Ktorá pevnosť v maďarskom Komárome je plná umenia? Monoštorská, alebo Hviezdicová? Ono sa to nezdá, ale ani nie dvadsaťtisícové mestečko na brehu Dunaja má hneď niekoľko pevností a dve veľmi známe: Monostori Erőd (Monoštorská pevnosť) a Csillageröd (Hviezdicová pevnosť). Toto je rozprávanie o menšej z nich, o pôdorysom hviezde podobnej, Hviezdicovej pevnosti. Mimochodom, ak náhodou natrafíte na maďarské slovné spojenie Komáromi Erőd, tak to je naša Komárňanská pevnosť, ktorá tvorí (medzinárodný) celok s oboma spomenutými pevnosťami.
Z rodného listu stavby
Hviezdicová pevnosť mala svoju predchodkyňu, ktorú uviedli do bojovej pohotovosti v roku 1586. Chránila pontónový most vedúci z Komárna do Starého hradu na území Komáromu. Opevnenie tvorila palisáda s pôdorysom štvorcípej hviezdy. Jej podoba sa zmenila v rokoch 1850 – 1870, kedy pevnostný systém na oboch brehoch Dunaja prešiel výraznou reštrukturalizáciou, prestavbou a najmä zmenou v použití materiálov. Pevnostný systém vybudovali z kameňa a tehál a v druhej polovici 19. storočia bol najväčšou investičnou aktivitou Rakúsko – Uhorskej monarchie a jeden z najvýznamnejších vojenských komplexov v strednej Európe.
Sadra v umení, umenie v sadre
Na začiatku by som mal skonštatovať, že zbierky sadrových odliatkov, ktoré budú hrať hlavnú úlohu v tomto rozprávaní, patria Magyar Némzeti Galéria, Maďarskej národnej galérii. Patria, ale nepatrili. Pôvodne boli totiž naplnením plánu Nemzéti Múzeum (Národného múzea, založeného v roku 1802 ) sprístupniť skvosty sochárskej tvorby od antiky do zhruba 18. storočia, širokej verejnosti. Nebol to žiadny uhorský nápad a netýkal sa len Uhorska, či Rakúsko-Uhorska. Trend vznikol spontánne ku koncu 19. storočia a postupne začali v Európe a v Severnej Amerike vznikať zbierky sadrových odliatkov toho najznámejšie, najhodnotnejšieho a najkrajšieho, čo sa dalo vo svete vidieť. Lídrami trendu sa stali South Kensington Museum (dnes Victoria nad Albert Museum v Londýne) a Kaiser Friedrich Museum (dnes Bode Museum v Berlíne).
Pri zrode uhorskej zbierky bol pán Pulszky Ferenc Aurél Emánuel (po slovensky František Pulský), prezident Uhorskej akadémie vied, riaditeľ Národného múzea. V roku 1873 kúpil asi tristo antických replík od odlievacieho majstra Napoleone Martinelliho z Ríma. K tým po roku 1902 pribudli stredoveké a renesančné diela. V roku 1913 verejnosti po prvý krát sprístupnili výstavu sadrových replík, už obohatenú aj o jazdecké sochy Donatellos Gattamelata[1] a Andrea del Verrocchios Bartolomeo Colleoni[2], v Budapešti v Národnom múzeu.
Pulszky Ferenc Aurél Emánuel, rodák zo Slovenska
Ferenc Pulszky, ktorý je nazývaný aj kultúrnym pápežom dualizmu, je rodákom z Prešova[3]. Svetlo sveta uzrel 17. septembra 1814, v dobre situovanej rodine. V roku 1869 sa stal riaditeľom Národného múzea v Budapešti a v tejto funkcii vydržal 25 rokov. Po odchode do dôchodku sa od roku 1872 stal národným generálnym inšpektorom múzeí a knižníc v Uhorsku. Okrem toho bol vedúcim (Spoločnosť pre archeológiu, Spoločnosť pre výtvarné umenie) alebo členom (Spoločnosť Kisfaludy, spoločnosť Petőfi) niekoľkých ďalších spoločností. Najprv bol korešpondentom (1838), potom radovým členom (1840) a čestným členom (1841), neskôr riaditeľom (od roku 1873), v rokoch 1886-1895 predsedom odboru a napokon podpredsedom (od roku 1895) Maďarskej akadémie vied. Vo všeobecnosti (a korektne) sa o ňom hovorí ako o uhorskom politikovi a vedcovi. Potom sú iné zdroje, ktoré ho označujú za maďarského politika a kunsthistorika, archeológa.
Stretnutie s umením v Hviezdicovej pevnosti
V Hviezdicovej pevnosti uvidíte asi 300 kópií do sadry odliatych sôch, resp. kópií zo sadry vyrobených, od starej antiky približne po koniec renesancie. Čo je zaujímavé pre návštevníka, ktorý má matnú predstavu o umení z hodín dejepisu a výtvarnej výchovy? Hádam už to, že sochárske diela spodobujúce ľudské a zvieracie postavy sa k svojím reálnym predlohám (živým tvorom) dokonalosťou priblížili už v období približne od 7. do 5. stor. pred Kr. Smerom k renesancii, resp. smerom k dnešku sa toho až tak veľmi veľa nezmenilo, námety, móda, detaily, niektoré výrazové prostriedky, šperkovali a vyšperkovali. Kým maliarske umenie, presnejšie obrazové umenia sa menilo, vyvíjalo, prijímalo vynálezy a inovácie, povedzme, aj z matematiky, sochárstvo „zdrevenelo“ (odklonilo sa od Antiky) v romanike a v gotike.
Kráľovstvo krásy gréckeho sveta
To staré, skutočne staré, bude asi dielo Moschophoros[4]. V angličtine sa označuje ako Nosič teľaťa. My by sme skôr hovorili o Mužovi s obetným býčkom. Nie je nutné sa prieť o preklad. Svojím spôsobom pre súčasníkov neveľmi zaujímavá socha. Ibaže. Stojí presne tam, kde sa odpútalo trochu ploché, trochu strnulé, trochu popisné (treba rozumieť doslovne, pretože napríklad egyptské umenie je skôr druhom písma v kresbe s jasnou dominanciou významných pasáží a postáv) staroveké umenie k pohybu, dynamike, presnosti anatómie, výrazu reality. Nosič kráča, usmieva sa, tvár má výraz, postave sa rysujú svaly (tehličky na bruchu), dokonca aj to teliatko s okolím „komunikuje“. Pozrite sa na túto sochu takto a uvidíte viac.
Samozrejme, že highlighty sú trochu iné. Venuše a Apollónovia, sochy rímskych cisárov, Polykleitove[5] a Praxitelesove[6] diela. Mňa „dostalo“ Láokoónovo súsošie[7]. V mnohých publikáciách nájdete jeho vyobrazenie, ale ten smútok prehry z boja s ohromnými hadmi, ktorých na trójskeho kňaza Láokoóna a jeho synov poslali olympskí bohovia vnímate až pri soche. Láokoón varoval svojich susedov v Tróji, aby neprijali dar, dreveného koňa, pretože spôsobí zánik ich mesta. Tým naštval nesmrteľných na Olympe a pomstili sa smrťou jemu aj jeho synom. Autorom sa podarilo „vpísať“ do tváre otca všetko zúfalstvo z prehry, ktorá znamená záhubu preňho, jeho synov a ich mesta. Postavy sú nádherne antické, čisté, dokonalé, ľudské, zamrznuté v pohybe, ale nositeľom sily súsošia ostáva ten výraz v tvári.
Stačí sa takto pozrieť na diela, ktoré pritiahnu pohľad návštevníka a socha (hoci v tomto prípade iba zo sadry) vám prezradí silu svojho posolstva.
Tá renesancia
Niekedy mám pocit, že význam renesancie sa preceňuje. Potláča sa stredovek, označuje sa za temný a prichádza vo svetle reflektorov renesancia. Akoby pred ňou nič neexistovalo (trochu tá antika) a po nej všetko spitoresknelo. Preháňam. Fakt je, že pri pohľade na diela Michelangela, Lorenza Ghibertiho, Andreasa Brioscosa, Giovanniho Volpato, som ticho a len s úctou pozerám ako to teliatko na vráta.
Ak ste nadobudli „v antike“ pocit, že sochárske zobrazenie človeka, zvierat, kvetín, šiat, šperkov presiahlo presnosť zobrazenia fotografiou, renesanční majstri vás presvedčia, že ísť sa dá ďalej. Výrazovým prostriedkom už nie je len dominantná tvár, ale pohyb rúk, prstov, dlaní, nôh, postavenie tela, uvoľnenie, alebo napätie svalových skupín. Tie sochy môžete študovať v detailoch a môžete ich študovať vcelku. Sú ako lesný porast, v ktorom neprekáža, že pre strom neuvidíte les, že pre les neuvidíte strom. Nekončiaca hra s divákom.
Čo zaujalo mňa? Lorenzo Ghiberti a jeho Porta del Paradiso[8]. Opäť platí, žiadna dvojrozmerná reprodukcia, to chce aspoň kópiu v sadre. Nechcem znehodnotiť výpoveď týchto dverí, ale sú ako do bronzu odliaty komiks. Mnoho príbehov, mnoho postáv, veľa dobrodružstiev.
Pred návštevou
Komárno aj Komárom majú veľa čo ponúknuť návštevníkovi. Aj mne v súvislosti s týmito dvoma mestami najskôr zarezonuje pevnostný systém. Napriek tomu sa neuveriteľne teším, že devalvácii sadrových odliatkov, ku ktorej došlo v 20. a 30. rokoch 20. storočia, unikla táto zbierka. Prežila uskladnenie v pivnici Múzea výtvarného umenia, aj tvrdé podmienky v pevnosti Igmánd v Komárome. Po veľmi citlivej a nápaditej úprave Hviezdicovej pevnosti našli primeranú, skôr „hviezdnu“ prezentáciu. Na túto pevnosť sa môžete pozerať z rôznych uhlov, myslím si, že každý oceníte.
Otváracie hodiny
31. máj – 1. október
Štvrtok až nedeľa 09:00 – 17:00 hod.