Skúsim to napísať slušne. Skoro som padol na tú časť chrbta, kde stráca svoje pekné meno, keď som ten kostol uvidel! Teda jeho hradby. Renesančné hradby na západnom Slovensku. Cimburie ako zuby strašidelného obojživelníka, výška hradieb, že by sa za ňou poľahky schovali aj statoční obrancovia Mariupoľa a okolie upravené, že by sa pasovalo aj do susedného Rakúska. Ospravedlňujem sa všetkým minulým, súčasným aj budúcim obyvateľom Šenkvíc, že som ich obec dlho obchádzal a navštívil až v skutočne zrelom veku. Dôvod, moja hlboká nevedomosť.
Svätý neznamená známy
Kostol sv. Anny v Šenkviciach nie je príliš známy. Sv. Anna, o ktorej bude reč, je jagavým dôkazom toho, že ani svätý nemusí byť taký známy. Teda jeho život. Anna bola matkou Panny Márie. Otcom bol Joachim. Malé množstvo písomných prameňov prezrádza, že manželia boli za horizontom veku vhodného pre rodičovské povinnosti. Príchod potomka nečakali a narodila sa im Mária, matka Božia. Údajne boli spolu dvadsať rokov ako bezdetný pár. Dokonca Joachimovu obeť Bohu, ktorou mal zabezpečiť plodnosť pre svoju manželku, veľkňaz v chráme odmietol s námietkou, že starému chlapovi neprislúcha dávať takéto obete. Ibaže odmietnutému darcovi sa pri práci na poli zjavil anjel, ktorý mu zvestoval narodenie dcéry. Správu doručil aj Anne, ale nie je známe ani ako, ani kde. Tá porodila k údivu svojho okolia vo vysokom veku.
Kult sv. Anny sa začal vo východných kresťanských cirkvách sláviť v 6. storočí a v Európe až v 8. storočí. Najväčšiu zásluhu na vzostupe obľúbenosti sv. Anny mal pápež Sixtus IV. (1471-1484). Sväticu zaradil do rímskeho kalendára. Pápež Gregor XIII. (1572-1585) zasa zaviedol slávenie sviatku sv. Anny. Zaujímavé je, že v knihe O světcích a patronech[1] sa dočítate, že „niekde“ boli nájdené Annine telesné pozostatky, z nich pažu uložili vo Viedni a hlavu v nemeckom Dürene.
O kostole, tiež akosi málo informácií
Okolo roku 1618 začal Ján Janič s rozširovaním a renesančnou prestavbou kostola. V tomto období boli postavené aj 4 metrové hradby. [2] S týmto presným a odvážnym tvrdením prichádza stránka turistika.cz. Autori stránky nie sú jediní, ktorí prezentujú toto poznanie. Viackrát sa na webe opakuje, nie je, ale jasné, kto je autorom. Trochu zavádzajúce je príliš slovensky znejúce meno farára, ktorý zabezpečil prestavbu „okolo roku 1618“ (jeho skutočné meno je Joannes Jemich, tiež seu Jemicius Joannes a v Šenkviciach pôsobil od roku 1611 do roku 1639[3]). pripustiť však môžeme, že počas jeho pôsobenia kostol prešiel väčšími stavebnými úpravami. K rovnakému obdobiu sa odvoláva aj stránke obce Šenkvice, ktorá uvádza: Postavili ho naši chorvátski predkovia na začiatku 17. storočia. Postupne ho rozširovali a v roku 1666 ho prestavali prakticky do dnešnej podoby. Súčasne s kostolom stavali aj renesančno-barokové opevnenie s nárožnými baštami, ktoré malo chrániť obyvateľov pred nájazdmi Turkov. Opevnenie uzavreli bránou s barokovým portálom, na ktorom je letopočet 1683[4]. Ibaže aj toto vyhlásenie je trochu ... nekompaktné s tým, čo poznáme z dejín architektúry. Opevnenie je renesančné. To bezpochyby. Brány sú barokové. To bezpochyby. Ibaže obidva stavebné slohy sú tak jasne oddelené, ukážkovo čitateľné, že vylučujú stavbu v rovnakom časovom období. Niečo, ako keby niekto vyrobil auto Škoda 100 (vyrábané od r. 1969), dal doň elektroniku z auta Volvo XC60 (rok výr. 2017) a tváril sa, že ide o kompaktný výrobok z roku 1992. Moc by to nešlo. Všetko nasvedčuje tomu, že veža kostola a opevnenie vznikli v rovnakom období. V čase reálneho nebezpečenstva tureckých nájazdov. Veža má zabudované štrbinové a zámkové strieľne. Neskôr (o pár desiatok rokov neskôr), kostol sprístupnili reprezentačnejšie pôsobiacou barokovou bránou s vročením 1683. To je prosím pekne môj názor.
História kostola sv. Anny v dominantnej polohe vyvýšeného miesta sa začala určite pred rokom 1390. Vikár ostrihomského arcibiskupa Leonarda de Penasauro písomne zaznamenal existenciu farnosti Sankawych (Šenkvice). To hovoria knihy o histórii. Spomínajú, že v roku 1390 Leonardo de Pensauro a Ján z Kaniže vydali v spore o vydávanie posvätných olejov listinu. Keďže jej obsah nepoznám, môžem tipovať, že práve táto spomína dnešné Šenkvice. Od polovice 15. do polovice 16. storočia sa územie asi úplne vyľudnilo. Utečenci z okolia chorvátskej Kostajnice sa tu usídli v roku 1557, obnovili kostol a s veľkou pravdepodobnosťou postavili aj príkostolný (renesančný) múr. Komplexnou obnovou prešiel kostol v rokoch 1991 -1995.
O návšteve
Už som to spomenul, do Šenkvíc som nezvykol chodiť. V poslednom čase som opakovane cestoval vlakom na východ a ten kostol mi šiel oči z jamôk vytiahnuť. Naplánoval som si cestu a návšteva bola jedno prekvapenie za druhým. To posledné bolo stretnutie s tunajším, asi pánom farárom. Váhavým krokom som sa motal za starším pánom, ktorý smeroval k Farskému úradu. Mohlo to vyzerať, že ho chcem prepadnúť, alebo sa mu prihovoriť. Predbehol ma. Otočil sa a hovorí: Idete za mnou? Úprimne som odpovedal, že ani neviem, ale viem, že by som rád nafotil kostol, teda jeho opevnenie. Kývol hlavou a hovorí: Múr je naozaj zaujímavý. Pustím vás dnu a nechám otvorenú bránku, len ju pri odchode pribuchnite. Viac sme sa neporozprávali. Poďakoval som mu a pratal som sa fotiť. Teraz, by som mu rád poďakoval ešte raz: Ďakujem, ten Váš kostol, je naozaj Pamiatka!
[1] Slavomir Ravik, O světcích a patronech, Levné knihy KMa, 2006, str.63
