Minulý august. Od oceánu, cez púšť, hory až do džungle. Jedna krajina. Volanie. Mnohí sa ma pýtali :), že prečo Peru? Aj peruánčania... Volanie, to znamená, že som každý deň dostala absolútny argument. Peru je magická a záhadná krajina, ktorá ma celý čas zvláštne priťahovala. Španielsky viem iba Despacito a Cambio dolor a iba refrén. Anglicky podobne. Letenky mi náhodou kúpila kamarátka, mne to nešlo, jej to šlo vo vlaku s wifi slovenských železníc.
O Peru som vedela málo. O lietaní ešte menej, letím druhý raz v živote. S kusom papiera približných destinácií a časových odhadov, ktoré som si naškrabala pri objave skvelej stránky Zuzky Bartákovej - Cestujeme po Peru. Mala som slovníky v smartfóne, repelent, powerbanku, cyklošortky z decathlonu, jesť som plánovala zemiaky...
Pár verejných argumentov z mesačného Cruz del Sur v Perú nájdených v pútavých symboloch.
August 2021 (postkorona, mierna obava, určite v Južnej Amerike (papierov mám ako na výskumný let NASA), obdobie sucha). Pristála som v Lime. Prišla som v čase mierneho uvoľnenia opatrení, osláv 200 rokov nezávislosti od Španielska a cca 4 dní po inaugurácií nového prezidenta Pedra Castilla. A že všade bolo množstvo emócií, netreba písať. Verejné priestranstvá boli v pohotovostnom režime a obklopené peruánskou políciou. Mám také vzdušnejšie fotky. Aj ubytovanie som ľahko bukovala zo dňa na deň, vraj inokedy sú obsadené miesta, kde som prespávala, aj štvrťroka dopredu.
Prvý argument je telenovela Fiorella
Prvá a jediná, ktorú pozerali moji rodičia. Mne sa podarilo vidieť väčšinou úvodnú pesničku, tam pramení moja nekonečná láska k latinskoamerickému popu. Táto telenovela sa točila v Peru a ja som sa rozhodla prejsť sa po tých miestach, napr. v Gaudiho Parque del Amor a iné zákutia v Lime a v Arequipe...
A aj som mala jednu známu Fiorellu Richter. Potomkyňu ušlých Nemcov do južnej Ameriky podľa priezviska, podľa výzoru priamu indiánku. Ale toto nevyšlo. Lima je hlavné mesto chaosu, s prachatou štvrťou Miraflores s desiatkami parkov na strmom útese nad Tichým oceánom. V deväťmiliónovom meste je najviac fascinujúca doprava a psy. Všetko sa trúbi a kričí. Pozdravy, zástavky, jedálne lístky, plastové štíty. Stále na vás niekto kričí s úsmevom... Pochopila som, že nie ja hľadám taxi alebo autobus, ale šoféri si nájdu mňa. Autobusové stanice nemajú presné odchody, kričia sa na mieste.
Výhoda je, že na staniciach púšťajú telenovely aj dve naraz. Vedľa obrazovky s telenovelou na autobusovej stanici stojí zlatý oltár. Modli sa a pozeraj telenovelu. Na sídliskách je všade nejaká nika so soškou svätej Rosario, Cataliny alebo panny Márie. Všetko je San, Santo alebo Santa, aj krčmy. Do kostolov ma lákala muzika. Kňazi spievali ako Juanes, omša alá latino party. Táto silná katolizácia sa mieša do ich starých kultúr a prebíjajú nejaký súčasný popis kultúry. Nemajú billboardy, majú streetart, pomaľované steny, ploty a múry, od umeleckých diel, cez volebné plagáty. Dá sa tak čítať miestna história, hrdosť i aktuálne dianie a problémy. Architektúra v Lime je conquistadorská (dobyvateľská-španielská). Každé mesto má Plaza de Armas- kde španieli postavili hlavné pravouhlé námestie, katedrálu alebo kostol-iglesia a okolo toho vytvorili na trošku zrovnaných inkoch, blokový urbanistický systém miest. Používajú tu nejaký zvláštny veľkometrážny lesklý betón na chodníky, ráno ich vyumývajú a stále zametajú, stále a o 5 metrov pália plastové fľaše. Zistila som, že tu neexistujú cenovky, ani bločky, vaša farba je ozaj turistická, aj foťák na krku nepôsobí akoby ste šli z práce, naučila som sa zjednať vodu aj taxík (dve najpodstatnejšie veci) skoro o polovicu, čím som sa dostala k sume pre domácich. Inak sú v mestách prísne pravidlá, všetci a všade nosia dvojité rúško a ešte plastový štít!
V Lime som na druhý deň opustila svoju perfektnú štvrť Miraflores a pešo som sa vybrala do centra cez krásne Barranco ku všetkým plazas. Keď sa bude schyľovať k protestu, mala by som čo najrýchlejšie opustiť tú-ktorú štvrť, milo sa prihovárali policajti. Mala som šťastie na veľmi zaujímavé časti mesta napr. štvrť autoservisov a kuracích reštaurácií.
Jediný anglicky hovoriaci Ignacio, ktorého som našla, mi pomohol dostať sa do mojej štvrte mhádečkou úžasným spôsobom, vraj nemusím vystrčovať ten foťák z okien bez skla a že tie slumy na kopci Cerro San Cristóbal vyfarbili len dva roky dozadu aby sa podobali na Sao Paolo a fotili ich ľudia ako ja. Z Limy som sa autobusom, ktoré sú naozaj pohodlné premiestnila k neďalekému pobrežiu. Takmer všetky lístky som kupovala cez internet.
Druhý argument - vysnívaný Pacific a nohy v piesku
V meste Paracas je prístav, odkiaľ sa vyráža na Islas Ballestas- tzv. chudobné Galapágy, na pozorovanie uškatcov a tučniakov a úchvatné ťažobné plošiny na ťažbu vtáčieho trusu- guána.
Samotný Paracas je starobylá kultúra i susedná kultúra Nazca, po tej ostali slávne obrazce a jeden vidno práve z oceánu, ale už nikto netuší, čo znamená. Z jednej strany naráža do pobrežia oceán, magická masa vody s akousi muzickou dikciou a z druhej strany sú plazivé duny piesku, spočiatku príjemné, potom oslepujúce. Pri oceáne som si požičala bicykel a do púšte som sa vybrala „cyklo“ cestou. Trošku som pozabudla na vyššie teploty a ešte dva týždne som mala spálené ruky zo slnka a trošku roztavených riadidiel. K dunám som šla na druhý deň z podivného mesta Ica, prvé a posledné miesto, kde ma chcel niekto okradnúť.
Bola som rozhodnutá chodiť čonajviac pešo, do neďalekej Huakachiny (oázy v strede dún)som sa vybrala pešo, čo zjavne nikto nechápal a mne sa rozpadli topánky. Obísť oázu trvá 15 minút a v jednom rohu je požičovňa sandboardov. Topánky mi zlepil Dito, s tým, že mu dám follow na instagram a pošlem vás tam, keď pôjdete do Peru na super kurzy pieskového bordovania. (@dito.sand.xsports)
Púšť je nádherná a slobodná, niekde občas vidno stopy ľudí, nie tie nachvíľu, ale tie obalové. Huacachina nie je oáza z instagramu, ale ľudská škvrna. Oázy bývajú bez ľudí, tak to asi viacerí cítime a posedávame hore na dunách. Piesok mám všadeprítomný dokonca výpravy.
Zástavka v čarovnej Arequipe
Ďalší argument -jedlo.
Nemôžem cestovať hocikam, miesta sa musia približne podnebím podobať Orave, alebo potravinami, ktoré tam dorastú. Peru je krajina, v ktorej som vedela, že minimálne z hľadiska príjmu potravy prežijem. Kolíska zemiakov a kukurice. Denne vyberám z x-sto druhov zemiakov. Národná špecialita kujo ma moc nelákala, ale alpaku som jedla, to zlaté huňaté, niečo medzi hovädzím a bravčovým- aj mäso. Učarovali mi tradičné syrové rolky tequenos s brutálnou omáčkou a marakuja džúsom. Tu som nielen prežila, ale objavila čaro peruánskej gastronómie. Pre prípad ťažkostí som stále mala po ruke fľaštičku domácej a alpu.
Tretí argument - TITICACA
Pamätám si ten názov od detstva-celonočný prejazd do Puno- cca 1500 metrov vyššie, a pár stupňov chladnejšie. Ohromné. Niektorí ľudia zvracajú za mnou v autobuse. Oranžové divé Puno sa skladá iba zo schodov a z jednej obrovskej, najväčšej na svete, šmýkačky pre deti. Puno leží na brehu Titicaca- skoro ako Námestovo a Oravská priehrada, najvyššie položené splavné jazero sveta, to je viac ako čokoľvek najvyššie na Slovensku - 3 821 m. n. m.. Spala som priamo v hausbote u Any a Nestora na jednom z ostrovov z rákosia, tzv.totora, pozostatky z prakultúry Uros.
Rákosie používajú na všetko, domy, lode. (no Nestor povedal, že tie pevnejšie lanka sú syntetické zo supermarketu). Chôdza po ostrove bola kolísavá, keď som zastala, jemne som sa znižovala, neskôr som zistila, že kde-tu sú diery kde Ana loví mini rybičky. Zboku som sa nenakláňala lebo priemerná hĺbka jazera je 180 metrov, aj keď na všetkých tých rákosových lodičkách mi nikdy nedali vestu. Na trošku väčšom ostrove majú "futbalové" ihrisko, som vďačná, že po loptu som chodievala maximálne do potoka. Na noc mi Ana priniesla v látkach obalené fľaše s horúcou vodou a deky z alpaky. Vďakabohu. Mala som tu výborného pstruha- trucha a veľký pokoj od civilizácie. Ráno prišla k susedom na druhý ostrov výletná loď a všetci sa utekali obliecť do krojov a robili nemeckým dôchodcom program, lúčili sa pesničkou tradičnou a potom Vamos a la playa- falošne 😃, inak sú to veľmi milí a pomalí ľudia.
Približne v polke svojej výpravy vchádzam do hôr cez druhú najväčšiu náhornú plošinu Altiplano, ktorá sa poväčšine rozprestiera po Čile a Peru a je posiata divými vikuňami a stádami alpák a lám, to sú také zvieratá, medzi ktorými JE rozdiel.
Ďalší argument - hory, indiáni a bájne sídla Inkov
Cusco - pupok sveta po kečuánsky. Tu som sa zdržala najdlhšie, oddychovala som hore nad mestom, kde bolo mesto inkov tretie a najdôležitejšie z najväčších sídel inskej ríše po Pisacu a Machu Picchu. Bola som tam vždy takmer sama, toto bola metropola, ale nie je tak atraktívna polohou ako MP. Bývala som v San Blaz, chodila na trh San Pedro mercado, kde som nakúpila rôzne čaje coca a maňa a múčky maka, chia. Práve na týchto trhoch ešte cítiť tu prítomnosť poznania prírody. Tu som už stretávala tých istých ľudí, aj sme sa poznali a chodila som bez mapy😊.
Cusco je oranžové, tehlové, ľahkočitateľné mesto. Vzácna prirodzená orientácia. Myslela som si, že sú veľmi lgbti otvorení ľudia, všade viseli dúhové vlajky, usmievala som sa, že odvážne a milé a potom mi vysvetlili, že to je erb Cusca a vlajka inkov, a tak som pochopila, že tam je 70% ortodox katolíkov, že dúha má menej farieb a iné.
Hore nad mestom je socha Cristo Blanco iba očo metro, nie ako v Rio de Klin. Ale napriek tomu je oveľa vkusnejší - okolo sú nasadené krásne olivovníky. Ostatné mesta boli prechodné, malé, svojrázne, farebné, voňavé po hocičom varenom alebo pálenom na ceste a okrem ich „pyšných“ Plazas de Armas, to boli osady o život sa derúce. Psy sú fenoménom miest v Peru, na čiernom trhu kúpia šteniatko za 50 centov. Keď podrastie hodia ho na ulicu. Majú plné ulice psov-bezdomovcov, všetky rasy a všetky dokopy. Pred koronou ich vraj bolo oveľa viac, ale zatvorené reštaurácie neprodukovali odpad a psy hynuli. Tak som len tak nemohla niekam vybehnúť, lebo na mňa striehla zaujímavá svorka-zmes. Mestá sú búrlivé, plné stratených ľudí, aj vrúcnych úsmevov, je to rovnaké, len tu sú viac farebné a špinavé.
K horám patrí aj Pisac, do ktorého je to kúsok z Cusca
Tam sa nachádza rozsiahle Posvätné údolie- Valle Sagrado de los Incas. Ďalšia skutočná hrebeňovka bola nádherným jednoduchým trekom osamote. Vo výške 3700mnm je to posvätné- je to takmer v nebi. Nemala som tu nikdy, stále varovaná, výškovú nemoc, ale koka lístky som požula. Keby som žula lepšie, vraj som si tie topánky mohla zlepiť aj bez Dita, povedali indiáni. Pisac, bolo prvé mestečko, kde sa obšmietalo celkom dosť bielych z Európy, čo chceli všade meditovať. Trošku som mala pocit, že tu zakotvil turistický hippies, nie je to zlé, ale vyzeralo to občas komicky.
Ale ozajstní dlhovlasí indiáni, ktorých poznám z odpustov a jarmokov, kde som stávala vždy pri ich stánku a obdivovala hru na panove flauty s trošku európskym podmazom a automatickým bubeníkom. O Inkoch nevieme nič, Machu Picchu si každý rád povie nahlas a to je všetko. Byť inka/inca znamená byť napojený na svet a žiť v jeho pulze. Už žiadne napájania, iba ak marketingovo, všetko je inca – incakola- žltá presladká tekutina, incafarma atď, aj rovnako voňali, muži rovnako a ženy rovnako, asi nejaká incakolínska. Inca hrdosť je na každom kroku, ale rozprávať o nej a rozumieť jej dokážu len niektorí.
Na ďalší deň som sa vybrala na trek na Dúhovú horu, ktorý som si vybavila na ulici aj s večerou. Že Montaña de colores je v Peru, som zistila, keď som si googlila Top 10 Must See in Peru. Asi mám alergiu na slnko alebo som od dojatia stále plakala. Bol to jeden z najsilnejších zážitkov. 5200 m.n.m a aj vyššie, lebo sme si s chlapcami vyšliapali ešte kúsok, nikdy v živote som tak vysoko nebola, v podobnej výške sa nachádza Everest base camp, náš sprievodca mal aj kyslík, no keď som videla ako tam tie staré indiánky behali s mulicami a vyvážali turistov... Farby sa odhalili postupne, nie až tak dávno, ako mizol ľadovec na vrchole. Takže po kečuánsky Vinicunca- je síce trekom pre photoshooting, ale dá sa tam aj nemo sedieť a prikyvovať faustovsky: tak teraz si ma dostal.
Machu Picchu!
Tu je samozrejme jeden z najväčších argumentov, prečo Peru. MP je div sveta, za Andami. Prejsť Andy je výzva pre všetkých, pre šoféra, pre mňa, pre tú cestu, pre autoopravára, serpentíny bez akýchkoľvek zvodidiel a aj asfaltu sú extrémnym zážitkom pre žalúdok, aj ostatné...časti tela a duše. Inkovia boli výborní stavitelia, ale inžinieri, ktorí navrhli takto prejsť Andy žuli extra dávky koky. MP bolo objavené 24.júla 1911, ten rok teda bolo 110 rokov. Do východzieho mesta Aguas Calientes sme sa dostali po troch až štyroch hodinách šľapania v práve rozpršanom pralese. Cesta je nádherná, sú to úplne nové obrazy, zvuky, vône. Zistila som, že mi neprešla platba za lístok, ktorý som si jediný kúpila s predstihom a predávajú až ráno. A bez veľkej šóry, ráno lístok na MP, ale neskúšajte to :). Vyšla som hore a tam Oravský hrad 😀. Tá lokalita, stratégia, monumentalita- má to famóznu energiu a architektonickú silu. No tu je to ozaj oslava geometrie a astronómie a poľnohospodárstva. Keď sa rozhliadnete okolo, nechápete, ale zároveň chápete. Zažila som tam východ slnka ako tvárou tvár k Bohu/bohom.
Posledný argument je záver výpravy – krajina džungle
Aklimatizácia začala približne pred pol rokom - v Hornbachu som si nakúpila najviac podobné rastliny z Amazónie, rosila som ich aj seba rozprašovačom a namiesto deodorantu som si sem-tam striekla repelent. Džungľa je hlučná a detailistka. Ostražitosť a prítomnosť je výsada, striehnúce tarantuly, veľké mravce, kajmany, anakondy... Vraj sú plaché, aspoň tie anakondy. Nedajú sa len tak odfotiť- ani vydry obrovské, tukany, divoké morky, mravenčiare a posledný deň s vybitými baterkami som videla najviac. 5 dní som strávila v rezervácií Tambopata, na jazere Sandoval, pôvodnom jazere anakond, ale nemala som cieľ ako onoho času bývalý prezident Schuster. Väčšinu času som sa plavila na kanoe, alebo na loďke s mojím sprievodcom Luisom.
Niežeby som bola bohatá Európanka s vlastným sprievodcom, ale ostatným dvom domácim, ktorí prišli z Limy do džungle v žabkách, sa nechcelo vstávať ráno o pol piatej. Luis si urobil vyššie vzdelanie sprievodcu, veľa rozprával o rastlinách ako: kaňa kaňa, vasai, kiní kiné, čuja čaky. Prespávala som v chyži na drevených koloch, namiesto okien boli len sieťky. Okolo postele boli natiahnuté šnúry s hustou sieťovinou, ktorú som si každú noc pospúšťala a natesno pozakladala pod matrac. Raz sme boli v úplne divej džungli, Luis presekával cestu mačetou, asi sme sa aj na dlhšie stratili, nedala som úplne znať, ale výrazne sa mi míňala voda a repelent a museli sme sa vracať tou istou trasou aj s pár peruánskymi kliešťami. V džungli neplynie čas, trošku človek zistí, že nie je úplne potrebnou časťou sveta, ale len taký doplnok.
Táto výprava bol môj osobný extra výkon, na veľa trasách som bola sama, lebo sa ešte veľmi necestovalo. Aj po takýchto časových odstupoch spracovávam pocity. Zatiaľ len, solo tengo una vida para amar.
