Zlomená drevená rozhľadňa. Ešte som to nevidel. Tušil som, že sa to môže stať. Vidieť to na vlastné oči, to bol iný zážitok. Primäl ma, aby som napísal túto „maličkosť z Malých Karpát“.
Na vrch Kukla sme sa vybrali so zámerom nafotiť hrad Červený Kameň. Ibaže, ako som spomenul v úvode, veci sa vyvŕbili trochu inak. Rozhľadňa tam bola. Nie kolmo trčiaca smerom k nebu, ale vertikálne kopírujúca podložie, meniaca sa na neidentifikovateľnú drevnú hmotu podporujúcu rast lesnej zelene. Nie som fanúšikom rozhľadní, ale páčia sa mi. Kovovú konštrukciu na Devínskej Kobyle v Bratislave vnímam ako architektonický skvost, výškou mi vyhovujú, nevysoké rozhľadne v Cerovej vrchovine, od Kukle neďaleká rozhľadňa na Veľkej Homole, sa mi postarala o zvýšenú hladinu adrenalínu a zrýchlený dych.
Na vine som si bol sám. Kto sa vyberie po zvlhnutom dreve a vo vetre na rozhľadňu? Ja s kamarátom Marekom Višňovským. On to zvládol v pohode, ja som si v duchu do debilov nadával. Všetky scenáre, ktoré mi bežali v hlave končili obrazom, ktorý som videl na Kukle. Pretrhnuté oceľové laná, na zemi ležiaca konštrukcia. Ak poznáte vrch Kukla, neprekvapí vás to. Fúka tam vzdušné perpetuum mobile. Keď zoslabne, je to sviatok ako prvý let človeka do vesmíru.
Keď zosilnie, je to raketový skateboard. Hoci to popisujem dramaticky, Kukla s jej okolím sú veľmi pekné, veľmi príjemné, veľmi malebné, veľmi dobre prístupné, veľmi vhodné destinácie na výlet pre všetky vekové kategórie, pre psov, aj bez psov, pre turistov úplných elévov, aj turistov starých bardov. Za tými to slovami si stojím.
Kukla
Kukla (564 m n. m.): Výrazný samostatný kremencový kopec na okraji Malých Karpát. Z vyhliadkovej veže panoramatický pohľad na Pezinské Karpaty, Podunajskú pahorkatinu, Považský Inovec, Tríbeč a za jasného počasia pohorie Bӧrzsӧny v Maďarsku[1].
Medvedia skala
Dominantný kremencový skalný útvar, ktorý pokračuje rozsiahlou partiou skál. Pod skalami sa nachádzajú sčasti zasypané šachty, ktoré pravdepodobne slúžili na ťažbu antimónu[2].
A ďalšie informácie
Nedalo mi to, musel som citovať informácie z textovej mapy nebožtíka nestora slovenských turistických máp Vojenského kartografického ústavu Harmanec. Blbé je, že takýto leninsky skromný v popise našich prírodných krás bývame všade.
Starý turistický sprievodca Malé Karpaty z vydavateľstva Šport prezrádzal informácie ako Richard Sorge[3] pri výsluchu v Tokiu. Jeho následník z vydavateľstva Dajama mlčí ako morský had. Ak neberiem do úvahy popis turistických trás. Kladiem si preto rečnícku otázku: pomohlo to niekedy niekomu?
Medvedia skala a Kukla ležia na zdanlivej priamke
Ak sa vydáte z rázcestia Medvedia skala ležiacom na ceste spájajúcej Modru Harmóniu so Zochovou chatou, od rázcestia po vrch Kukla to bude skoro priamka. Priamka, ktorá ponúkne príjemný zážitok z prechodu skalného hrebeňa v nízkej nadmorskej výške. Príjemná cesta, vrelo ju možno odporučiť všetkým vekovým kategóriám. Len na okraj spomeniem, že pri začiatku modro značkovaného chodníka je naturálne poňaté parkovisko. Rozumejte tomu tak, že sa parkuje „na punkáča“ na ploche lesnej cesty.
Máličko komplikovanejšia, trochu dlhšia, bezpochyby rovnako príjemná cesta, je z rázcestia Piesok, chata UK. Tiež tu začína modro značkovaný chodník, z ktorého odbočíte na Komárke na žltú značku. Po pár desiatkach minút sa žltá stretne s modrou na Troch kopcoch. To je opäť tá „priamka“ Medvedia skala – Kukla.
Od Troch kopcov po Kuklu sa otvárajú pohľady na solitérne skaliská vo finále sa spájajúce na krátky skalnatý, trochu strmší hrebienok. To, že je krátky a menej náročný, neznamená, že by nebol zaujímavý. Najväčšou fešandou celej trasy je Medvedia skala. Impozantná, tvarovaná ako socha v rukách akademika, s obmedzenými výhľadmi do dolín Malých Karpát.
Osobitne treba spomenúť tunajšiu pingu, súčasť Modranského banského náučného chodníka[4]. Pinga, čiže die Pinge je lievik vyhĺbený do zeme pri banskej činnosti. Povrchovej ťažbe nerastov. Banská činnosť v Malých Karpatoch je kapitola sama o sebe. Tí čo chcú vedieť viac, si ľahko dohľadajú informácie na internete.
Vpred na výlet
Obidve trasy stoja za prechádzku. Sú nenáročné, vizuálne atraktívne, veľmi dobre dostupné vlastným autom, aj autobusmi končiacimi na konečnej Modra Piesok. Ale sú aj veľmi frekventované. Turistov na nich stretnete vždy. Na druhú stranu, je to spôsob ako najmä deti naučiť chodiť do lesa a ukázať im, aké krásy sú v nich ukryté.
