Neviem, koľkokrát som už písal o Deravej skale. Pamätám sa, že po prvýkrát to bolo pre InZine. Internetový life stylový magazín. Dnes patrí k slovenskej webovej prehistórii. Kto si ho pamätá, musel sa narodiť pred viac ako 20 rokmi. Ideálne pred viac ako tridsiatimi, pretože potom máme istotu, že už vedel čítať.
Deravá skala má od tých čias priťahuje ako osu med. Vymletá dutina v skale, ako ukradnutá z obrázkov pána Buriana o živote neandertálcov. Keby Francúzi nemali dosť svojich vlastných jaskýň a nakrútili by filmy Boj o oheň[1], alebo AO Posledný neandertálec[2] na Záhorí, Deravá skala by bola filmovou hviezdou. Dokonale spodobuje miesto, kde by sme prehistorických ľudí hľadali.
Neandertálcov nie (na Slovensku ich treba hľadať skôr v okolí Váhu, v Bojniciach, alebo v Gánovciach), ale lovcov mamutov, jaskynných medveďov, šablozubých tigrov, to áno. Preto mám k tomuto miestu taký blízky vzťah. Beží mi pred očami film, v ktorom prší. V rozsiahlej skalnej dutine na lôžkach z lístia a tenkých konárikov ležia v blízkosti ohňa zväčša chlapi. Priestor napĺňa jemná vôňa ohňa, aj živočíšny pach tiel. Nikto nemá veľa práce. Pazúrik na štiepenie sa minul a nový v tom daždi nikto neprinesie. Pri vonkajšom okraji ktosi sedí, tak aby, naň dážď nepadal. Prevŕtal pár mušlí a naťahuje ich na kožený povrázok. Možno ho použije na obchod, alebo ním získa priazeň niektorej ženy. Možno skončí ako hračka v rukách detí, keď sa pripoja ku kmeňu, ktorý táborí v nížine, mimo lesov.
Romantizujúca predstava o živote našich pra-pra-pra dedov. Samozrejme, na každej povesti trochu pravdy jest. Z toho obrazu pravdivé je, že Deravá skala na stále ubytovanie nikdy neslúžila. Bola prechodným obydlím a najčastejšie dielňou na výrobu užitočných drobností.
Jaskyne Mokrej doliny
Mokrá dolina, sa tiahne od horného konca obce Plavecký Mikuláš až pod pálfiovskú horáreň Mon Repos. Dĺžku by som odhadol na nejaké tri kilometre. A jaskyne? Tak tých je tu naozaj veľa. Hadíková, Výver, Na hrane, Stonava. Nie som si istý, či som vymenoval všetky. Zväčša ide o dutiny hlboké pár metrov.
Keďže sme v krasovom území, aj tieto dutiny s hĺbkou skôr plytkou, možno raz v budúcnosti prekvapia. Najväčšmi mi Mokrá dolina pripomína Suchú dolinu[3] pri Plaveckom Podhradí. Rovnako plná jaskýň a možno pre obe doliny aj geologický zrod. Pôvodne megajaskynný komplex, ktorého strop sa prepadol, aby vytvoril kaňonovitú jazvu v kopcoch.
Deravá skala, Tmavá skala
Deravá skala a Tmavá skala sú dve takmer protiľahlé jaskyne. Obe sa nachádzajú v Mokrej doline, ktorou prechádza cesta na Mon Repos. Dzeravá skala, ako ju volajú domáci, bola archeologickej verejnosti známa už veľmi dávno ako bohaté nálezisko. Samozrejme, že nie len im, pretože ju pravidelne navštevovali turisti, skauti, amatérski historici a kdekto, kto si chcel odniesť nejaké tie staré kosti, či prastarý nástroj.
Začiatkom 20. storočia preskúmal miesto maďarský paleontológ Jenö Hillebrandt (1884-1950) a v roku 1950 sem prišiel František Prošek[4]. Jeho výskum potvrdil, že Dzeravá skala bola už v časoch mladého paleolitu miestom pobytu pravekých lovcov.
V strednom Podunajsku vznikla svojrázna a dodnes málo známa kultúra szeletien. Jej nositelia osídlili krasové oblasti severného Maďarska, sprašové terasy západného Slovenska a rozsiahle priestory Moravy, pričom ojedinele prenikli aj na východné Slovnsko. Táboriská si zakladali obyčajne v otvorenom teréne, v jaskyniach hľadali úkryt len sezónne (Deravá skala, →okolo 60 000-8 300 r.). Kamenné nástroje, ktoré používali, sa v podstate nelíšia od inventára susedných kultúr – aurignacienu a bohunicienu, svedčia však o pozoruhodnej technickej zručnosti tvorcov.[5]
Hoci je Slovensko bohaté na krasové územia, na rozdiel od susedných krajín sa v našich jaskyniach našlo len málo stôp po pobyte paleolitických lovcov. Využívali predovšetkým menšie podzemné priestory a už v 2. polovici stredného paleolitu (mousterién) obývali Prepoštskú jaskyňu v Bojniciach a Čertovu pec pri Radošine. Sieť týchto obydlí sa rozšírila v mladom paleolite a doložená je prítomnosť lovcov aurignacienskej (Jasovská jaskyňa), szeletienskej (Deravá skala) a magdalénskej kultúry (Aksamitka v Pieninách). Boli to v podstate iba prechodné sezónne útulky, využívané pri loveckých výpravách, alebo na prezimovanie.[6]
Posledný výskum Deravej skaly z roku 2002, ktorého výsledky prezentovalo Mestské múzeum v Pezinku na výstave Deravá skala, jaskyňa dávnych obradov, objasnil mladšiu históriu jaskyne. Z obdobia neolitu a eneolitu je známy najzaujímavejší objav, kostrový hrob dieťaťa. Okrem hrobu výskumníci našli veľké množstvo úmyselne zničených medených predmetov. Záver, je možné, že jaskyňa poslúžila ako rituálne obetisko.
K obyvateľom Tmavej skaly
Dnes apartmán najmä pre netopierov. Preto vchod do nej je zabezpečený kovovými dverami. Vhodné, neotvárať! Okrem lebky smilodona (šabľozubého tigra) sa tu našli najmä kosti Medveďa jaskynného. Na rozdiel od medveďa hnedého, ktorého s trochou (ne)šťastia môžete i dnes v našich horách stretnúť, mal veľkú hlavu, silno klenuté čelo a krátke silné nohy. Podľa zubov sa usudzuje, že bol vegetarián a neholdoval dlhým a náročným prechodom hôr. Obmedzenie migračných pohybov viedlo k vytváraniu geograficky odlišných rás tohto druhu.
Zaujímavé je, že napríklad v nemeckom pohorí Harz sa tento druh vyskytoval až vo výškach okolo 2400 m n.m. a vyvinula sa z neho trpasličia rasa. Nebol až tak obľúbenou lovnou zverou našich predkov ako sme sa o tom svojho času učili. Väčšina kostrových nálezov ukazuje skôr na prirodzenú smrť v dôsledku veku, chorôb, alebo nedostatočnej letnej prípravy na zimný spánok.
Na výlet
Vychádzka k jaskyniam je žiadúca. Ani by sa mi viac nežiadalo písať. Za tými slovami si stojím. Obe jaskyne sú nabité históriou, ktorá kráčala Slovenskom. Sú najlepšou praktickou učebnicou nášho dávneho dejepisu. Nechcem byť patetický. Ale celou Mokrou dolinou vedie tak pohodlná cesta, že sa tam chodia prechádzať rodičia s kočíkmi. Tak prečo si tam nezájsť na pohodlný výlet?
