Každá túra má svoj začiatok. Ale nie vždy sa začína na chodníku. Tá moja začala v Liptovskom Mikuláši, keď som si ráno 5. septembra balil batoh a uvedomil si, že to nebude len o výstupe na najvyšší vrch Ukrajiny - Hoverlu (2061 m). Cesta hore totiž trvá pár hodín. Ale cesta na tú cestu? Tá je dlhšia, nepredvídateľná a vďaka nej si uvedomíš, že horské dobrodružstvá nezačínajú v prírode, ale v rozhodnutí vyraziť.
Z Liptova do Mukačeva: keď samotná logistika je výzva
Vlak z Mikuláša do Košíc išiel hladko. Ale to bol len začiatok. Nasadol som na ďalší vlak v smere Mukačevo. To je jedno malebné mesto v Zakarpatskej oblasti, ktorá kedysi patrila pod Slovensko. Hneď po príchode ma prekvapilo ako dobre sme si rozumeli aj bez prekladu. Ja po slovensky, ostatní po ukrajinsky, a predsa sme si rozumeli. Úsmev, tón hlasu, pár gest. Tento kraj mi hneď dal najavo, že som tu vítaný.
Potreboval som si ale rozmeniť peniaze - čo znie jednoducho, ale v praxi je to dobrodružstvo. Jedna banka odo mňa chcela ukrajinské telefónne číslo, ale druhá sa nakoniec zľutovala. Držal som prvé hryvny v ruke a mal pocit, že som už pol cesty hore.
Osem hodín, 200 kilometrov a jeden „Sprinter“
Ak existuje vec, ktorá ťa naučí trpezlivosti, je to ukrajinský autobus. Tieto malé preplnené dodávky, prezývané sprintery, majú svoj vlastný čas a rytmus.
Moja cesta trvala osem hodín – 200 kilometrov serpentínami, dedinkami a poľami. Ľudia pristupovali, kývali a vodič zastavoval, neponáhľal. A hoci to bolo pomalé, malo to svoje čaro - komunitná energia, rozhovory a ľudskosť, ktorá sa u nás z ciest už dávno vytratila.
Keď sa tma zmení na domov
Okolo 8 večer som dorazil do dedinky Jasinia, pod samotnú Hoverlu. Ulice prázdne, psy hlasné, GPS nepresné. Na chvíľu som si pomyslel, že noc strávim vonku - v ubytovaní sa totiž nesvietilo a zvonček nefungoval - až kým sa v okne neobjavila stará pani s baterkou. Vysvetlil som jej, kto som, a ona bez váhania zavolala majiteľke môjho ubytovania.
O pár minút som už sedel v kuchyni s koláčom, zaváraninou a čajom. Domáci čokoládový koláč chutí najlepšie po 8-hodinovej ceste. Bol som stovky kilometrov od domu, ale cítil som sa ako doma.
Ráno pod Hoverlou
Ráno som sa zobudil do vône bryndze a ticha hôr. Slnečné lúče sa odrážali od tráv, ktoré pokrývali okolité kopce, a dedina sa pomaly prebúdzala. Môj pôvodný plán bol ísť pešo - 10 km po ceste až na parkovisko Pod Hoverlou. Ale ako to už býva, Ukrajina si ide svojím plánom.
Večer predtým sa v ubytovaní ubytovali aj manželia z centrálnej Ukrajiny. Keď sa dozvedeli, že máme rovnaký cieľ, ponúkli mi odvoz. Vďaka nim som sa nielen vyhol monotónnemu asfaltu, ale aj získal cenný pohľad na ich krajinu a kultúru.
Ľudia, ktorí ťa zoberú ďalej, než auto
Cesta autom bola sama o sebe výletom. Rozprávali sme sa o tom, ako Ukrajinci vnímajú prírodu a čo pre nich znamená „byť vonku“. Zistil som, že ich vzťah k horám je veľmi podobný tomu nášmu - úcta, ticho, radosť z jednoduchosti. Hovorili o tom, že keď idú do hôr, neutečú od reality, ale vracajú sa k nej. Tento rozhovor mi ostal v hlave aj počas výstupu. Nie je to totiž len o svaloch a výdrži, ale o uvedomení, prečo vlastne kráčaš.
Hoverla má 2061 metrov, ale prevýšenie je vyše 1100. Túra nie je technicky ťažká, no za to je dlhá a poctivá. Trávnaté svahy, široké výhľady a minimum stromov - krajina pripomína naše Nízke Tatry, len o čosi surovejšia a divokejšia.
Na vrchole ma čakali desaťročné deti, rodiny, dôchodcovia, všetci s úsmevom.
Žiadne pretekanie, žiadne selfie pre výkon. Len čistá radosť z toho, že sú hore.
Ten moment ma naučil, že vrch nie je cieľ, ale odmena za všetko, čo mu predchádzalo.
Búrka, kvas a návrat do reality
Z Hoverly som pokračoval ďalej - na vrch Petros, kde som stretol skupinu turistiek, ktoré boli už štvrtý deň na hrebeni. Dohodli sme sa, že sa v tento deň stretneme niekde pod Petrosom a plán nám vyšiel. Rozprávali mi o miestnej kultúre a histórii, a zatiaľ čo sme sa smiali, na obzore sa zbierali mraky. Búrka sa blížila z Hoverly, a tak sme sa rozlúčili s rýchlou spoločnou fotkou.
Ešte som ochutnal kvas - tradičný ukrajinský fermentovaný nápoj. Po 30 kilometroch a 2000 metroch prevýšenia to bola najlepšia odmena. Dolu do dediny som došiel o siedmej večer. Unavený, prepotený, ale spokojný.
Na druhý deň ma čakal už len autobus (tentoraz s klimatizáciou), pizza v Mukačeve a vlak späť na Slovensko. Hoverla ma naučila, že turistika nie je len o kopcoch. Je to o ľuďoch, ktorí ťa vezmú po ceste, o babke s koláčom, o vodičovi, čo zastaví uprostred ničoho, aj o neznámych, čo sa s tebou podelia o svoj svet.
Viac o tejto a ďalších dobrodružstvách sa dočítaš na mojom instagrame! 💙
