Cválať na koni o preteky s vetrom, vystúpiť do vysokých hôr a pozerať na svet ako orol, prebíjať sa po neznámom chodníku po ľadovci a vnímať zasnežené vrcholky hôr. Cez deň makať s batohom na chrbte, večer nato spomínať pri táborovom ohni a ráno sa okúpať v ľadovej vode horského jazera. Toto všetko je ešte aj dnes možné v Kirgizsku.
Výlet do Kirgizska bola opäť výprava ako za starých čias. Nádherná krajina, ľudoprázdne kopce, fyzická námaha... Na koňoch sme prešli zeleným údolím Chon Kemin v pohorí Severný Ťanšan na hranici s Kazachstanom. V izolovaných horách bez akéhokoľvek signálu. Za čias ZSSR bola táto časť pomerne navštevovaná alpinistami aj horskými turistami, no po rozpade Sovietského zväzu sa aj vďaka tesnej blízkosti hranice uzavrela. Dostať sa sem možno iba na špeciálne povolenie, ktoré sme si niekoľko mesiacov vopred vybavovali od kirgizských ministerstiev životného prostredia, vnútra a obrany.
Podľa štatistiky vojakov pri vstupe do oblasti tu boli v ten rok pred nami iba štyria cudzinci. Podnikli sme dobrodružnú výpravu snov. Jazdili na koňoch, spali pod hviezdnou oblohou, vystúpili po ľadovci Ak-Suu až do sedla Ak-Suu do výšky vyše 4000 metrov. A nakoniec sa prehúpli do údolia Chon Ak-Suu. Kirgizsko je jednoducho nezabudnuteľné a nabité prírodnou krásou.
"Máte vodku?"
"Máte vodku?", spýtal sa ma konečne jazdec na koni a prezradil tým pravý dôvod svojej návštevy. Vynoril sa zrazu ani neviem odkiaľ. Zjavil sa pomedzi skaly od rieky hlboko pod nami. Celý čas som mal pohľad upretý nahor a kochal sa strmými roklinami, skalnatými štítmi a premýšlal aká krása bude nasledovať. Na nohách mal vysoké gumené čižmy, na hlave šiltovku, v ruke bičík a pod sebou bieleho koňa. Kývnutím hlavy prebehol pozdrav, prihovoril sa lámanou ruštinou. Vysvitlo, že je pastier a svoje stádo má nižšie v doline pri rieke.
Z rozhovoru vyplynula skoro neuveriteľná skutočnosť, že miestni pastieri ženú každý rok svoje stáda z južnej doliny Chon Ak-suu, cez zasnežené horské sedlo Ak-suu vo výške 4000 metrov na pastviny do severnej doliny Chon Kemin. A naopak. Presne tou trasou, ktorú sme my práve prešli pešo. Pri predstave, že v takom teréne a priamo cez ľadovec ženú pastieri stáda koní mi spadla sánka. Nakoľko zásoby vodky boli už dávno preč, spoločne sme sa zasmiali, rozpaky pominuli. Jazdec zakýval na pozdrav a postupne zmizol na obzore.
Krížom cez údolie Chon Kemin na chrbte koňa
"Teraz už jazdíš skoro ako Kirgiz" smial sa a povzbudzoval ma chlapík, od ktorého sme si požičali kone. On sedel v sedle ako prilepený, pripomínal mi bájneho kentaura zo starogréckych povestí. Boli ako jedno telo, jeden pohyb. Vytvárali oku lahodiaci súlad a jednotu. V tom momente som sa však nemal čas kochať. Boli sme v prvej časti našej výpravy a koňmo prekonávali dlhé, trávou porastené, riekou a potokmi popretkávané údolie Chon Kemin na severe krajiny. Na obzore sa zubila hradba zasnežených hôr. Niekde tam bol aj horský prechod Ak-suu, cieľ našej cesty.
V ten deň sme však mali ako métu dosiahnuť nádherné tyrkysové jazero Dzhasyl-Koľ vo výške približne 3200 metrov. Jazero je skryté uprostred hradby vysokých hôr, je naň nezabudnuteľný pohľad, no vďaka izolovanosti ho skoro nikto nepozná. Aj domáci z okolia o ňom iba počuli, no neboli tu. Keď som ráno vyliezol zo stanu a naivne sa vrhol do vody, bolo to iba na zopár sekúnd. Bola neskutočne ľadová. Práve pod jazerom vyviera rieka Chon Kemin, ktorá sa tiahne celým rovnomenným údolím a pri pochode je nutné cez ňu často brodiť.
Môj kôň sa práve chystal rozbehnúť. Vopred som si v hlave prerátaval, ako tlmiť nárazy cvalu a chytiť správny rytmus. Aj tak zle. Chce to dlhú prax. Z jazdy na konskom chrbte má drvivá väčšina ľudí oprávnený rešpekt. Ale zvládnuť sa dá všetko. No niekedy treba skočiť do problému po hlave. Sadnúť na koňa a prebudiť praveké inštinkty. Napriek tomu, že na koni jazdiť neviem, podnikol som niekoľko výprav na koňoch v Kirgizsku, či Mongolsku a dokonca som jazdil už aj na sobovi. Večer máte síce zadok na franforce a nohy ako z betónu, no približne po hodine vo voľnej prírode na koni obavy pominuli a chcel som viac. Prišla obrovská radosť z divočiny vôkol. Stal som sa jej súčasťou, civilizačné a kancelárske škrupule mizli každou minútou. Zrazu som pociťoval nesmierny nával energie a pocitu slobody.
Ako som sa stal súčasťou kok boru?
Už ste niekedy počuli výraz kok boru? Je to kirgizská národná hra. Niečo ako rugby na koňoch. Namiesto lopty sa však jazdci snažia zmocniť z rúk protivníka tela mŕtvej kozy alebo ovce. Bez hlavy. Súťažia medzi sebou dve skupiny jazdcov, pričom predvádzajú majstrovské jazdecké umenie. Cieľom je dostať ovcu do "brány" protivníka. Vopred označeného miesta v tyle súperiaceho tímu. Tí sa však snažia všemožne o to isté. Prebieha tak tuhý boj, jazdci sa vzájomne blokujú na koňoch, zápasia o telo ovce, v plnej rýchlosti sa poň zohnú z konského chrbta až k zemi. Len aby strhli víťazstvo na svoju stranu.
Túžil som kok boru vidieť na vlastné oči už dlho. Podarilo sa mi to pri mestečku Kaindy, odkiaľ sme vyrazili v starých UAZoch a Lade Niva na hory. Bolo to v rámci predstavenia pre školu. Jednoducho sa vyzbierali miestni chlapi a dali si jednu rundu. Ako keď u nás hráme futbal. Oni však ukázali krkolomné jazdecké kreácie. Pri pohľade na nich vo mne ožívali chlapčenské sny. Túžil som byť jedným z nich. Jazdec, dobyvateľ, cítiť to vzrušenie. Tak som po skončení hry nesmelo vyslovil prosbu, či môžem sadnúť ku nim na koňa. Bez problémov. Dokonca mi dali do rúk aj telo ovce. Skoro mi pažu zlomilo. Mohla mať dobrých 15 kíl. Oni si ju pohadzovali a trhali ako keby išlo o slameného panáka.
Zdá sa vám to surové? Pre naše zemepisné šírky na prvý pohľad možno áno. Ale pre mňa o nič horšie ako u nás bežná poľovačka alebo zabíjačka. A pre Kirgizov absolútne normálna a prirodzená vec. Už niekoľko storočí.
Svetové nomádske hry
"Kto je najlepší v kok boru? Samozrejme Kirgizi. Kto sú najlepší jazdci? Kirgizi. Kto má najlepšie kone. Opäť samozrejme Kirgizi. Asi takto prebieha debata s pastiermi vo voľnej prírode, ľuďmi na dedinách alebo aj v meste. Dokonca, v kok boru existujú niečo ako majstrovstvá sveta - Svetové nomádske hry. Ich prvý ročník sa konal v roku 2014 v kirgizskom mestečku Cholpon-Ata. Samozrejme, nesúťaží sa iba v kok boru ale v mnohých tradičných nomádskych disciplínach.
Účasť je medzinárodná. Akcie sa zúčastnia okrem domácich Kirgizov tímy z Kazachstanu, Afganistanu, Ruska a desiatky ďalších tímov z celého sveta. Dokonca, keď som v mestečku Cholpon Ata navštívil mieste Historické múzeum, na fotkách zo Svetových nomádskych hier som zbadal aj slovenskú zástavu.
Pani z múzea potvrdila, že hier sa zúčastnil aj tím zo Slovenska.
S najväčšou pravdepodobnosťou, išlo o nadšencov z južného Slovenska. Ak ste to vy, ozvite sa. Radi o vás zverejníme článok tu na Dobrodruhovi. Naša krajina tak mala zastúpenia aj na tak exotickom podujatí.
Kirgizský Balatón, jazero Issyk kul
Zmienim sa aj o samotnom mestečku Cholpon Ata, ktoré leží priamo na brehu obrovského jazera Issyk-kul. To je vraj vôbec druhé najväčšie horské jazero na svete. Nachádza sa na severe krajiny v pohorí Ťanšan v Issyk-kuľskej kotline. Jazero je riadne hlboké, až skoro 700 metrov, pričom priemerná hĺbka je 270 metrov. Na dĺžku ma približne 180 kilometrov. Je obrovské a preto ho volajú aj more. Tomu nahráva skutočnosť, že voda je slaná.
Hoci je jazero v nadmorskej výške 1607 metrov, domáci vraveli že nikdy nezamŕza. Pre krajinu je mimoriadne dôležité aj z hľadiska cestovného ruchu. "Toto je kirgizská Florida" prízvukoval mi so smiechom po rusky miestny taxikár. Dokonca bol aj v Československu a na Slovensku. Ešte za čias komunizmu, ako vojak. Na cvičení. Z krajiny síce veľa nevidel, no dodnes nato v dobrom spomína: "Máte výborné pivo!". Radostne ma hneď zavolal na pohár vodky. Vodka a všakovaký tvrdý alkohol sa pije v Kirgizsku prúdom. O takéto ponuky od pohostinných domácich núdza určite nie je. Keď vojdete do hoc ktorého dedinského obchodu, tvrdý alkohol ma samostatný oltárik v podobe plného pultu. Na druhej strane treba povedať, že Kirgizsko je moslimská krajina a niektorí muži alkohol striktne odmietajú. Takže dobra rada znie, nechajte tomu voľný priebeh, príležitosť sa vždy nájde...
K jazeru Issyk kul chodia dovolenkovať rodiny z celej krajiny, jazero odporúčajú navštíviť všetkým cudzincov, na jeho brehu je množstvo hotelov, reštaurácií a dedín. Issyk kul je pre Kirgizsko niečo ako Balaton pre Maďarsko. Áno, samotné jazero ja krásne. Najmä panoráma horských štítov, ktoré lemujú okraje. Je to úchvatný pohľad. Samotné mestečká a dedinky na mňa ale nijako zvlášť nezapôsobili. Taká architektonická všehochuť. Hneď vedľa seba luxus a jednoduchosť.
Budova moderného hotela a vedľa drevená chatrč. Reštaurácia s ambíciou byť na západnej úrovni, hneď vedľa bufet s tradičnou kirgizskou kuchyňou pre šoférov a okoloidúcich. Pre mňa bol samozrejme oveľa atraktívnejší tradičný bufet. Hlinené cesty a zrazu perfektná asfaltka. Podľa toho, kto má koľko peňazí a vplyv. Paradoxy a kontrasty Strednej Ázie tu bolo vidieť asi najvýraznejšie počas celej cesty. Žiaden kľud pre moje oči ani architektonická, či duševná harmónia.
No napriek tomu na plážach je riadne veselo. Plno ľudí, pobrežných bufetov, vôňa opekaného mäsa a davy turistov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Napokon som si tu však našiel perfektné miesto. Priamo na koloch nad hladinou jazera bola v domčeku sauna. Nebolo treba viac uvažovať. Slovo dalo slovo a večer sme sa do nej nahrnuli celá partia. Vyhrievala sa drevom, prikladalo z vonku, no piecka pálila priamo v potnej miestnosti. Po chvíli tam bolo na nevydržanie. Ľahká pomoc. Raz, dva, tri... Nasledoval skok asi z troch metrov priamo do osviežujúcej vody jazera. Parádny zážitok.
Sauna má v krajinách s ruským vplyvom silnú tradíciu. Spomeniem ešte jeden zážitok, avšak v úplne inom prostredí. Po prechode horského sedla Ak-suu, kde bola v noci v stanoch zima na kosť, sme si na konci doliny Chon Ak-suu postavili priamo na brehu potoka saunu. S pomocou Kirgizov vznikla drevená konštrukcia potiahnutá igelitom. Dnu sme vložili piecku na drevo a poriadne zakúrili. Po niekoľkých dňoch turistiky a stanovania pod ľadovcom to bol balzam na telo. Navyše, studený potok sme prehradili kameňmi a vybudovali tak malú priehradu na kúpanie. Fantázia!
Národ koní a jazdcov
Kirgizi sú ale v prvom rade národ skvelých jazdcov a sú aj nato patrične hrdí. Kone tu vidíte úplne všade, hneď ako sa dostanete von z mesta na vidiek. Jazdia na nich už deti v útlom veku, ženy, starí ľudia. Všetci. A samozrejme, na pastvinách nechýba ani tradičný príbytok kočovníkov, kruhová jurta. Veľmi podobná, možno povedať na nerozoznanie taká istá ako v Mongolsku.
Pri jazere Issyk kul som sa pri jednej návšteve Kirgizska dostal zhodou prijemno-nepríjemných okolností až do miestnej budovy záchrannej služby. Počas letnej sezóny totiž pôsobí na pobreží jazera niečo ako naša rýchla zdravotná pomoc. Cieľom zdravotníkov zozbieraných sezónne z blízkeho aj vzdialeného okolia je zabezpečiť pomoc v prípade havárie na letných preplnených cestách. Alebo v prípade úrazov medzi rekreantmi, ktorých je tiež veľa. To bola aj nás prípad, keď utrpela úraz členka našej partie. Prastarou sanitkou UAZ sme sa zviezli do prastarej budovy, kde bolo prastaré zariadenie. Odhadom zo 70 rokov. "Viem, s nemocnicou u vás sa to nedá ani porovnať" chápavo prikyvoval hlavný doktor. "U nás je to ale takto. Toto nie je normálna nemocnica, fungujeme iba sezónne, tak sa do zariadenia veľa neinvestuje", doplnil. Následne sa spýtal, či si dám čaj alebo vodku a zavolal ma k stolu do ich miestnosti.
Dal som si čaj aj vodku, dokonca aj niečo pod zub sa našlo. Počas čakania pri podávaní povzbudzujúcej infúzie sme mali debatu na rôzne témy. O Kirgizskej histórii, o súčasnosti, o Slovensku. Kirgizskí doktori ukázali veľmi dobrú informovanosť, o Slovensku toho vedeli skutočne veľa. O politike, ekonomike, s pochopením vnímali rozdiel životnej úrovne u nás a krajinami na západe. "Ale aj tak oveľa oveľa lepšie ako u nás...", ukončili debatu na túto tému.
Moje otázky boli niekedy až detinské: Viete jazdiť na koni? Samozrejme, všetci, veď sme Kirgizi. Odpovedali so smiechom. Z ich rečí vyplynulo, že oni sami sa považujú za najtradičnejší jazdecký národ. Pri spomienke na susedných Kazachov mi stručne vysvetlili, že tam už kone bežné nie sú. A pri zmienke o Turkménoch, ktorí len tak mimochodom považujú za najlepších jazdcov tiež samých seba, iba blahosklonne prikyvovali hlavou, že áno, aj niektorí Turkméni vedia jazdiť na koňoch. Za seberovných považovali iba Mongolov. A myslím, že na tom bude určite kus pravdy...
Vstupnou bránou do krajiny je mesto Biškek
Samozrejme bol som zvedavý na miestny kolorit. Hlavné mesto má približne milión obyvateľov a ide o skutočne rušnú metropolu. Navyše, môj kamarát Andrej, s ktorým som bol v Kirgizsku pochádza priamo z Biškeku a dodnes mu tu žije mama. Milá a energická pani, členka ruskej menšiny, ktorá je v Kirgizsku stále veľmi početná. Vystúpili sme na medzinárodnom letisku Manas, ktoré je od mesta vzdialené približne 30 kilometrov. A hneď po prvých minútach na širokej asfaltke mi cez okno maršrutky do očí udrela nádherná panoráma zasnežených vrcholkov štítov pohoria Ťaň-Šan. A nakoľko hory boli aj našim cieľom, premkla ma radosť už do prvej minúty.
Minaret Burana
Už o niekoľko hodín neskôr som si panorámu zatiaľ ešte vzdialených hôr vychutnal dôkladnejšie zo vzácnej historickej pamiatky. Veže, či lepšie povedané minaretu Burana z 10.-11. storočia. Práve tu sa v okolí nachádzajú pozostatky stredovekého mesta Balasagun, ktoré bolo centrom Karachanidského kaganátu (940 – 1212 n. l.) a predstavovalo kľúčový uzol severnej Hodvábnej cesty. Vežu, ktorá je niekoľko desiatok kilometrov od Biškeku sa nám podarilo aj odomknúť a vystúpiť po schodoch až na jej vrchol. Odtiaľ sa naskytli krásne výhľady do ospalej krajiny.
Vráťme sa však ešte do Biškeku
Po príchode sme si dopriali bohaté raňajky preložené ako inak zopár pohárikmi vodky a pekný deň sa mohol začať. Staršie ročníky si ešte dnes asi budú pamätať, že mesto malo kedysi iný názov - Frunze. Biškek je v súčasnosti klasickým moderným mestom v sovietskom štýle s mramorovými budovami a bulvármi. A tiež množstvom pekných zelených parkov.
Medzi vysoké bloky budov zo sovietskych čias sa však sem tam vtesnali aj ázijské prvky. Centrum Biškeku tvorí námestie Ala-Too, kde sa konajú mnohé festivaly. Námestie je obrovské a monumentálne. Svoj názov však získalo až v roku 1991 pri získaní samostatnosti krajiny. Predtým nieslo názov - Leninovo námestie. V roku 2011 pri príležitosti 20 rokov nezávislosti tu odhalili obrovskú 17 metrov vysokú jazdeckú sochu hrdinu Manasa. Úplne všetci sme sa pri soche fotili o dušu. Manas na koni vyzerá skutočne monumentálne. Na námestí stojí aj stožiar so štátnou vlajkou, pri ktorom sa každú hodinu mení stráž.
Medzi námestím a budovou parlamentu sa nachádza Národné múzeum, ktoré sa zaoberá históriou Kirgizska. Na severnej strane od budovy sa dodnes týči socha Lenina. Samozrejme, aj tá je častým cieľom objektívov turistov.
Kúsok od budovy parlamentu sa rozkladá obrovský zábavný park Panfilova s množstvom kolotočov. Kamarát Andrej však súkal z rukáva mnohé veľmi zaujímavé informácie. Vedeli ste, že historická mestská štvrť v Biškeku vznikla ako priamy výsledok činnosti česko-slovenského výrobného družstva Interhelpo? Dodnes ju pripomínajú mnohé administratívne budovy, prvá mestská parková zóna, pôvodné bytové a rodinné domy. V centre mesta je dokonca Slovenský dom s pamätnou tabuľou.
