátane toho nehmotného. Obmedzenie prístupu na miesto, kde sa po stáročia prichádzali modliť a ťažiť katlinit príslušníci mnohých kmeňov, z dôvodu zachovania jeho historickej i prírodnej hodnoty sa Indiánov nielenže dotklo, ale vyznelo minimálne zvláštne. Tieto časy sú už preč, miesto samotné a jeho význam však pretrvali.

Heslo „Zostaň doma, Kolumbus!“

Oficiálne domorodcom nepatrí, je z neho národná pamiatka navštevovaná turistami, avšak práve tí sa priamo na mieste môžu dozvedieť o ňom viac, a to nielen z tabúľ s náučnými textami, ale i priamo od Indiánov, ktorí tam prichádzajú z úplne iných dôvodov. Je toto jeden z príspevkov domorodých obyvateľov do kultúrnej výbavy USA? Možno, nedokážem to posúdiť, Indiáni by boli totiž zrejme celkom radi, keby historickú skúsenosť vedúcu k možnej odpovedi na túto otázku nemuseli vôbec zakúsiť. Tí trochu starší z čitateľov si možno spomenú na rok 1992 a s ním spojené oslavy päťstého výročia objavenia Ameriky. Heslo „Zostaň doma, Kolumbus!“, jedno z mnohých, s ktorým vyšli indiánski aktivisti po celom kontinente do ulíc, túto situáciu celkom dobre vystihuje.

Pipestone National Monument sa dodnes taží posvätný fajkový kameň - katlinit
V Pipestone National Monument sa dodnes ťaží posvätný fajkový kameň - katlinit

 

Na záver tejto úvahy sa chcem konečne dostať k situácii a k miestu, ktoré ma priviedli písať tento text práve takto. Mali by byť teda uvedené asi na začiatku. Čitatelia, dúfam, odpustia. Z Pipestone som totiž pokračoval ďalej na západ do Južnej Dakoty a keď som prekročil rieku Missouri považovanú v tejto časti USA za akúsi hranicu toho skutočného Divokého Západu, mal som v úmysle pokračovať do Čiernych hôr, avšak so zachádzkami v podobe lakotských rezervácií Rosebud a Pine Ridge. Predovšetkým druhá menovaná bola mojím cieľom, pretože som chcel navštíviť pamätník obetí masakru pri Wounded Knee.

Wounded Knee

Pár dní pred koncom roka 1890 tam vojaci obnovenej 7. kavalérie (áno, tej ktorá bola porazená na Little Bighorne) naozaj zmasakrovali (hovoriť o bitke by bolo poriadne nadnesené) Lakotov vedených náčelníkom menom Veľká Noha (Big Foot). Údaje o počte mŕtvych a ranených kolíšu od 200 do 300. Táto udalosť nielenže symbolicky ukončila indiánske vojny na Veľkých pláňach, ale stala sa aj akýmsi mementom do budúcnosti a temnou škvrnou v historickej pamäti nielen Lakotov. Nebudem sa tu rozpisovať o podrobnostiach, dôvodoch či následkoch tejto „bitky“, rovnako ako sa nebudem rozpisovať o tzv. druhom Wounded Knee z roku 1973, kedy Lakotovia, obsadiac pamätník a cintorín obetí z roku 1890, bojovali za svoje práva. Ani o tom, že niekde tam, nikto nevie kde presne, v údolí rovnomenného potoka je pochovaný Šialený Kôň, ktorý bol zavraždený rok po bitke na Little Bighorne. Mojím zámerom je podeliť sa o dojmy, ktoré vo mne návšteva tohto miesta vyvolala. Stalo sa totiž tiež posvätným, podobne ako každý indiánsky cintorín či už v minulosti alebo v súčasnosti. Mŕtvi predkovia žijú v mysliach, ale i v rodinách Indiánov i naďalej a cintoríny boli a sú práve takými dôležitými posvätnými miestami ako hory či jaskyne. Bohužiaľ, ani tieto miesta posledného odpočinku predkov dnešných domorodých Američanov sa často nevyhli narušeniu v podobe realizácie najrôznejších stavebných projektov alebo i archeologických výskumov. Súčasní Indiáni sa oprávnene pýtajú, či by sa belochom páčilo, keby kosti ich mŕtvych niekto vykopával a odvážal do múzea alebo dokonca keby po nich jazdili a ničili ich buldozéry. Aj u amerických domorodcov totiž platí, že mŕtvi by mali odpočívať v pokoji. Nie vždy sa to deje.

Wounded Knee je výnimočné miesto, preto som ho, ako aj mnohé iné zaradil do svojho itinerára. Odhliadnuc od toho, že pripomína vyššie spomenuté udalosti, sa nachádza priamo na území rezervácie, čo dnes rozhodne nie je pravidlom. Navyše ide o Pine Ridge, rezerváciu, kde žijú Lakotovia z podkmeňa Oglalov, ku ktorým patril aj Šialený Kôň a ktorí sú (do)dnes považovaní takpovediac za tých najdrsnejších.

Okrem toho je Pine Ridge najchudobnejšou časťou celých USA, ako som už predtým párkrát čítal a ako mi bolo prízvukované z viacerých strán. A hoci obete prvého Wounded Knee pochádzali z iných lakotských podkmeňov (Hunkpapov, ale predovšetkým Mnikonžuov), masaker sa odohral v rezervácii Oglalov, kam ľudia Veľkej Nohy prichádzali hľadať útočisko. Miesto a cintorín s pamätníkom sú však pietnym miestom pre všetkých Lakotov, nielen pre tie podkmene, z radov ktorých pochádzali obete.

Priznám sa, bol som zvedavý, ako rezervácia Pine Ridge vlastne vyzerá, predsa len čítať a vidieť nie je to isté. Na hranici rezervácie som si uvedomil, v akých časoch teraz žijeme, pretože ma zastavila indiánska hliadka. Neskôr som sa dozvedel, že sa jej už ľudovo hovorí Covid guard. Pine Ridge ako najchudobnejšie územie v USA má aj tomu zodpovedajúcu úroveň zdravotnej starostlivosti a dopad pandémie je v tejto rezervácii zrejme ešte tvrdší ako v iných. Patrí k tým, v ktorých Indiáni kontrolujú všetkých cudzincov (ale i vlastných ľudí), ktorí rezerváciou prechádzajú, a cestujúci musí nahlásiť svoje meno, odkiaľ a kam ide a či nemá symptómy. Keď som hliadke povedal svoj zámer, nebola veľmi nadšená, pretože Wounded Knee sa nachádza mimo hlavnej cesty. Po vysvetlení, prečo tam chcem ísť, ma napokon pustila, prízvukujúc, aby som sa naozaj držal tej cesty, o ktorej som jej sám povedal (Wounded Knee – Bad Lands – Rapid City), aby som bol proste ohľaduplný voči obyvateľom rezervácie. Bolo to pochopiteľné, títo ľudia si už vytrpeli dosť. Azda preto sú takí drsní a nezlomní.

Čo nevidieť som sa ocitol v... Treťom svete

Väčšina indiánskych rezervácií naozaj ako keby ani nebola na území USA a Pine Ridge je toho ukážkovým príkladom. A keďže niektoré krajiny Tretieho sveta poznám celkom dobre, vedel som to porovnať. Zanedlho som dorazil k Wounded Knee a chvíľu mi trvalo, než som sa zorientoval. Hľadal som očami pamätník s cintorínom, scenériu, ktorú poznám z kníh a filmov (nielen dokumentárnych), a keď som ho našiel, premýšľal som, či je to naozaj ono miesto. Bolo, len moja predstava o ňom bola iná, povedal by som honosnejšia. Keby tam nebola tabuľa s nápisom Wounded Knee, je možné, že by som okolo prešiel bez povšimnutia.

Aký to kontrast oproti podobným historickým lokalitám a pamätníkom mimo rezervácie. Pomaly som kráčal do mierneho kopca a premýšľal nad udalosťami, ktoré sa v jeho okolí odohrali pred takmer 130 rokmi. A prečo je to miesto také,... také zanedbané. Za cintorínom do základov spálená akási budova, pod ním vydrancovaná iná. Na cintoríne som podobne ako Indiáni nechal pár štipiek tabaku, posvätnej rastliny, bez ktorej si Indiáni nedokážu predstaviť žiadnu modlitbu. Z úcty k nim a k ich mŕtvym som sa snažil dodržať ich zvyky.

Prečo je však to miesto také zanedbané, keď by podľa našich predstáv malo byť udržiavané a pripomínajúce všetkým, čo sa tam stalo? Tak, ako sme na to zvyknutí?

Nuž, presnú odpoveď nepoznám, Indiáni možno netúžia po davoch turistov. Množstvo uzlíčkov s tabakom a ďalšie obetné dary totiž svedčili o tom, že oni sami tam chodia často, minimálne potomkovia tých, ktorí sú tam pochovaní. Či už v masovom hrobe z prvého Wounded Knee alebo v individuálnych hroboch (vrátane niekoľkých z druhého Wounded Knee), pretože sa tam pochováva doposiaľ.

Cintorín s pamätník obetiam masakru pri Wounded Knee
Cintorín s pamätníkom obetiam masakru pri Wounded Knee

 

Zo zadumania ma vytrhlo pár lakotských tínedžerov, ktorí prišli zistiť, čo tam ten Wasi´chu (beloch) robí. A tak mi nielenže predali pár lapačov snov, ale tiež mi vysvetlili, že tá spálená budova za cintorínom je kostol a vydrancovaná budova poniže Múzeum Wounded Knee. Nechcelo sa mi spočiatku veriť, že oboje majú na svedomí samotní obyvatelia rezervácie, len z iných komunít, než je Wounded Knee. Nuž, politikárčenie a rodinkárstvo a z nich plynúce vnútrokmeňové rozbroje boli u Lakotov (ale i ostatných kmeňov) prítomné odjakživa, snahy o ich zjednotenie nikdy nemali dlhé trvanie. A je tomu tak stále, už len preto, že čas rýchlo plynie, doba sa mení a nie o všetkých Indiánoch možno hovoriť ako o tradicionalistoch.

Z Pine Ridge som mal pri odchode zvláštny pocit. Krásna krajina, indiánska krajina, ale zároveň ostrov Tretieho sveta uprostred mora toho Prvého. Hrdí a nezlomní ľudia, avšak chudobnejší ako ostatní obyvatelia USA. A s vlastnými starosťami a radosťami, vonkajším svetom často nepochopenými.

Zostal im kúsok ich pôvodnej zeme, z ktorej západného okraja je dovidieť na posvätné Čierne hory. Práve tam často odchádzajú, aby sa modlili a vykonávali svoje rituály. A možno aj im vtedy napadne to čo mne, keď som premýšľal, o čom tento článok aspoň približne bude. Že je to pôda, ktorou Indiáni najviac prispeli ku vzniku a rozmachu Spojených štátov, že ich odkazom a dedičstvom je samotný priestor, samotná zem, ktorá bola pre nich vždy posvätná. A že by boli určite radi, keby sa takýto vzťah k zemi stal ich živým a žitým odkazom pre všetkých Američanov.

  • Predložený článok vyjadruje iba názor autora, nereprezentuje teda oficiálne názory zástupcov USA a Slovenskej republiky.