Keď sme boli mladí a hlúpi alebo zimný prechod Západných Tatier pred 40 rokmi

Je to už vari 40 rokov, čo som nastúpil na svoj prvý zimný prechod Západných Tatier. Úvodný deň cez Babky a Sivý vrch až na Salatín. Jediná poriadna vec v mojej výstroji bol páperový spacák vlastnej výroby. Síce dvojkilový ale dobrý. V ňom som dokázal prežiť noc na Salatíne, bez karimatky (vtedy neznámy pojem) a s legendárnym varičom na suchý lieh.

xxx

Že som to vôbec prežil

Ďalší deň to bolo trochu horšie. Mačky a cepín som poznal len z literatúry, a tak na roháčskom hrebeni som postupoval s paličkami zabodávanými rúčkami do snehu. S ťažkým batohom som prebalancoval hranu Ostrého Roháča a za odmenu bol luxusný bivak v salaši v Račkovej doline.

Posledný deň sa zdalo, že ma už nič nemôže zastaviť. Omyl! V Tomanovom sedle sa akosi skoro začalo stmievať. Spomenul som si na pojem známy z literatúry – snežná slepota. Aha, to bude asi ono, a tak rýchlo dole do Tichej. Nechápem, že som tento podnik vôbec prežil.

xxx

Mačky a cepíny z Rakúska

Vo vývoji svetového horolezectva platí známe pravidlo, že každý pokrok vo výstroji znamená aj pokrok v samotnom horolezectve. Pre nás bolo rozhodujúce, že v socialistickom maloobchode sa nejakým zázrakom objavili mačky a cepíny dovezené z Rakúska. Toto posunulo naše podnikanie v Západných Tatrách na novú kvalitatívnu úroveň.

Pravidelne na Veľkú noc sme organizovali spomínaný prechod smer Ľaliové sedlo. Keďže sme boli viacerí, mohli sme si podeliť aj stany, jednalo sa o áčka zn. Štart (viď foto). Ďalej v Maďarsku sa dali kúpiť karimatky a do výbavy sme zaradili aj benzínové variče zo Sovietskeho zväzu alebo z NDR. K tomu rôzne home made oblečenie a batohy.

Vrcholom dokonalosti boli plastové boty, ktoré v noci nezamrzli. Takto vybavený sa nám zvýšila šanca na prežitie aj na úspech. Raz sme dokonca došli až takmer do vysneného Ľaliového sedla, konkrétne niekde pred Kasprovým sme zostúpili. Párkrát sme skončili v Pyšnom sedle, čo sa už tiež pokladalo za úspech.

xxx

xxx

xxx

xxx