Čím viac chodím do prírody, tým viac mi zamotáva hlavu. Neviem sa nabažiť jej krásy, pokojnej melódie, voňavého vzduchu. V poslednom čase objavujem viac aj tú našu, prírodu slovenskú. Nemyslela som si, že ma bude tak prekvapovať. Dokonca sa v nej niekedy aj zamilujem. Do výhľadu, vône, magickosti miesta.
Takto som kúsok svojho srdca nechala aj na Zelenom plese vo Vysokých Tatrách. Môžem tam chodiť zas a znova, tie obrovské tmavé skalné steny chrániace nádhernú vodu plesa ma nikdy neprestanú udivovať... Cestou na pleso som však vždy jedným okom škúlila kúsok viac na východ, do Belianskych Tatier. Nevedela som sa rozhodnúť či ma ich inakosť priťahuje alebo nie. Náhoda však chcela, aby som ich navštívila. A bolo to nádherné stretnutie. Opäť som objavila miesto, ktoré si ukrojilo kúsok z môjho srdca...
Belianske Tatry
Belianske Tatry sú tak trošku tajomné. Tajomné svojou odlišnosťou. Skrášľujú ich úplne iné skalné útvary, iné farby, iná zeleň. Zároveň sú mimoriadne chránené a takmer celé pred turistickým svetom uzavreté.
- Sprístupnená je len Monkova dolina smerom do Kopského sedla, Dolina Siedmich prameňov, Zadné Meďodoly (momentálne až do odvolania uzavreté) a jediná chata na celom území Belianskych Tatier – chata Plesnivec.
Zo Ždiaru do Monkovej doliny
Ak túžite spoznať nádheru miestnej prírody, zamierte do obce Ždiar, kde začína náučný chodník Monkova dolina. Ide o jednosmernú trasu, ktorú lemuje niekoľko informačných tabúľ (na niektorých miestach žiaľ nečitateľných). My sme sa ubytovali v neďalekej dedine Lendak a tak nás do Ždiaru zaviezol autobus (zástavka Ždiar, Tatra) z Tatranskej Kotliny. Kúsok za zástavkou na druhej strane cesty začína trasa. Chvíľku našu červenú značku kopíruje aj zelená, pri rázcestí Pod Ptošovskými truňami sa však odpája a my pomaličky vstupujeme do čarovnej doliny lemovanej zurčiacim potôčikom.
Po krátkom úseku s miernym stúpaním začína skutočná zábava. Strmé stúpanie nás sprevádza niekoľko kilometrov. Na 4 kilometroch prekonávame takmer 900 výškových metrov. Skaly, po ktorých šliapeme prvé stovky metrov nahor dolinou sú vďaka vysokej vlhkosti chvíľami poriadne klzké a treba byť ozaj mimoriadne opatrný.
Turistická obuv nás doslova zachránila. Ide o trochu náročnejší, ale krásny výstup. Postupne sa nám otvárajú prvé výhľady na vysoké skaly na opačnej strane doliny, neskôr nad kosodrevinou vidíme aj do diaľav.
Do Širokého sedla za nádherným výhľadom. Po schodoch
Strmé stúpania mám rada. Rýchlo pribúdajúce výškové metre sú pre mňa prijateľnejšie ako dlhé nekonečné pozvoľné stúpania a tak si túto trasu užívam. Po prvom úseku vedúcom cez les sa trošku občerstvujeme a prehodíme pár slov s inými turistami. Neviem, či sa mi to len zdá, ale mám pocit, že aj turisti sú tu iní. Usmievaví, priateľskí, zhovorčiví. Akoby sem chodili len skutoční milovníci hôr.
Postupne sa dostávame do otvorenej doliny nad kosodrevinu. Šmykľavé skaly a hustú zeleň strieda dlhá zelená lúka po stranách lemovaná bielymi skalami. Už vidíme aj Široké sedlo (1825 m.n.m.), kam smerujeme. Najprv si však užívame pohľad na pasúce sa kamzíky. Sú snáď všade kam sa otočíme. Veselo si preskakujú zo skaly na skalu a nevšímajú si nás. A my si pomaličky kráčame nahor. Tesne pod sedlom cupitáme po dreveno-skalnatých schodoch. Mám pocit, že kráčam do neba. Teda takto nejak by to mohlo pred nebeskou bránou vyzerať.
Ešte pár posledných krokov a sme hore. Stojím v nemom úžase a skutočne mám pocit, že som v nebi. Dívam sa pred seba a tuším mám v očiach slzy. Našla som ho! Najkrajší výhľad na Tatry, aký som kedy videla. V dokonalom počasí sa pred nami pyšne vypínajú ich štíty. Tmavosivé, špicaté, pevne stojace medzi jemnými prevaľujúcimi sa bielymi oblakmi. Absolútny kontrast k Belianskym Tatrám, cez ktoré práve kráčame. Mám pocit, že to ani nemôže byť pravda a pred nami je len nejaká tapeta, dokonalý obraz na plátne. Neviem sa vynadívať.
Ešte chvíľku si užívame výhľad, občerstvujeme sa. Najhoršie stúpanie máme za sebou. Stále však nie sme v najvyššom bode túry. Ten nás čaká o kúsok ďalej na Vyšnom Kopskom Sedle (1933 m.n.m.). Kráčame k nemu popod hrebeň Belianskych Tatier zo strany Vysokých Tatier, takže máme celý čas pred sebou nádherný výhľad na štíty. Z Vyšného Kopského Sedla je to potom ešte pár minút do cieľa červenej trasy – Kopského Sedla (1749 m.n.m.).
Po zelenej značke k chate Plesnivec
Z Kopského sedla existujú len 2 možnosti, kam pokračovať. Môžete ísť modrou značkou cez dolinu Zadné Meďodoly do Tatranskej Javoriny. Ako som už však spomínala, táto trasa je momentálne uzavretá. My pokračujeme k Veľkému Bielemu plesu a odtiaľ po zelenej k chate Plesnivec a späť do Tatranskej Kotliny. Od Veľkého Bieleho plesa sa možno vybrať aj Tatranskou Magistrálou k Zelenému plesu alebo po modrej do Tatranských Matliarov.
Naša cesta k chate Plesnivec už trošku bolí. Keďže už nejaký čas nesiem na chrbte živý náklad, moje ramená sú vcelku unavené. Kofola na chate chutí ako nikdy predtým a dodáva nám energiu na posledný zostup do Tatranskej Kotliny. Inak aj samotná prechádzka na chatu zo spomínanej Tatranskej Kotliny je veľmi pekná, vedie po celý čas lesom a je vhodná aj pre rodiny s deťmi.
Do dediny schádzam už vcelku vyčerpaná, ale nadmieru spokojná. Práve sme absolvovali nádhernú túru v dokonalom počasí a s nezabudnuteľnými výhľadmi. Slovenská príroda ma opäť milo prekvapila, očarila, vryla mi ďalšiu krásnu spomienku do pamäte...
Na záver malé zhrnutie :)
Trasa:
- zo Ždiaru po červenej (jednosmerka) značke do Monkovej doliny (začiatok trasy je kúsok od autobusovej zastávky Ždiar, Tatra)
- výstup do Širokého sedla – ide o takmer 900 metrové prevýšenie na 4 kilometroch
- zo Širokého sedla cez najvyšší bod trasy Vyšné Kopské sedlo do Kopského sedla, kde červená trasa končí
- z Kopského sedla je momentálne možné ísť len smerom k Veľkému Bielemu plesu, trasa po modrej značke do Tatranskej Javoriny je uzavretá (treba sledovať aktuálne info)
- z Veľkého Bieleho plesa je možné ísť po červenej k Zelenému plesu, po modrej do Tatranských Matliarov alebo po zelenej cez chatu Plesnivec až do Tatranskej Kotliny (z chaty možno zísť do údolia aj po žltej Dolinou Siedmich prameňov)
Na čo si dať pozor – zvýšená vlhkosť pozdĺž potoka v Monkovej doline spôsobuje, že skaly na chodníku môžu byť dosť šmykľavé. Určite netreba podceniť dobrú obuv.
- Naša trasa mala dĺžku 19 km s prevýšením takmer 1200 m a s prestávkami nám trvala 8 hodín a 45 minút. Podľa mapy by ste ju mali zvládnuť za 7 a pol hodiny.
