„Kto sa bojí, nesmie do lesa,“ sebavedomo a podráždene odpisujem priateľke Katke ohľadom jej obáv týkajúcich sa našej blížiacej sa cesty na indickú farmu, izolovanú od civilizácie. O pár týždňov sme už na mieste a s trpkosťou spomínam na svoje odvážne reči. Pohodlie domova vystriedala konfrontácia s realitou a do lesa sa už hrdinsky nehrniem. Naše dočasné bývanie je zo všetkých strán obklopené džungľou a za susedov tu máme napríklad slona a leoparda.
Na tento nezvyčajný pobyt sme natrafili cez portál zameraný na tzv. house sitting, čiže stráženie domácnosti počas neprítomnosti majiteľa. Za plnenie nenáročných úloh, ako napríklad kŕmenie psa a polievanie rastlín, máte ubytovanie zdarma a možnosť žiť ako miestni. Cestovanie tým pádom získava nový rozmer, namiesto malej hotelovej izby môžete zaspávať v priestrannom dome a užívať si mačaciu spoločnosť. Po predošlých pozitívnych skúsenostiach v dvoch exotických destináciách - arabskom Dubaji a hornonitranskych Novákoch - sme sa rozhodli zareagovať na inzerát z Indie. Majiteľ farmy je sympatický bradatý päťdesiatnik Rajen. Pred rokmi skončil s prácou pre OSN a Unicef, aby sa venoval pestovaniu organických plodín, budhizmu a vysádzaniu stromov. Vymenili sme si niekoľko správ a telefonátov, dohodli sa na termíne a záväzne potvrdili príchod. Precestovali sme 8000 km, aby sme sa neznámemu človeku na druhom konci sveta postarali o domácich miláčikov. Žijeme vo zvláštnej dobe. Po naivných predstavách o romantickom dobrodružstve ale nasledovalo vytriezvenie.
TŔNISTÝ ZAČIATOK
Smola sa nám na päty lepila už pred príchodom. Po oddychu na pláži a aklimatizácii v Kerale sme nasadli do nočného "sleeper busu", v ktorom nás čakala pomerne pohodlná posteľ. Šok nastáva po zistení, že nasledujúcich 11 hodín strávime v autobuse bez toalety. „Čo už, budeme musieť počkať, kým niekde zastaví,“ pomyslíme si. „My sme non-stop bus, žiadne záchodové pauzy nebudú,“ marí naše nádeje nesympatický asistent vodiča. Trýznivá cesta sa končí a vystupujeme v susednom štáte Karnataka, kde nás vyzdvihuje Rajen. Čaká nás ešte zdĺhavý nákup zásob potravín a 3 hodiny jazdy na farmu v tropickom horskom regióne Kodagu.
Z najbližšieho mestečka sa sem vlečieme takmer hodinu. Džíp prekonáva náročný terén slimačím tempom, naša vyčerpanosť sa dostáva do kritického bodu a príroda silným lejakom reflektuje náš duševný stav. Batožiny na korbe sú kompletne premočené. Až teraz si naplno uvedomujeme mieru izolácie, v ktorej máme pobývať takmer mesiac. Už len obyčajný nákup v najbližšom obchode bude mimoriadne namáhavý. Katka má tiky v pravom oku a ja sa zamýšľam nad nedôslednosťou svojich životných rozhodnutí. Na farmu prichádzame pred zotmením. Čistota domu je v kritickom stave a namiesto zaslúženého oddychu sa púšťame do drhnutia podlahy. Už toho mám dosť a rozmýšľam, že z celej dohody vycúvame. Útočisko nachádzame v spojení s virtuálnym svetom. Signál je tu slabý a v poslednej dobe takmer žiadny. Začína nám zlyhávať technika a Katke sa v najnevhodnejšiu chvíľu pokazí mobil. Zhoršuje sa nám i zdravotný stav - horúčky a bolesti hlavy spôsobené infekciou v hrdle vystrieda alergická reakcia na lieky. „Všetko zlé je na niečo dobré,“ ozýva sa mi v hlave neustále veta, ktorú mi v detstve vtláčala do hlavy mama.
PÄŤTONOVÝ SUSED
Pri úvodnom spoznávaní okolia vidíme na vyšľapanej lesnej ceste veľké vysušené hromádky okrúhleho tvaru. Rajen kope jednu smerom k nám a chce, aby sme mu ju "prihrali" naspäť. „Ste prví Slováci, ktorí hrajú futbal so sloními hovnami,“ vraví. Prví síce pravdepodobne nie sme, táto pocta nás však skôr straší ako teší. Slon denne zje okolo 250 kg potravy, takže pravidelne nachádzame dostatok dôkazov o jeho prítomnosti. Báť sa ho vraj nemusíme. Putuje po pravidelnom okruhu a okolo farmy prechádza v noci. Kedysi svetom dupal spolu s priateľkou, posledné dva roky je ale jediným slonom v okolí.
Rajen po troch spoločne strávených dňoch letí do Indonézie absolvovať rehabilitáciu chrbtice a navštíviť svoju ženu. Okrem troch psov a čiernej mačky nám tu ale nečakane zostávajú robiť spoločnosť i Jahangir, Islam a dvaja mladíci. Na farme majú na starosti stavebné práce a údržbu. Sú to moslimovia a prišli sem až z Kalkaty, nachádzajúcej sa na opačnej strane Indie. Vlakom vraj putovali neuveriteľných 48 hodín. Po anglicky nevedia, v prípade potreby sa ale vždy nejak dorozumieme. Bývajú pod nami v prístavbe, dobre spolu vychádzame a nechávame sa kultúrne obohacovať islamskou hudbou a modlitbami. Po čase mladíci z farmy kvôli nezhodám odchádzajú. O generáciu starší Jahangir nemal pochopenie pre cigarety a vynechávanie skorých ranných modlitieb.
HARMÓNIA DŽUNGLE
Máme za sebou prvý týždeň. Niekoľko dní sme upratovali dom, ajurvédsky doktor nám dal do poriadku zdravie a dokonca sa podarilo i opraviť mobil. Konečne si môžeme vydýchnuť a naplno precítiť čarovnosť okolia. Pri varení prihadzujeme do panvice čerstvo odtrhnuté kari listy a v rámci poobednej siesty popíjame v hojdacej sieti svieži čaj z citrónovej trávy. Vychutnávame si výhľad na divoký mangovník, za ktorým sa rozpínajú kopce a nekonečná zeleň. Každú noc rozžiaria oblohu svetlušky, občas zavítajú i do našej spálne. Žijeme ďaleko od inžinierskych sietí, vďaka solárnym panelom a prívodu vody z prameňa nám ale nič nechýba. Neďaleko domu tečie potok s malým vodopádom, kde voda vytesala do skál úžasné miesta na osviežujúcu sprchu. Podobná ako v luxusnom wellness centre, len lepšia. Estetický zážitok zosilňujú krásne palmy. Príroda je najlepší architekt. Všetko má ale svoju tienistú stránku. Vo wellnesse som totiž hada nikdy nevidel. Pri poslednom kúpaní sme jedného zazreli vinúť sa lesnou cestou a ďalšieho priamo vo vode. Katka s okamžitou platnosťou nariadila zákaz ďalších návštev potoku. Upokojuje sa myšlienkou, že hady by nemali chodiť k ľudským obydliam. Pre istotu jej zatajujem, že Jahangir ich videl i za domom pri kosení buriny. O pár dní neskôr sa k oknu našej izby drzo prikráda ďalší plaziaci sa návštevník. Nezvaného hosťa vyháňa nebojácna mačka Kurosan. Neskôr zisťujeme, že tento had nie je jedovatý a medzi farmármi sa teší obľube. Loví potkany, ktoré na plantážach pojedajú kávové zrná.
Nad kúpeľňovými slimákmi bez ulity a "tarantulami" sa už nepozastavujeme. Zabývali sme sa tu a je nám dobre. Pokoj narúša strážny pes Sufi. Po incidentoch z predošlých mesiacov musí byť počas dňa na reťazi. Vraj zabil viacero psov a množstvo sliepok. Našou úlohou je zamedziť i jeho kontaktu s druhým psom, maltezákom Bellym. Po zotmení ho podľa inštrukcií púšťame na jeho večernú atletickú vychádzku. Beží dlhé kilometre do hlbokého lesa a zvyčajne sa vracia naspäť maximálne pred polnocou. V jeden večer ale na jeho návrat čakáme márne. Počas prerušovaného spánku sa zosilňujú moje nedobré predtuchy a situácia sa nemení ani ráno. Ušiel nám pes, ktorého sme sem prišli strážiť. Nie je to síce naša chyba, ale aj tak to znie ako zlý sen. Sufi sa o seba postarať síce vie, v posledných týždňoch sa ale okolím poneviera leopard. V minulosti sa už spolu stretli a dopadlo to takmer tragicky. Rajen zvažuje predčasný návrat a chvíľami prestávame veriť v dobrý koniec. Nakoniec predsa len pociťujeme nesmiernu úľavu. Sufi sa po piatich nociach strávených v divočine vracia späť domov. Viditeľnosť rebier naznačuje, že po celú dobu nič nejedol. Je síce vychudnutý, ale našťastie živý a zdravý.
V Indii sa človek nikdy necíti osamelo. Prvé dni v mestách sú razantným útokom na všetky zmysly a pripomínajú jednu nekonečnú interakciu so surreálnym okolím. Samota na okraji pohoria Západné Gháty nám ale dáva príležitosť zažívať "neindickú" Indiu. Jedinou nedokonalosťou je nervozita psov, ktorí až príliš často prerušujú nádherné ticho súzniace s idylickým spevom vtákov. Začína sa mačacia ruja a tak sa k nástojčivému bedákaniu pridáva i štvrtý zvierací člen domácnosti. Teplota presahujúca 30 °C ich však počas dňa donúti aspoň k niekoľkohodinovému spánku v tieni. Tieto chvíle napriek slabému signálu využívame k práci na počítači, alebo čítaniu kníh. Poličky sú plné západnej i východnej literatúry, čím mi toto miesto čoraz viac pripomína bájne údolie Shangri-La z knihy Stratený obzor.
ALLAHU AKBAR
Od Jahangira a Islama nás oddeľuje jazyková bariéra, vzniká však medzi nami netradičná spojitosť. Sme dočasnými spolubývajúcimi na samote v dome cudzieho človeka a všetci sme ďaleko od svojich domovov. Katka ich občas ponúka upečenou bábovkou alebo palacinkami a čajom. Sprevádzajú nás pri prechádzke so psami a večer ich pozývame k ohnisku. Opekáme zemiaky, indický syr paneer a medové jabĺčka s nutellou. V čase modlitieb sa presúvajú do svojej izby, odkiaľ sa už onedlho začnú tiahnuť tóny oduševneného spevu "allahu akbar".
Jediné ďalšie ľudské bytosti v okolí sú od nás vzdialené asi jeden kilometer. Na susednej farme žije sympatická rodina a pri prechádzaní okolo nám už z diaľky kýva veselá spleť rúk. V Indii sú počas apríla a mája letné prázdniny, školáci si na farme užívajú dni plné hier so svojimi bratrancami a sesternicami. Exotické biele zjavy priťahujú ich pozornosť, navzájom sa skúmame a smejeme. Ponúkajú nám banány a čierne korenie zo svojej plantáže. Dar oplácame pozvaním na návštevu a slovenskými chrumkami. Postupom času si uvedomujem, ako sa pri spoznávaní odlišných kultúr paradoxne učím čoraz viac o tej vlastnej. Dni ubiehajú prirýchlo a my ešte ani len netušíme, ako nám bude život na farme chýbať.
Raz za niekoľko dní vyrážame do mesta. Našli sme si spoľahlivého vodiča tuk-tuku z najbližšej dediny, ktorý nám ochotne chodí naproti. Cez neprejazdnú cestu k nemu kráčame iba 15 až 20 minút. Po tvári nám steká pot a každé zašuchotanie listov spôsobí rozbúchanie srdca. Našťastie nás sprevádza naša štvornohá ochrankyňa Koi. Civilizácia ponúka lahodný zážitok v podobe európskeho zákusku, ktorý prekvapivo nachádzame v miestnej kaviarni. Navštevujeme i neďaleké tibetské mestečko Bylakuppe. V Indii je naozaj všetko, dokonca i kúsok Tibetu. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia tu našli nový domov utečenci pred čínskym agresorom, ich počet sa už rozrástol na desiatky tisíc. Bylakuppe sa tak stalo druhou najväčšou tibetskou exilovou usadlosťou. O význame tohto miesta svedčia pravidelné návštevy Dalajlámu. V budhistických chrámoch sa za šťastie všetkých žijúcich bytostí modlia mnísi, ktorými sa podľa tradície stávajú prvorodení synovia. Prax sa však na poradie a pohlavie nepozerá, do šafránového rúcha sa odievajú i ženy.
RAJ V OHROZENÍ
Život v tesnom kontakte s prírodou nabáda človeka k znižovaniu svojej ekologickej stopy. Vidiecke prostredie má v tomto ohľade viacero výhod. O zvyšky jedla sa postarajú psy a organický odpad sa zrecykluje kompostovaním. Chybičkou krásy je spaľovanie plastových obalov. Na tie občas narazíme i v lese, čo ma spočiatku prekvapuje, lebo okrem nás cez neho zriedkavo prechádza iba zopár farmárov z okolia. Rajen neskôr vysvetľuje, že smeti sem "distribuuje" vietor. Igelitovú tašku vraj už našiel i v hlbokom lese, 10 kilometrov od najbližšieho horského chodníka.
Kraj sa momentálne bohužiaľ potýka i s akútnejšou hrozbou, taktiež vyvolanou ľudskou rukou. Prejavy razantných zásahov človeka do prostredia už teraz naberajú katastrofické rozmery. Ak si Indiu predstavíme ako ľudské telo, zelený región Kodagu je jeho pľúcami. Zalesnenosť územia v posledných dekádach klesala najmä na úkor rozvoja infraštruktúry, kávových plantáží a turizmu. Stromy okrem iného zabraňujú pôdnej erózii a ich deficit si niekedy uvedomíme až príliš neskoro. V monzúnovom období roku 2018 čelili oblasti Karnataky a susednej Keraly devastačným záplavám a zosuvom pôdy. Počas nášho pobytu v apríli 2019 sa už miestni obyvatelia pripravovali na ďalší monzún. Ak bude rovnako ničivý ako predtým, mnohé rodiny prídu o strechu nad hlavou. Výrub každého ďalšieho stromu prehlbuje našu negatívnu ekologickú bilanciu a po narušení ekosystému prichádza hlasná odozva. Západné Gháty sú staršie než Himaláje a patria medzi osem miest s najprekypujúcejšou biodiverzitou na svete. Snáď nepatríme medzi posledné generácie, ktoré ešte majú šťastie pobývať v tejto rajskej záhrade.
NEZAHRÁVAJTE SA SO SLONOM
Ekonomické zámery sa totiž začínajú dotýkať i bezprostredného okolia farmy. Rajena oslovil investor, ktorý chcel odkúpiť jeho pozemky. Táto predstava pre neho pochopiteľne lákavá nebola, našiel sa však niekto iný, kto bol na ponuku ochotný pristúpiť. Je teda bohužiaľ pravdepodobné, že sa neďaleká nedotknutá príroda premení na golfový areál a dovolenkový rezort. „Slony ale na dovolenku nechodia,“ trpko komentuje Rajen. Plánovaná výstavba by bezohľadne viedla cez sloní koridor. Slony sa ľudským zmenám prispôsobovať nebudú a svoje pravidelné chodníčky nezmenia. „Na susednej farme si pred domom postavili mohutnú vstupnú bránu, čím slonovi vytvoril prekážku v ceste. Na ďalší deň ju našiel farmár vytrhnutú a odhodenú preč,“ dodáva Rajen.
Nechce sa nám veriť, že náš pobyt na farme sa blíži ku koncu. Rajen sa vrátil domov a Katka pripravuje poslednú večeru. Rajen vyťahuje zo svojej zbierky kvalitné francúzske víno a pri analýze symboliky nástenných budhistických malieb strácame pojem o čase. Takmer sme zmeškali ďalší nočný autobus, ktorý nás vezie do sveta ostro kontrastujúceho s tichou farmou. O piatej ráno vystupujeme vo veľkomeste Bangalore, kde strávime posledné dni nášho krásneho šesťtýždňového pobytu.
Foto: Katarína Balková
