Nebyť tých stromov vôkol neho, vyzeral by ako hrad. Na výbežku, ktorý nie je vôbec nízky, stráži cestu stáčajúcu sa do dediny. Nepôsobí útlo, hoci nie je vôbec mohutný. Múry, ktoré ho obkolesujú, od čias svojho vzniku nestratili ani kúsok zo svojho obranyschopného rešpektu. Ak by ho chcel niekto personifikovať, najskôr ho prirovná k veľkému bielemu čuvačovi, ktorý chráni svoj salaš. Napriek tomu, že v tejto časti Záhoria by ste asi ťažko hľadali čriedy oviec a salašnícke psi.
Mikulášsky príbeh
Napriek globalizácii, napriek osvojovaniu si exotických príbehov, Mikuláš s darčekmi ostáva stále náš. Prezliekali ho za Deda Mráza, Santa Clausa, dokonca aj do ženskej verzie Santa Clara (v songu Emily Roberts v roku 2016), ale my a naša okolie odolávame. Tak máme 6. december s Mikulášom a ak máme kostol, tak ako to je v Plaveckom Mikuláši, zasvätený Mikulášovi, je to len ten jeden, náš. No, náš, je trochu odvážne prisvojenie, lebo ide o biskupa z Myri (dnešnej Demre v Turecku). S jeho láskavou a štedrou povahou sa spája niekoľko príbehov. Prvý hovorí o tom, ako zachránil tri dievčatá pred prostitúciou. Daroval im mešce zlata, čím získali veno a mohli sa vydať. Iný príbeh rozpráva o dcére šľachtica, ktorý ju poslal do nevestinca, aby si sama zarobila na svoje veno. Mikuláš chodiac okolo verejného domu, dievčatám cez okno vhodil vrecúška so zlatými dukátmi a tým ich vyslobodil zo služby sprostredkovateliek sexuálnych radovánok. Svojím svedectvom zachránil troch mužov pred trestom smrti a troch námorníkov pred utopením. Vzkriesil troch chlapcov, ktorých telá schoval ničomný mäsiar v sude s otrubami. Tradícia obdarovávania maškrtkami je aj nie je úplne mikulášska tradícia. Pôvodne išlo o miestny zvyk v tureckej Myre, ktorý sa vďaka veľkej obľube svätého Mikuláša rozšíril do celého sveta. A Santa Claus? Možno to ani sami Američania nevedia, ale do Nového sveta ho priviezli Holanďania. Mal meno Sinte Klaas, bol čarodejníkom a deťom rozdával maškrty.
So skutočným Mikulášom je to komplikované. Sarkofág, v ktorom má byť pochovaný v dnešnej Demre je prázdny. Okolo roku 300 bol skutočne biskupom v Myre, v niekdajšej provincii Lýkia na juhu Turecka. Spísaním fiktívneho životopisu mu nesmrteľnosť zabezpečil Metod I. (asi 790-847), konštantínopolský patriarcha.
O kostole, čo ako hrad sa týči
Písomné pramene hovoria, že kostol postavili pred rokom 1635. Bez bližšieho spresnenia. Keď v roku 2015 vykonával Pamiatkový úrad Slovenskej republiky aktualizáciu zápisu kostola v Ústrednom zozname pamiatkového fondu, Martin Švec konštatoval: Toto datovanie je určite prevzaté z vročenia pastofória[1], ktoré nesie tento dátum, ako konštatuje aj B. Kovačovičová - Pukárová v korektúre výskumu Z 2547. Otázne však zostáva, či je pastofórium pôvodná súčasť výbavy kostola z času výstavby a teda kostol môžeme datovať podľa neho, alebo bolo zakomponované do hmoty staršieho, resp. mladšieho kostola. Kovačovičová – Puškárová predpokladá, že súčasný renesančný kostol bol postavený roku 1635 na mieste staršieho gotického kostola, z ktorého sa zachovala veža a pravdepodobne roku 1745 bol barokovo upravený. Odpoveď na otázku datovania kostola dáva text doteraz nepovšimnutej vizitácie, ktorú vykonal Juraj Draškovič roku 1634...“. Nakoľko nebol vykonaný žiadny z pamiatkových výskumov, presnú odpoveď stále nepoznáme. Smutní z toho, že výskum nebol vykonaný nemusíme vôbec byť. Najväčšou prekážkou ich vykonania bývajú peniaze. Nič neobvyklé, pretože výskum nie je len o škrabkaní do stien a kopaní „na záhrade“. Ale aj o röntgenovaní, špeciálnych analytických technológiách, archívnych výskumoch, archeologickom výskume atď. A ak nie je dostatok financií na komplexný výskum, je lepšie sa spoľahnúť na to, že kostol je chránený ako pamiatka a nebude sa v ňom zbytočne vŕtať. Tak nie je ani úplne jasné, kedy vzniklo opevnenie. Nevadí, pretože o opevnenie skutočne ide a jeho strieľne ostali zachované.
Aby som neostal čosi dlžný aj samotnej obci, tak sa mi patrí spomenúť, že prvá písomná zmienka, darovacia listina kráľa Žigmunda v prospech Plaveckého panstva Stibora zo Stiboríc o nej hovorí v roku 1394. Možné však je, že existovala už v roku 1224. V tomto roku tu mohla vzniknúť fara (čo by znamenalo, že tu bol aj kostol).
Na križovatke turistických ciest
Plavecký Mikuláš (podobne ako všetky „plavecké“ dediny na úpätí Malých Karpát) je čosi ako „base camp“ pre vychádzky do tunajších hôr. Plavecký kras, ktorého centrum leží medzi Mikulášom a Plaveckým Podhradím patrí k najkrajším častiam Malých Karpát. Dnes ho križuje náučný chodník[2], tým pádom je „vzdelávanie“ zabezpečené. Alebo si treba povedať, že prejdete Malé Karpaty zo Záhoria na trnavskú stranu a potom vás čaká kvalitná túra. Prípadne môžete oželieť hory a vydať sa do vojenských lesov na Borskej nížine. Najlepšie na bicykli.
