Pristávame už o chvíľku. Neskoro októbrové Atény pod nami. Vzrušenie z nového miesta prekonáva únavu.Z hotelovej izby beriem fotoaparát. Chtivá po najslávnejšom gréckom meste vyrážam aj s mapou v ruke. Míňam prvé ulice s prázdnymi výkladmi podobajúce sa môjmu prázdnemu žalúdku. Snáď nájdem kaviarničku, reštauráciu s teplým čajíkom a niečím na zobnutie.
Spoznávam kaviareň so španielskym názvom Migel
V nej si môžete vybrať len z kávových teplých nápojov. My čajíčkari tak nemáme veľmi na výber. Koláčik zadarmo k môjmu kapučínu je ale veľmi priateľské. Pán stojaci za mnou len prehodí: "Here, always". A už bolo všetko jasné. To, že on tu musí byť stálym koláčikovým zákazníkom, aj to, že ja sa na tomto mieste uvidím aj nasledujúce ráno.A tak aj bolo. Tieto kaviarne mladých s obitými stolmi a piatimi veľkosťami pohára ja môžem! V jednej z nich som sa našla aj tu, v Aténach.
Ešte jednou nohou na skok do supermarketu schmatnúť grécky jogurt. Čoby jeden, hneď rovno dva. Skúsenosti opäť učia, a dobre robia. Nezabúdam na lyžičku a veselo si kráčam do najbližšieho parku a pohmkávam si pri vychutnávaní dokonalej gréckej pochúťky.Môj deň v Aténach by sa preto mohol nazvať aj jogurtovým dňom. Mňaaam!!
Po krátkej prechádzke dole rušnou cestou a nakúpení zopár suvenírov a olivových dobrôtok sa ale pomaličky poberám naspäť do hotela.
Nasledujúce ráno, tak skoré že predbehlo aj slnko, je opäť mojim:) Mapa do ruky a ide sa za božskou Aténou a chrámami veľkých Grékov. Mobil mi hlási čas 7:30 a ja už stojím pred bránou do Acropolisu. Opäť som rýchlejšia ako sú otváracie hodiny. Čas si tak skracujem raňajkami- ako inak než gréckym jogurtom s kiwi a sladkým medom. Strážne psy sa brechaním hlásia do služby a brána sa otvára. Prví turisti kamsi zmizli. Ja si ale kráčam až prekvapivvo pomaly. Hore na hore sa už vyníma Parthenon- najväčší zachovalý grécky chrám. Vychádzajúce slnko odkrýva jeho slávu dávno minulú. Cesta k nemu je kľukatá. Stopy minulosti sú všade okolo. Doslova sa po nich šliape.
Zastavujem sa pri divadle, jedným z mnohých v tomto meste. No toto je čímsi iné. Tvarom pripomína amfiteáter. Pri pohľade dolu si predstavujem aké to asi muselo byť. Ocitám sa v 5.storočí oblečená len do bielej plachty s koženými sandálmi na nohách. Javisko je inakšie než na aké som zvyknutá. Pozerám sa na hercov nie na hor, ale naopak- zvrchu. Mocné hlasy doliehajú až k samotným bohom. Básne a bájky, prednášky a rozprávky. Na konci potlesk všetkých prítomných. To je počuť v tomto starodávnom gréckom divadle nazvanom podľa jeho staviteľa Herodesa. Či by ste nechceli aj vy zažiť pravú starogrécku drámu? Ja rozhodne áno! Zvuk selfi tyčí a čínština ma ale vytrháva zo sna. Môže sa ísť ďalej.
Parhtnenón je nepremožený ani tými dvoma tisícročiami
Rekonštrukcia je predsa len potrebná. Vidieť každý detail. Fotka sem a fotka tam. Vidím na konci týčiacu sa grécku vlajku. Tá je ale majestátna! Vietor sa bije s rannými slnečnými lúčmi. Zrýchľujem krok. O malú chvíľku som opäť v uliciach moderných Atén, kde reštaurácie lákajú prvých turistov a suveníroví obchodníci sú už rozložení na všetky svetové strany. Mňa čaká ešte zrýchlené obzretie Múzea Acropolis. Moderná a nádherne priestranná budova s troma poschodiami ponúkajúca detailné nahliadnutie do slávy Acropolisu je taktiež zážitkom. Fotka sem, fotka tam.
Neďaleko od centra históriu strieda krutá realita. Krízou poznačené prázdne priestory. Posprejované stĺpy a okná s tabuľami: Na predaj. Ak nie ľudí a hluku áut, ulica mi príde ako okraj niečoho dávno zabudnutého. Jedna ulica ako táto strieda ďalšiu a ďalšiu. Pocit ľútosti. Tu si to radšej ani nepredstavujem aké živé to kedysi mohlo byť. Patrí to tiež minulosti, no v tomto prípade nie až tak dávnej. V kaviarničke schmatnem zelený čajík a zvyšok dňa je už len o práci a spomienkach na jogurtovo-divadelný deň v tejto gréckej metropole.
