Múzeum železnej opony Valtice

Otec so synom sa vybrali na prechádzku k hradu Devín. Keď prechádzali po nábreží, popri plote z ostnatého drôtu, syn sa opýtal otca:

„Oci, kto žije za tým plotom?“

„My,“ odpovedal mu otec.

Tragikomičnosť (skôr tragičnosť) tohto vtipu dnes pochopia najlepšie tí, ktorí sa narodili do roku 1975. Našťastie. Nanešťastie, s touto časťou našej minulosti sme sa úplne nevyúčtovali. Našťastie, čas odpíše aj tieto dlhy.

Múzeum

Neviem, ako mám opísať toto múzeum.

Pamätám sa na bratislavskú posádku Pohraničnej stráže. Pamätám sa na drôty pod Devínskym hradom a pohraničníkov, ktorí nás ďalekohľadmi sledovali pri výletoch na Sandberg. Pamätám sa na rýchle vojenské hliadkové člny na Dunaji. Tie sme obdivovali. Rovnako ako modré uniformy Dunajskej flotily. A psov. Krásnych, štíhlych, sebavedomých, nebezpečne vyzerajúcich nemeckých ovčiakov. Rovnako, sa pamätám na to fatálne zmierenie s tým, že ďalej do sveta, ako k tomu plotu s drôtom sa nikdy nedostanem. Na smiešne sny, že keď budem veľký, naučím sa po nemecky a utečiem za hranice. Je to smiešne. Rovnako ako je smiešne hovoriť, že sme žili v pokrivenom svete a pýšiť sa týmito spomienkami. Sú neprenosné. A pokrivenie si nesieme všetci v sebe, zadrelo sa nám pod kožu, dedičstvo, s ktorým môžeme viac, či menej úspešne pracovať.

Ak mám písať o tomto múzeu, skúsim to trochu didakticky. Žandárska stanica – situácia z roku 1938, keď Sudetskí Nemci zistili, že Čechy im predsa len môžu patriť. Strážcovia hranice v povojnovom Československu – výstroj, výzbroj, uniformy za roky 1945 – 1989. Dozorná služba – pracovisko dozor konajúceho vojaka v 50. rokoch 20. storočia. Železná opona – rekonštrukcia plotu s ostatným drôtom, ktorý mi je rovnako milý ako zubná vŕtačka pred vstupom do ústnej dutiny. Hláska Pohraničnej stráže – služobný priestor Pohraničnej stráže. Pivnica – miestnosť politického komisára „politruka“. Ešte podkrovie – čosi ako premietacia sála s televízorom, v ktorom beží krátky dokumentárny film. Nevidel som ho. Nemal som záujem. Spomienky, ktoré sa na mňa valili mi bohato stačili.

Supi, ktorí neboli žiadni vtáci

V 70.-tych rokoch 20. storočia prišlo rozhodnutie, ktorým boli do zložiek Pohraničnej stráže zaradené SUPi – samostatne útočiace psi. Samozrejme, že nešlo o prvé použitie psov na ostrahu územia a už vôbec nie o prvé použitie cvičených psov na zadržanie ľudí. To by sme si klamali. Jeden z najtragickejších príbehov „úspešného zásahu“ psa proti narušiteľovi štátnej hranice prebehol na území Bratislavy.

8. augusta 1986 sa v priestore Bratislava Kopčany na úseku 11. roty PS pokúsil prekonať signálnu stenu 18 ročný mladý muž z Nemeckej demokratickej republiky. Veliteľom úseku bola na miesto narušenia vyslaná dvojčlenná hliadka s dvoma psami – SUPmi – Robom a Rišom. Na mieste poškodeného plota boli psi vypustení k prenasledovaniu a chlapca dostihli asi 22 metrov od plota. Nie je úplne jasné, čo sa presne stalo. Mladý Nemec sa asi intenzívne bránil, pravdepodobne psov udrel a títo opakovane útočili. Výsledkom bol hemoragický šok (klinický syndróm spôsobený náhlou stratou krvi, ku ktorej dochádza najčastejšie po úrazoch, poraneniach, počas operácie, pôrodu atď. a ktorá spôsobí obehové zlyhanie s neadekvátnou distribúciou kyslíka a perfúziou vo vzťahu k metabolickým požiadavkám tkanív vedúce ku generalizovanej hypoxii) a 9. augusta 1986 o 1:15 hod. smrť v bratislavskej vojenskej nemocnici.

Len na okraj spomeniem, že v roku 1986 sme boli tri roky pred Nežnou revolúciou, v čase vrcholiacej Perestrojky a Glasnosti, Gorbačovovej éry uvoľnenia, ale aj niekoľko mesiacov po utajovanej havárii v Černobyle. Svet sa menil a my sme nevedeli ako veľmi.

Ostnatý drôt – Berlínsky múr

Neviem, kto a čo je pre mňa viac symbolom komunizmu ako Brežnev, Jakeš, ostnatý drôt, Berlínsky múr. Múr som doposiaľ nevidel, pôvodný ostnatý drôt som si neodložil, lebo sa mi hnusil, Jakeš bola smiešne tragická figúrka, ktorá, akoby sa neustále replikovala do postáv niektorých súčasných politikov a Brežnev? Zaujímavé, historické hodnotenia tohto mimoriadne nesympatického súdruha sú skôr pozitívne a hovoria, že viac pomohol mieru vo svete, ako toho pohnojil. Tak ostáva ten ostnatý drôt.

Joseph F. Gilden z Illinois v USA si v roku 1874 nechal patentovať drôt tvoriaci niekoľko prameňov, z ktorých časť vystupovala ako ostne na stonke ruží. Výborný výrobok, ktorý dovolil ohradiť za málo peňazí rozsiahle pastviny hovädzieho dobytka na amerických prériách. Čo bolo dobré na usmernenie pohybu dobytka, bolo dobré aj na zastavenie pohybu vojska po bojisku. 1. svetová vojna, prekážky s ostnatým drôtom a guľomet to bol recept na nevyskúšanú patovú situáciu, ktorá vošla do dejín pod názvom Zákopová vojna. Ostnatý drôt a koncentračné tábory 2. svetovej vojny, nechám to bez komentára. Ostnatý drôt a ochrana socialistického tábora. Nie, ani o tom písať nebudem.

Aké je Múzeum železnej opony vo Valticiach?

Zaujímavé. Ibaže to bolo prvé múzeum, ktoré ma pocitovo tak spantalo, že ma vyrušovalo ešte aj sprievodné slovo pána, ktorý nám ho predstavoval. Možno sme boli rovesníci, možno bol o málo starší odo mňa a veľmi nám chcel rozprávať o ich exponátoch. Trochu sa popýšiť tým, čo zachránili. Ibaže mňa to rušilo. Keď som držal v rukách Sa 58, automaticky sa mi rozbehli pohyby – založiť zásobník, obtiahnuť, zamieriť, páliť. Drevené koly, staré fotografie, strážnica, ... nič z toho nebolo pre mňa neznáme. Chcel som si to v tichu prejsť. Tak som rýchlejšie, ako by sa čakalo, vyšiel s naším psom von, aby som počkal na manželku.