Lošonec je milá malá obec na úpätí Malých Karpát. Za Hornými Orešanmi odbočíte z cesty vedúcej do Smoleníc a na Jahodník (v 20. storočí mimoriadne vychytená rekreačná oblasť) a po pár minútach sa z lesa vynoríte na plochom kopci. Netrnavsky znejúci názov obce, Lošonec, púta pozornosť. Lošonec znie tak mäkko s len nepatraným nádychom tvrdosti. Ale v Trnave a v okolí ešte aj mačky mnaukajú (prosím, čítať tak ako je napísané, žiaden pokus o zmäkčenie, čisté nefalšované „Mnau“). Neviem, kto a ako dal obci meno Lošonec. Rovnako ako neviem, koho a ako napadlo postaviť tamojšiu reštauráciu (rozumej podnik verejného stravovania) tak, že ku kostolu v Lošonci vedie úzka uzučká cestička. Samozrejme, ide o relikt socialistického besnenia. Napriek tomu, urbanista, ktorý toto vymyslel by si zaslúžil Leninovu cestu za výstavbu. Kostol je ukrytý ako vojenská základňa. Zaregistrujete jeho vežu. To áno. Ale dostať sa k nemu je jednoduché ako pre potkana v bludisku dostať sa k vytúženej maškrte (teda ak tým bludiskom prechádza po prvý krát).
Tak málo z dlhej histórie
Lošonec „Prvý raz doložený v listine z r. 1407 pod menom Dub.“[1] S touto informáciou som sa stretol len raz. V Súpise pamiatok. Nikto iný ju necituje, nikto ju nespomína. Napriek tomu, že vo vzťahu k histórii kostola je kľúčová. Ak sa dedina objavuje v písomnej pamiatke na začiatku 15. storočia, môžeme smelo vyhlásiť, že vznikla v 14., možno už v 13. storočí. Ak by nebola etablovaná, zabývaná, fungujúca, odvádzajúca dane do spoločnej kasy, nikto by jej nevenoval pozornosť. Takými vlastnosťami sa mohla pýšiť dedina, ktorá mala povedzme nejakých sto a viac obyvateľov. To je už počet duší, pre ktorý sa oplatilo postaviť svätostánok, založiť faru. Kostol, možno drevený, skôr kamenný. Mgr. Ingrid Halászová, PhD. z katedry dejín Trnavskej univerzity na stránke obce Lošonec uvádza: „Podľa niektorých archívnych prameňov existovala fara v obci Lošonec (Losinch) už v prvej tretine 14. storočia. Bohužiaľ, o vzhľade a patronátnom zasvätení vtedajšieho kostolíka nie sú vonkoncom žiadne správy. Okolo roku 1580 bol tento kostolík spolu s ostatnou dedinskou zástavbou vypálený a spustošený Turkami.“[2] Ďalej sa všetko javí jednoduchšie. Ku koncu 16. storočia bola dedina zničená. Aj s kostolom.
Vďaka donorke, Anne Lossonczy (1553-1595) kostol obnovili v renesančnom slohu. Pani Lossonczy, ale nebola tá, ktorá na stavbu dohliadala. Fara v Lošonci sa k peniazom na obnovu kostola dostala na základe poslednej vôle. Na smrteľnej posteli Anna odkázala nemalú finančnú hotovosť na stavbu kamenného kostola zasväteného svätej Anne. V dedinke známej pod maďarským názvom Losonc, Kislosonc a nemeckým Losschontz, postavili renesančný svätostánok. Dozor nad stavbou vykonávala Anna Mária Erdődyová, hradná pani smolenického panstva a jediná dcéra Anny Lossonczy. Ako uvádza Ingrid Halászová „Nemožno zabúdať na neustálu hrozbu tureckých vpádov, preto bol súčasne okolo kostola postavený tiež vysoký kamenný múr, ktorý mal v prípade potreby plniť obrannú funkciu.“[3] Dnes už múr nepôsobí príliš vysoko, ani príliš pevne, na pohľad dokonca vymedzuje len veľmi úzky priestor okolo kostola. V čase svojho vzniku svoju funkciu splnil. V žiadnych prameňoch sa neuvádza, že by Turci dedinu vyrabovali ešte raz.
Turci v Európe, alebo kedy začali problémy s Osmanskou ríšou
Na hodinách dejepisu sa učíme, že problém tureckej okupácie (z pohľadu Turkov pozdvihnutie civilizačnej úrovne) najmä juhovýchodnej a strednej Európy sa začal po roku 1526 (bitka pri Moháči). V podstate by to mohla byť pravda. Nie úplná.
V prvom rade si povedzme, že nebezpečenstvo v podobe nájazdov Seldžuckých Turkov (ich domovom boli stepi Strednej Ázie, povodie riek Amudarja a Sirdarja) sa objavilo v 40. rokoch 11. storočia sa na východných hraniciach Byzantskej ríše. Tej Byzantskej ríše, z ktorej k nám doputovali Cyril a Metod. Svojho času jej hranice vymedzovali zhruba západné hranice dnešného Chorvátsko, všetky ostatné balkánske krajiny, južná časť „talianskej čižmy“ a celá plocha súčasného Turecka.
26. augusta 1071 sa stretli vojská Byzantskej a Seldžuckej ríše v bitke, ktorá dostala prívlastok „pri Mantzikerte“. Cisár Roman IV. so svojimi Byzantýncami bol porazený, víťazom sa stal sultán Alp Arslán. Na počudovanie porazených, víťaz bol ochotný s Byzantciou uzavrieť mier a pokojne koexistovať. Politická a kapitálová elita Byzantskej ríše sa však búrila, spôsobila destabilizáciu pomerov a seldžuckí náčelníci neurobili nič iné, len využili situáciu. Prenikli do Anatólie (Malej Ázie, súčasného Turecka) a založili nové štáty. Osobitne treba spomenúť Rumský sultanát. Ten si výrazne odhryzol z ázijskej časti Byzantskej ríše, na jeho území sa ocitla napríklad dnešná Ankara.
Roky plynuli, ríše rástli, aby sa iné rozpadali a 29. augusta 1526 neďaleko Moháča, Süleyman I. vyprášil kožuch uhorským vojskám vedeným Ľudovítom II. Na území dnešného Slovenska, okrem obnovy hradov, sa začali výrazne opevňovať kostoly, pretože nastalo obdobie prenasledovania, schovávania sa, obnovy aj vynútenej modernizácie.
Dnes
Nenápadný kostol s dlhou históriou. To by som určite napísal pod obrázok tohto kostola, ako jedinú vetu. Nie je jednoduché naplánovať si cestu cez Lošonec tak, aby ste spojili viacero zaujímavých destinácií. Pre milovníkov dlhých pochodov jeden tip: Lošoncom prechádza zeleno značkovaná turistická trasa prechádzajúce cez Jahodník, neďaleko jaskyne Driny, na Záruby. V Lošonci je možné začať a v priebehu dňa sa až na Záruby dostať. Myslím si, že to bude trochu fuška. Pre tých ostatných, blízko Lošonca je Smolenický zámok a hradisko Molpír.
[1] Súpis pamiatok na Slovensku K-P, Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, Obzor, Bratislava 1968, str.248