Neštich, maličkosti z Malých Karpát

Nepresnosť informácií na internete je živá legenda. Občas hraničiaca s výbuchom ručného granátu v zbierke porcelánu starej mamy z 19. storočia. Keď som pripravoval rozprávanie o veľkomoravskom hradisku v Neštichu, zadal som do vyhľadávača slovné spojenie hradiská Malé Karpaty.

Slobodná encyklopédia Wikipédia[1] ma poučila, že sú štyri: Molpír, Neštich, Pohanská, Prašník. Až na to, že kreatívny redaktor tam doplnil aj Svätojurské hradisko so znalosťou, že netušil, že Neštich je to isté. Dosiahol tým počet hesiel päť, čo je nesprávne číslo. Ani nie tak pre double pri výpočte, ale skôr preto, že len zľahka si môžeme pripomenúť hradiská Bázgovič pri Mariánke, Slepý vrch pri Horných Orešanoch, Sandberg pri Devínskej Novej Vsi, alebo aj Devín. Týmto nikomu nič nevyčítam, len si dovoľujem poznamenať, že nie všetko, čo na internete nájdete, je úplná pravda.

Tak trochu od konca

Aby sme pochopili význam veľkomoravského hradiska vo Svätom Jure, bude fajn pozrieť sa do kníh Pavla Dvořáka[2] (už by som mal asi použiť prívlastok starší, pretože aj Pavel Dvořák mladší sa etabloval ako známy autor). V súvislosti s rokom 833 kedy prišlo k zániku hradiska v Pobedime uvádza: „Zrejme nešlo len o Pobedim, ale o naozajstnú vojnu. Približne v tom istom čase zničil požiar aj hradiská v Majcichove pri Trnave, ale aj vzdialené pevnosti na Orave (na Ostrej a Tupej skale) a na Spiši (Spišské Tomášovce – Čingov). Ak šlo o jeden útok, a taký predpoklad vyzerá veľmi pravdepodobne, potom malo Nitrianske kniežactvo nečakane veľký rozsah. Navyše archeologické pamiatky naznačujú, že pod Pribinovu vládu patrili aj hradiská v Malých Karpatoch (Molpír pri Smoleniciach, Neštich pri Svätom Juri), na Považí (Trenčín), na brehu Dunaja (Mužľa pri Štúrove), na Hornej Nite (Hradec – Prievidza, Vyšehrad) a v povodí Hrona (strmé bralo detvianskej Kalamárky). „ Keď si to teda zhrnieme, z tých pár viet sa dozvieme, že vlastníkom hradiska vo Svätom Jure bola legenda slovenských dejín, knieža Pribina, Neštich bol významnou súčasťou Nitrianskeho kniežatstva a v roku 833 akési vojsko násilne prevalcovalo územie dnešného Slovenska. Už si môžeme s Jánom Kollárom a jeho Slávy dcérou smelo povedať: Stůj, noho; posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš, k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled ... Netreba nám chodiť až do Tatier (Tatry synu), stačí sa obzrieť okolo seba a dať si miesta do širších súvislostí.

Na konci 8. storočia

Samova ríša patrila sto rokov už minulosti a Avari boli na vrchole moci. Ibaže v rukách slovanských veľmožov sa sústreďovalo čoraz viac majetku a s ním aj moc. Menej majetný a nemajetní druhovia slovanských pánov boli zapriahnutí do výstavby opevnených centier – hradísk na strategicky dôležitých miestach. Strážcom a bojovníkom, okrem pokojného odpočinku, dovolili kontrolovať pohyb v okolitej krajine. Devínska brána, vymedzená tokom Dunaja linúcim sa pomedzi Devínske bralo a rakúsky Braunsberg v smere k bratislavskému hradnému vrchu, bola strategickým bodom ako vystrihnutým z vojenskej príručky. Veľmi skoro naši predkovia opevnili bratislavskú hradnú plošinu, Devín, Devínsku Kobylu a vzdialenejší Svätý Jur, teda Neštich.

„Pri stavbe hradiska vybudovali ako základ roštovú alebo komorovú konštrukciu. Takto vzniknutý priestor zasypali zeminou zmiešanou s kamením. Čelnú stenu, vystavenú nepriateľským útokom, zosilnili múrom z nahrubo otesaných skál, pospájaných blatom. Na vrchol valu postavili palisádu z kolov a ochodzu pre stráže. Val meral 5-7 m do výšky a v základni 7-8 do šírky. Po celom obvode zosilňovala obrannú účinnosť hradiska priekopa. Na viacerých miestach vsadili do valu drevené veže. Dominantou celého hradiska bývala vstupná, často dvojvežová brána.“[3] To hovorí o stavbe hradiska Kronika Slovenska. Pre lepšiu predstavu napíšem, že výška palisády dosahovala prvé až druhé podlažie dnešných bytoviek a v šírke príliš za tými klasickými, z druhej polovice 20. storočia, ani nezaostávala.

Hradisko svojmu účelu slúžilo možno až do 13. storočia. Do času, kým postavili hrad Biely Kameň.

Výskum, čiže znovuobjavenie hradiska

Nevysoký kopec s relatívne plochým hrebeňom, lákal zberateľov starožitností už od 19. storočia. Prvé nálezy si oficiálne pripísali v roku 1928 Štefan Janšák a František Horálek. Hoci to nie je jednoduché overiť, ale v prípade druhého menovaného výskumníka, ide asi o MUDr. Františka Horáleka pôsobiaceho na Klinike pôrodníckej a chorôb ženských Univerzity Komenského v rokoch 1923-1924[4]. V rokoch 1957 až 1962 archeologický výskum viedla Ľudmila Kraskovská zo Slovenského národného múzea. Bola prvá, ktorá nevylúčila možnosť, že hradisko vzniklo skôr ako v 10. storočí (na zenite existencie Nitrianskeho kniežactva). Súčasný výskum, pod vedením PhDr. Júliusa Vaváka, PhD., z Malokarpatského múzea v Pezinku, identifikoval prvotné osídlenie už v dobe halštatskej (cca 850 p.Kr.- 400 p.Kr.), počiatky slovanského osídlenia v 8. storočí, v časoch Avarského kaganátu. V 9. storočí potvrdil existenciu mohutnej 8,5 ha veľkomoravskej pevnosti.

Dnes

Smelo je možné tvrdiť, že Neštich patrí medzi prezentované archeologické náleziská na Slovensku. To znamená, že cesta k nemu je značkovaná, nájdete tu vkusne umiestnený balvan s vytesaným názvom hradiska a upozornením, že ide o kultúrnu pamiatku plus dve informačné tabule. Teda všetko, čo sa vám môže spojiť pri predstave skromne prezentovaného významného slovenského kultúrneho dedičstva. Nenechajte sa tým odradiť. To miesto vyzerá trochu ako cvičisko ženijných vojsk pätnásť rokov po jeho opustení, ale je to miesto historicko-krásne. Venujte pozornosť, prosím, tomu, že tu skutočne prebieha archeologický výskum a odkryté nálezy chránené hrubými plachtami, nemajú byť pre návštevníka výzvou, aby ich trhal a poškodzoval.