Ak sa medzi pamiatkami pohybujete ako profesionál, zaujme vás každá ich obnova. Najmä pri budovách. Sledujete materiály, pôvodný výraz domu a odklon od neho, farebnosť a nové tvary, využitie aj nevyužitie. Oceníte ak ide o dobrú prácu. Zlé na tom je, že málo čo vás nadchne. Tak osviežujúco, tak z plna hrdla, tak čerstvo ako nádych po dlhom ponore. Ibaže keď sa to konečne stane ...!
Stalo sa!
Podzemie budovy Košického vládneho programu, tak sme poznali Župný dom na Hlavnej 27 v Košiciach my, ktorí sme absolvovali vzdelávací program základných a stredných škôl v čase diktatúry proletariátu. Budova významná pre celú temnú minulosť Československa do roku 1989. 5. apríla 1945 v nej vyhlásili Košický vládny program. „Program revolučného vytvárania systému regulovanej demokracie, eufemisticky nazvanej ,ľudová demokracia’ [...] revolúcie nacionálnej, antifašistickej a sociálnej, ako východisko k protikapitalistickému prevratu, počiatok socialistickej revolúcie v Československu,“[1] tak ho definovali po páde komunizmu. Vládny program, ako manifest československých komunistov, mal na majoritnú časť spoločnosti jasný dopad, hnusila sa nám aj budova, kde bol vyhlásený. Ani sme nepostrehli, že šlo o projekt viedenského architekta J. Langera z konca 18. storočia. Ani sme netušili, že budova spája baroko s klasicizmom a že jej priečelie zdobí erb abovskej a turnianskej župy z polovice 16. storočia. Ale to podzemie! To bol nádych! Ním som začal, prešlo obnovou niekedy v 90.-tych rokoch 20. storočia a architektonicky bolo dotiahnuté určite len pred pár rokmi. Nádherný priestor. Strohý, minimalistický (hoci tento výraz nemám príliš rád lebo dnes už je minimalistické všetko, od elektroniky, cez hudbu, až po mnohé túžby ...), v priamej symbióze starých a nových materiálov. Čistý leštený betón, krásne barokové tehly, hranaté tvary, ale štedrá rozľahlosť bohatých feudálnych (a hádam aj ranopodnikateľských) vrstiev. Žiadna snaha o pseudopôvodné osvetlenie, ale nevtieravé mäkké osvetlenie bodových lámp. A v tomto priestore výtvarné diela.
7140+ Nové akvizície v zbierke VSG
Neviem čo znamená to 7140+ na začiatku názvu výstavy 7140+ Nové akvizície v zbierke VSG. Neviem, v princípe ma to ani veľmi nezaujíma, stačilo mi zistenie, že prezentované sú diela od druhej polovice 19. storočia do súčasnosti. Diela, ktoré akvizičnou (nadobúdacou) činnosťou získala galéria do svojich zbierok v rokoch 2015 až 2020. Tie diela by zaujali už keby boli zoradené jedno vedľa druhého. Ale tu bol pre ne pripravený priestor v priestore (trochu ako Mobilis in mobili – pohyblivý v pohyblivom, tak ako predstavoval kapitán Nemo svojho pohyblivého Nautilusa v pohyblivom podmorskom svete). Tie diela by na seba mohli narážať ako balvany po odstrele v kameňolome. Ale vôbec to tak nebolo. To susedstvo modernej grafiky s figurálnym olejom z konca 19. storočia boli ako spojenie chute sladkej paradajky s kryštálovou soľou. Príjemné, osviežujúce, nevyrušujúce, súzniace. Predstavte si dve diela, jedno má názov Pri stíhačke (Michal Čičvák, 1985), druhé Vábenie (Eduard Hriňák, 1888). Už len tie názvy znejú nekompaktne. Delí ich sto rokov (po pravde Sto rokov samoty, pretože ani nemohli vzniknúť v rozdielnejších svetoch, rozdielnejších systémoch), už toto všetko by malo vylučovať ich existenciu v jednej miestnosti. Nie je to tak! To čo sa podarilo kurátorom tejto výstavy, Miroslavovi Klebanovi, Kataríne Nádaskej je eskamotérsky kúsok. S chuťou veľmi dobrého zákusku.
Výstavy a výstavy ešte aj na Alžbetinej 20
Východoslovenská galéria má svoju druhú budovu na Alžbetinej ulici č. 20. Ale o nej o chvíľočku. Výstavné priestory pokračujú aj na prízemí, aj na prvom poschodí. Na ňom bola v čase mojej návštevy expozícia Telo, forma a gesto. Veľa, veľa, veľa figurálnej a portrétnej tvorby. Rôzni autori, rôzne obdobia. Dobré a nápadité.
A teraz už k Alžbetinej 20. Sú to vlastne dve budovy, v barokovej úprave spojené do veľkého meštianskeho domu a neskôr upravené do historizujúceho výrazu. Toto pokojne pustite z hlavy, pretože ide jednoducho o pekné historické priestory s veľkorysým vnútrodvorom. Opäť niečo silno súčasné. Mladá, až najmladšia generácia Machciník, Sikora, Sirka / Doktori. Bolo to trochu na hrane. Nechýba tomu remeselná zručnosť, vtip, nadhľad, súčasnosť. Ale bolo to na hrane. Ešte trochu a stálo by to za ... za nič. Nemám rád videoprezentácie so šuštivým zvukom v podobe nekonečnej slučky. A práve tú sem zaradili. Vyrušilo ma to.
Tak na okraj
V budove na Hlavnej 27 som stihol výstavu dvojice Ivan Šafranko, Krištof Kintera: Všetky cesty. Moderné umenie. Moderné materiály: drôty na bielej ploche, inštalované tehly upravené farbou, časti hardvéru. Nič nehovoriace tvary. Náhodné stretnutia štruktúr. Výpovedná hodnota v záporných číslach. Estetický dosah podlimitný. Úplná absencia remeselnej zručnosti.
Na koniec
Keď prídem do Košíc, do galérie určite zájdem. Odvádzajú výbornú prácu. A nemusí ani pršať ?
[1] Gronský, Ján. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa II. (1945 – 1960). Praha : Karolinum, 2006, s. 22.
